Wikipédia

Alexej Anatolievič Navaľnyj

Alexej Anatolievič Navaľnyj (rus. Алексей Анатольевич Навальный; * 4. jún 1976, Butyň, Moskovská oblasť, Rusko – † 16. február 2024, Charp, Jamalsko, Rusko)[1] bol ruský právnik, opozičný politik a politický väzeň,[2] známy ako kritik korupcie v Rusku. Bol považovaný za hlavného oponenta ruského vedenia na čele s Vladimirom Putinom.[3] Bol zakladateľom Nadácie boja proti korupcii, ktorá vyšetrovala a zverejňovala informácie o korupčných škandáloch týkajúcich sa vysokých štátnych predstaviteľov, politikov a podnikateľov.[2] V roku 2020 bol za svoje aktivity nominovaný na Nobelovu cenu za mier[4] a 20. októbra 2021 mu bola udelená Sacharovova cena za slobodné myslenie. V čase smrti si odpykával 2 a pol ročný trest odňatia slobody kvôli porušeniu podmienky, v ktorej bol po staršom rozsudku, ktorý Európsky súd pre ľudské práva označil za nespravodlivý.[5]

Alexej Anatolievič Navaľnyj
ruský právnik, politik a politický väzeň
v roku 2017
v roku 2017
Narodenie4. jún 1976
Butyň, Moskovská oblasť, Rusko
Úmrtie16. február 2024 (47 rokov)
Charp, Jamalsko, Rusko
Štátna príslušnosťSovietsky zväz ZSSR Rusko Rusko
Alma materRuská univerzita družby národov (1993-1998)
Finančná univerzita pri vláde RF (1999 – 2001)
Yaleova univerzita (2010)
Profesiaprávnik, politický aktivista, blogger, spisovateľ, ľudskoprávny aktivista, politik, youtuber, generálny riaditeľ, obchodník, filmový režisér, televízny producent a verejná postava
PríbuzníOleg Anatoljevič Navalnyj (súrodenec)
ManželkaJulija Navaľná
PodpisAlexej Anatolievič Navaľnyj, podpis (z wikidata)
PoznámkyNáboženstvo: pravoslávne
Odkazy
Webstránkanavalny.com
CommonsSpolupracuj na Commons Alexej Anatolievič Navaľnyj

Životopis

upraviť

Raná politická činnosť

upraviť

Od roku 2000 do roku 2007 bol člen sociálno-liberálnej strany „Jabloko“, náčelník štábu Moskovskej regionálnej pobočky a člen Federálnej politickej rady tejto strany.[6] V roku 2007 bol vylúčený zo strany „Jabloko“ s odôvodnením „za spôsobenie politických škôd strane, najmä za “nacionalistické aktivity"" (účasť na národoveckých/ultrapravicových pochodoch „Ruskyj marš“ a založenie národno-demokratického hnutia „Narod“.)[6]

„ V našej krajine až 40 percent ľudí sú spontánni nacionalisti. Nemôžu sa však spoliehať na nijakú politickú silu, pretože nacionalisti v Rusku sú buď "sovietski" vlastenci, alebo najrôznejšie fašistické skupiny: skinheadi, hitlerovci a ďalšia chamraď. Sme presvedčení, že by sa v krajine mali objaviť noví nacionalisti, ktorí jasne naznačia čiaru medzi sebou a prokremeľskými pseudovlastencami a radikálnymi skupinami všetkých týchto chrapúňov “
– Alexej Navaľnyj v roku 2008[7]

Podľa Konstantina Voronkova, životopisca politika, Navaľnyj „sa nazýva národným demokratom, pretože oddeľuje národ od národnosti“, pričom sa zameriava na sociálnu, nie etnickú zložku tohto konceptu.[8]

„ Neexistujú ľudia druhej kategórie, a ak si to niekto myslí, je to nebezpečný šialenec, ktorého treba prevychovať, liečiť alebo izolovať od spoločnosti. V zásade nemôže ísť o akékoľvek obmedzenie práv občanov na základe etnického pôvodu. “
– Alexej Navaľnyj v roku 2012[9]

Boj proti korupcii

upraviť
„ V Rusku je mafia základom a podstatou režimu. Korupcia v Rusku je úplne povolená, je to však licencovaná činnosť. Musíte získať preukaz, zaplatiť daň - a, prosím, ukradnite. Navyše títo ľudia neveria, že kradnú. Vyrábajú taký cash-päsť. Keď niektorí "extrémisti" sa vzbúria, budú mať rezervy pre svoje verné jednotky. Muammar al-Kaddáfí konal na rovnakom princípe. A keďže sa stotožňujú so štátom, takmer úprimne veria, že ich problémy sú problémy štátu. “
– Alexej Navaľnyj v roku 2011[10]
 
Ališer Usmanov vs. Alexey Navaľnyj

Od roku 2009 Navaľnyj začal vo svojom blogu zverejňovať informácie o korupčných škandáloch, týkajúcich sa vysokých štátnych predstaviteľov a oligarchov: štátnej banky VTB, štátnej potrubnej dopravnej spoločnosti Transneft, štátneho železničného podniku RŽD, kauza Sergeja Magnického atď. V rokoch 2010 – 2012 založil nadácie RosPil (vyšetrujúcu korupcie vo verejnom obstarávaní), RosJama (kontrolujúcu kvality ciest), RosŽKCH (kontrolujúcu komunálne podniky), „Dobraja Mašiná Právdy“ (agitácia a propagácia) a. i. Spolu tvoria Antikorupčnú nadáciu (FBK). FBK vydala desiatky výskumných investigatívnych dokumentárnych filmov, napr.:

  • „Čajka“[11] (2015) o spojení generálneho prokurátora Ruska Jurija Čajku s organizovaným zločinom, tunelovaní verejného obstarávania a nehnuteľnosti jeho detí vo Švajčiarsku a Grécku.
  • „On nie je pre vás Dimon“[12] (2017) o majetku exprezidenta a expremiéra Ruskej federácie Dmitrija Medvedeva a jeho prepojení s rusko-britským oligarchom Ališerom Usmanovym. Na jar roku 2017 film vyvolal masívne protesty proti korupcii.[13]
  • „Prípad bol vyriešený. Poznám každého, kto sa ma pokúsil zabiť“[14] (2020) o skupine travičov z FSB, ktorí sa pokúsili Navaľného zabiť.
  • „Zavolal som svojho vraha. On všetko priznal“[15] (2020) vo filme Navaľnyj osobne zavolal svojmu travičovi z FSB a ten povedal podrobnosti o pokuse.
  • „Palác pre Putina: Príbeh najväčšieho úplatku“[16] v ktorom sa hovorí o väzbách prezidenta Ruskej federácie Vladimira Putina s mafiou a oligarchami a o jeho luxusnom paláci v štátnej prírodnej rezervácii na pobreží Čierneho mora.

Účasť vo voľbách

upraviť
 
Alexej Navaľnyj na zasadaní ústrednej volebnej komisie (2017)
„ Myslím, že moc v Rusku sa nezmení v dôsledku volieb “
– Alexej Navaľnyj v roku 2011[17]

V roku 2011, pred parlamentnými voľbami, označil vládnucu stranu Jednotné Rusko (JR) ako „Stranu podvodníkov a zlodejov“ a vyzval na hlasovanie za ktorúkoľvek inú stranu.[18] Preferencie JR klesli[19] a Putinove úrady, aby získali väčšinu v parlamente, sa museli uchýliť k rozsiahlemu falšovaniu výsledkov volieb, ktoré v decembri 2011 vyvolalo vlnu protestov[20] trvajúcich až do roku 2013.

V rokoch 2012 až 2019 sa Navaľnyj a FBK deväťkrát neúspešne pokúsili zaregistrovať politickú stranu. Ruské ministerstvo Spravodlivosti vždy odmieta registráciu, pretože buď „sa nachádza chyba v dokumentoch“, alebo politickí stratégovia Kremľa „okupujú“ názov strany.[21]

V septembri 2013 sa Navaľnyj zúčastnil vo voľbách starostu Moskvy, ich víťazom sa stal Sergej Semionovič Sobianin, blízky spolupracovník prezidenta Vladimira Putina. Navaľnyj bol druhý s 27 percentami hlasov. Navaľnyj tvrdil, že „Nepoznáme ohlásené výsledky, sú falošné“[6], a preto ich výsledok súdne napadol.[22] Ruský Najvyšší súd sťažnosť odmietol.[23]

V decembri 2016 Navaľnyj oznámil, že sa zúčastní na prezidentských voľbách v Rusku v roku 2018. Zohnal 704-tisíc podpisov, prijal 190-tisíc dobrovoľníkov, vyzbieral 242 miliónov rubľov (3,5 milióna eur) darov, otvoril štáby v 84 regiónoch Ruska.[24] Vo februári 2017 súd vyniesol verdikt  po kauze „Kirovles“ totožný s rozsudkom, ktorý už bol zrušený ESĽP.[25] To Navaľného pripravilo o možnosť zúčastniť sa volieb. Európska služba pre vonkajšiu činnosť tvrdí, že rozsudok je pokusom umlčať iného nezávislého politika v Ruskej federácii.[26] ESVČ uviedla, že odmietnutie registrácie vyvoláva vážne pochybnosti o existencii politického pluralizmu v Rusku a demokratickej povahe volieb v budúcom roku. Podľa ESVČ by sa politicky motivované obvinenia nemali používať ako zámienka na zabránenie účasti osoby na politických aktivitách.[27] Navaľnyj po odmietnutí registrácie uviedol, že na voľbách sa zúčastňuje „iba Putin a tí kandidáti, ktorých on si osobne vybral a ktorí pre neho nepredstavujú najmenšiu hrozbu“, a vyzval na bojkot volieb.[28] V januári a máji 2018 sa konali protestné zhromaždenia v 118 ruských mestách.[29] Policajti vopred rozdrvili desiatky štábov Navaľného, ukradli kancelársku techniku[30] ​​a zadržali dobrovoľníkov.[31]

V novembri 2018 Navaľnyj navrhol koncept „Chytrého hlasovania“: hlasujte za opozičného kandidáta, ktorý má najväčšiu šancu poraziť Jednotné Rusko (JR). Cieľom „Chytrého hlasovania“ je upevniť hlasy tých, ktorí sú proti JR.[32]

V roku 2020 Navaľnyj neuznal takzvané „Hlasovanie za zmeny Ústavy Ruska“ za legálne a platné.[33]

„ Putin sa rozhodol legalizovať svoje doživotne prezidentstvo. "Jednotné Rusko" prijalo tieto návrhy. Ale nie je to dosť pekné, keď Cára menuje Jednotné Rusko. Putin preto povedal: urobíme celoruské predstavenie... Putin pre svoje nastolenie zrušil všetky naše záruky a práva a urobil hlasovanie, kde nemôžete nič pozorovať ani sa sťažovať. Kde oni nemusia nič falšovať, iba deklarovať výsledok. Jediné, čo potreboval, bola účasť ľudí, pretože je nemožné uskutočniť predstavenie pred absolútne prázdnou sálou... Faloš je však faloš a ešte raz vyzývam všetkých, aby jasne pochopili, že toto hlasovanie je neplatné a nezákonné. Základný zákon našej krajiny, obrovskej krajiny, kde žije 150 miliónov ľudí, nemožno prijať hlasovaním na pňoch, batožinových priestoroch, kartónových škatuliach a vozíkoch v supermarketoch. “
– Alexej Navaľnyj v roku 2020[34]

Trestné stíhania a zatýkania

upraviť
 
Alexej Navaľnyj na súde (2013)

Od roku 2011 Navaľnyj aj jeho kolegyne a kolegovia z FBK čelili v minulosti mnohým represáliám vrátane vykonštruovaných obvinení a trestných stíhaní, policajných razií, domových prehliadok, fyzického násilia a selektívnej brannej povinnosti.[2] Boli proti nemu začaté trestné konania pre krádež lesa (kauza Kirovles, 2011), podvod (kauza Yves Rocher, 2012), spreneveru finančných prostriedkov z politickej strany „Zväz Pravicových Síl“ (2014), krádež plagátu (2014), krádež darov z FBK (2020), ohováranie (2016, 2020).[6] ESĽP zrušil všetky odsúdenia ruských súdov. Navaľnyj bol zatknutý 10-krát za priestupky a od roku 2011 do roku 2019 strávil vo väzbe 474 dní.[35] 15. novembra 2018 ESĽP uznal zadržanie a zatknutie Navaľného v rokoch 2012 a 2014 ako politicky motivované.[36] K roku 2019 Ruská vláda vyplatila Navaľnému 225 000 eur ako odškodnenie za nezákonné zatknutia.[37]

2. februára 2021 súd v Moskve nahradil Navaľného podmienečný trest (3 roky a 6 mesiacov) v kauze „Yves Rocher“ skutočným. Navaľnyj je odsúdený k 2 roky a 8 mesiacov väzenia.[38]

upraviť
 
Pochod v Moskve proti cenzúre a okupácii Krymu (15. marca 2014) Nápisy na transparentoch: "Spolu proti vojne! Putin sa Navaľného bojí!"

V januári 2014 neregistrovaná strana Navaľneho „Partija Progresa“ podporila ukrajinský Euromajdan, uvidela veľa spoločného medzi korupčnými ruskými a ukrajinskými vládami a privítala európsku voľbu Ukrajiny. Vyjadrila tiež smútok nad zahynuvšími demonštrantmi a nádej, že zodpovedné ukrajinské orgány budú potrestané.[39]

Navaľnyj označil ruskú okupáciu Krymu za škodlivé porušenie medzinárodných dohôd a poznamenal, že po udelení ruského občianstva trom miliónom Krymčanov neexistuje ľahký spôsob riešenia problému. „Problém Krymu je na dlhý čas, na desiatky rokov.“ Navaľnyj označil vojnu rozpútanú Putinom na východe Ukrajiny za zločin a vyzval na okamžité stiahnutie ruských vojsk a militantov odtiaľ.[40]

„ Pre Putinov režim je podľa mňa zásadne dôležité viesť túto vojnu a nedovoliť, aby sa Ukrajina odohrala ako nezávislý a úspešný štát... Jeho boj s Ukrajinou a - v zastúpený Ukrajiny - s európskou voľbou, s Európou, s myšlienkami na to, čo je potrebné na zvrhnutie skorumpovaných panovníkov. Toto je teraz kľúčová myšlienka jeho moci. Myslím si, že pokiaľ Putin zostane v Kremli, budú tieto udalosti pokračovať na východe Ukrajiny. Pokúsi sa tento štát búrať a zničiť. “
– Alexej Navaľnyj v roku 2014[41]

Útoky a otravy

upraviť
 
Alexej Navaľnyj po útoku na neho 27. apríla 2017

28. februára 2007 v moskovskom klube, v ktorom Navaľnyj bol moderátor politických debát, vyvolala provokáciu skupina skinhedov, vedená Maximom „Tesakom“ Marcinkevičom. Neonacisti skandovali nacistické heslá a volali po „zabíjaní černochov, Tadžikov a liberálov“. Navaľnyj podal trestné oznámenie na prokuratúru, a v roku 2008 sud uznal Marcinkeviča za vinného z úmyselného prečinu hanobenia národa, rasy či presvedčenia za jeho výroky a bol odsúdený na tri roky väzenia.[42]

30. októbra 2007 bol Navaľnyj počas politických debát napadnutý absolventom akadémie FSB Timurom Tezievom. Navaľnyj bol nútený použiť traumatickú pištoľ a zranil Tezieva.[43] Polícia začala trestné konanie, ale rýchlo ho uzavrela.[44]

27. apríla 2017 Navaľného oblial bojovník radikálneho prokremeľského hnutia SERB (South East Radical Block)[45] zmesou neznámej žieraviny s malachitovou zeleňou[46], po čom čiastočne oslepol na pravé oko.[47] Navaľnyj šiel do Španielska na liečbu, lekári museli urobiť transplantáciu rohovky.[48] Moskovská polícia odmietla hľadať útočníka a uznať Navaľného ako obeť a skončila trestné konanie.[49]

27. júla 2019 pri výkone väzby za vyzvanie na „nezákonnú demonštráciu“ bol Navaľnyj otrávený neznámou látkou a následne hospitalizovaný. Úrady odmietli začať trestné konanie alebo vyšetrovať tento prípad.[50]

20. augusta 2020 bol Alexey Navaľnyj v Tomsku otrávený chemickými zbraňami Novičok. Počas letu do Moskvy stratil vedomie a upadol do kómy. Lietadlo núdzovo pristálo v Omsku. O dva dni neskôr bol Navaľnyj prevezený z Omsku do Berlína, kde bol liečený v nemocnici Charité a jeho bezpečnosť zabezpečovala nemecká vláda. 7. septembra ho lekári prebrali z umelej kómy a reagoval na svoje okolie.[51] 22. septembra bol prepustený z nemocnice.

2. septembra nemecká spolková vláda s odvolaním na výskum, vykonaný špeciálnym laboratóriom Bundeswehru, oznámila, že Navaľnyj bol otrávený nervovým činidlom zo skupiny Novičok.[52] Neskôr Francúzsko a Švédsko potvrdili otravu Novičkom s odvolaním sa na výsledky ich vlastného výskumu v laboratóriách certifikovaných Organizáciou pre zákaz chemických zbraní (OPCW).[53][54][55][56] Nemecko uviedlo, že použitie jedu Novichok bolo „hrubým porušením“ Dohovoru o chemických zbraniach[57][58], a požiadalo o pomoc OPCW, ktorá uskutočnila vlastnú štúdiu biologických vzoriek Navaľného a 6. októbra potvrdila závery nemeckého, francúzskeho a švédskeho laboratória o prítomnosti stôp látky zo skupiny „Novičok“.[59][60][61][62][63][64]

15. októbra EÚ „za použitie chemických zbraní na pokus o atentát na Alexeja Navaľného“ uvalila sankcie na riaditeľa FSB Alexandra Bortnikova a ďalších päť vysokých ruských funkcionárov a bezpečnostných úradníkov, ako aj na spoločnosť GosNIIOCHT, ktorá vyvíja Novičok. Podľa EÚ bola otrava Navaľného možná „iba so súhlasom prezidentskej správy“ a za účasti FSB.[65] Sám Navaľnyj je presvedčený, že za pokusom o jeho život osobne stojí ruský prezident Vladimir Putin.[66][67][68]

Na konci roku 2020 vyšiel odborný článok od nemeckých lekárov, ktorí opisujú Navaľného liečbu.[69]

Ruské úrady odmietli akékoľvek obvinenie z účasti na otrave s odvolaním sa na skutočnosť, že pri analýzach Navaľného v Rusku neboli identifikované žiadne jedy. Ruské orgány a vládne médiá predložili tieto verzie udalostí:

Kremeľské verzie otravy Navaľného   [Ukázať]
  1. „porušenie sacharidovej rovnováhy, metabolické poruchy“[70] (Alexander Murachovskij, vedúci lekár Omskej pohotovostnej nemocnice č. 1)
  2. vysoká hladina cukru v krvi (hyperglykémia) a diéta[71] (Alexander Sabajev, vedúci oddelenia akútnej otravy Omskej pohotovostnej nemocnice č. 1)
  3. „náhly pokles hladiny cukru v krvi (hypoglykémia)“[72] (Margarita Simonjan, šéfredaktorka štátnej televízie RT)
  4. otrava pálenkou a liekmi na spanie[73] (proputinské noviny „Moskovskyj Komsomolec“)
  5. otrava drogami[74] (televízia putinského oligarcha Konstantina Malofejeva Cargrad-TV)
  6. otravy liekmi na liečbu Alzheimerovej choroby[75] (Alexander Myasnikov, vedúci lekár Moskovskej nemocnice č. 71, televízny moderátor)
  7. predávkovanie antidepresívami[76] (Vitalij Milonov, poslanec od JR)
  8. otrava na príkaz Michaila Chodorkovského[71](Margarita Simonjan, šéfredaktorka štátnej televízii RT)
  9. „nedošlo k otrave, bolo to simulantstvo“[71] (Vladimir Putin, prezident Ruska)
  10. „sám seba sa otrávil Novičkom“[71](Vladimir Putin, prezident Ruska)
  11. „otrávilo ho Lotyšsko“[71](Vladimir Putin, prezident Ruska)
  12. otrávila ho vedúca vyšetrovacieho oddelenia FBK Maria Pevčich[77] (proputinské noviny „Komsomoľskaja Pravda“)
  13. otrávil ho pracovník FBK Ilja Pakhomov[78](televízia putinského oligarchu Konstantina Malofejeva Cargrad-TV)
  14. otrávili ho Nemecko a ďalšie krajiny EÚ[79] (predseda parlamentu Ruska Vjačeslav Volodin)
  15. bolo to simulantstvo na rozkaz Angely Merkelovej[80] (Alexandr Lukašenko, prezident Bieloruska)

Podľa stavu k 11. februára 2021 napriek opakovanému podávaniu trestných oznámení nedošlo k začatiu trestného konania, vyšetrovanie v Rusku zatiaľ neprebieha[81], všetko oblečenie a osobné veci Navaľného, ktoré mal pri sebe počas otravy, policajti odobrali a nevrátili.[82] V dokumente „Zavolal som svojho vraha. On všetko priznal“[15] jeden z travičov, dôstojník FSB Konstantin Kudrjavcev, tvrdí, že Navaľného oblečenie bolo dvakrát upravené, aby sa odstránili stopy po jedu. V dokumente „Prípad bol vyriešený. Poznám každého, kto sa ma pokúsil zabiť“[83] boli preskúmané otvorené údaje o cestách skupiny odborníkov na chemické zbrane a lekárov z NII-2 FSB, ktorí od roku 2017 sledovali Navaľného na jeho pracovných cestách. V dokumente The Insider, Bellingcat a Der Spiegel „Navalny Poison Squad Implicated in Murders of Three Russian Activists“[84] boli nájdení ďalší traja ruskí aktivisti otrávení tímom travičov z FSB.

4. februára 2021 náhle zomrel vedúci lekár omskej nemocnice Sergej Maksimišin, ktorý mal na starosti liečbu Navaľného. Príčina úmrtia nebola zverejnená. Podľa opozičníka Leonida Volkova vedel Maksimišin o stave Navalného viac než ktokoľvek iný.[85] 26. marca 2021 zomrel ďalší lekár z tejto nemocnice, primár traumatologicko-ortopedického oddelenia Rustam Agishev.[86]

Návrat do Ruska

upraviť

17. januára 2021 sa Navaľnyj vrátil do Ruska z Nemecka, kde sa liečil na následky otravy. Na moskovskom letisku Šeremeťjevo ho ale okamžite zadržali príslušníci Federálnej väzenskej služby s tým, že Navaľnyj bol odsúdený na podmienečný trest v kauze „Yves Rocher“ a bol na zozname hľadaných osôb od 29. decembra za viacnásobné porušenie skúšobnej lehoty.[87]

19. januára 2021 FBK zverejnil dokument „Palác pre Putina: Príbeh najväčšieho úplatku“.[16] Navaľnyj v ňom detailne opisuje cestu ruského prezidenta Vladimira Putina na vrchol moci a stavbu obrovského sídla s pozemkom na brehu Čierneho mora, ktorý prezident údajne využíva. Na začiatku filmu bola výzva ísť do centrálnych ulíc miest 23. januára 2021 o 14:00 s požiadavkami na prepustenie Navaľného.

23. januára 2021 protesty sa uskutočnili v 196 mestách Ruska, v ktorých bol podľa šéfa štábov Navaľného Leonida Volkova celkový počet demonštrantov 250 – 300 tisíc ľudí.[88] Počet ľudí zadržaných na protestoch sa stal najväčším v histórii moderného Ruska: 4 033 ľudí, uvádza web o ľudských právach OVD-info.[89] Desiatky ľudí boli vystavené policajnému násiliu.[90]

  •  
    Ťažkoodenci OMON počas protestu v Moskve 23. januára 2021
  •  
    Protest 23. januára 2021 v Petrohrade

31. januára 2021 sa uskutočnili nové protesty za prepustenie Alexeja Navaľného. Konali sa v 140 mestách Ruska a zúčastnilo sa ich od 200 do 300 tisíc ľudí.[91] Zadržaných bolo 5 754 osôb vrátane Navaľného manželky a najmenej 93 novinárov.[92][93] Najmenej 51 demonštrantov zbili policajti, ktorí použijú obušky, traumatické pištole, elektrické paralyzéry a slzný plyn.[92]

2. februára 2021 súd v Moskve nahradil Navaľného podmienečný trest (3 roky a 6 mesiacov) v kauze „Yves Rocher“ skutočným. Navaľnyj je odsúdený k 2 rokom a 8 mesiacov väzenia.[38] Po vyhlásení rozsudku sa uskutočnili nové protesty, na ktorých bolo zadržaných 1 463 osôb, desiatky boli zbité.[94] Kvôli preplnenosti miest zatýkania boli zadržané osoby uväznené v tábore pre nelegálnych migrantov Sacharovo; mnohí zadržaní boli celé dni v policajných autobusoch bez kúrenia, jedla a pitia.[95]

Osobný život

upraviť

Navaľnyj bol ženatý a mal dve deti.

Referencie

upraviť
  1. ↑ GORYASHKO, Sergey. Russian opposition leader Alexei Navalny is dead, prison service says. Politico, 2024-02-16. Dostupné online [cit. 2024-02-16].
  2. ↑ a b c Alexej Navaľnyj sa stal opäť väzňom svedomia [online]. pripady.amnesty.sk, [cit. 2021-02-05]. Dostupné online.
  3. ↑ meduza.io, [cit. 2021-02-05]. Dostupné online.
  4. ↑ Walesa vyzval po uväznení Navaľného na zmenu systému v Rusku [online]. Pravda.sk, 2021-02-03, [cit. 2021-02-05]. Dostupné online.
  5. ↑ Sacharovova cena má majitele. Evropský parlament ocenil Navalného - Seznam Zprávy [online]. www.seznamzpravy.cz, [cit. 2021-10-23]. Dostupné online.
  6. ↑ a b c d История одного Навального. Коммерсантъ. Dostupné online [cit. 2021-02-07].
  7. ↑ Татьяна Яхлакова. Может ли быть национализм – новым? [online]. izbrannoe.ru, 2008-07-06, [cit. 2021-02-05]. Dostupné online. Archivované 2012-10-13 z originálu. (po rusky)
  8. ↑ Метод Навального [online]. Радио Свобода, [cit. 2021-02-07]. Dostupné online. (po rusky)
  9. ↑ Михаил Левин. Алексей Навальный как облако тегов [online]. Forbes, 2012-10-01, [cit. 2021-02-05]. Dostupné online. (po rusky)
  10. ↑ ВОРОНКОВ, Константин. Алексей Навальный. Гроза жуликов и воров. Москва : Эксмо. ISBN 978-5-699-53227-8. (po rusky)
  11. ↑ Чайка [online]. FBK, 1.12.2015, [cit. 2021-02-10]. Https://chaika.navalny.com/. Dostupné online. (anglické titulky)
  12. ↑ Он вам не Димон [online]. FBK, 2.3.2017, [cit. 2021-02-10]. Https://dimon.navalny.com/. Dostupné online. (anglické titulky)
  13. ↑ «Димон ответит». Улица [online]. Медиазона, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online. (po rusky)
  14. ↑ Дело раскрыто. Я знаю всех, кто пытался меня убить [online]. FBK, 14.12.2020, [cit. 2021-02-10]. Https://navalny.com/p/6446/. Dostupné online. (anglické titulky)
  15. ↑ a b Я позвонил своему убийце. Он признался [online]. FBK, 21.12.2020, [cit. 2021-02-10]. Https://navalny.com/p/6447/. Dostupné online. (anglické titulky)
  16. ↑ a b Putinův palác. Historie největší korupce (české titulky) [online]. FBK, 2.2.2021, [cit. 2021-02-10]. Text dokumentu (rus): https://palace.navalny.com/. Dostupné online.
  17. ↑ Альбац Евгения. Я ДУМАЮ, ВЛАСТЬ В РОССИИ СМЕНИТСЯ НЕ В РЕЗУЛЬТАТЕ ВЫБОРОВ [online]. 2011-04-11, [cit. 2021-02-05]. Dostupné online. (po rusky)
  18. ↑ Архив программы «Сухой остаток» от 02/02/2011 [online]. Финам. FM, 3.2.2011, [cit. 2021-02-09]. Dostupné online. (po rusky)
  19. ↑ A.S, Petit Press. Popularita Putina a jeho strany prudko klesla [online]. svet.sme.sk, [cit. 2021-02-09]. Dostupné online.
  20. ↑ A.S, Petit Press. Rusi sa poskladali na vianočný protest [online]. svet.sme.sk, [cit. 2021-02-09]. Dostupné online.
  21. ↑ WELLE (WWW.DW.COM), Deutsche. Мосгорсуд подтвердил отказ в регистрации партии Навального | DW | 20.01.2020 [online]. DW.COM, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online. (po rusky)
  22. ↑ ČTK. Byly zmanipulované, tvrdí Navalnyj o volbách. Výsledek zažaloval. Lidovky.cz (Praha: MAFRA), 2013-09-12. Dostupné online [cit. 2020-08-21]. ISSN 1213-1385.
  23. ↑ WELLE (WWW.DW.COM), Deutsche. ВС РФ отклонил иск Навального о непризнании выборов мэра Москвы | DW | 04.12.2013 [online]. DW.COM, [cit. 2021-02-09]. Dostupné online. (po rusky)
  24. ↑ Алексей Навальный: мы единственные, кто ведет избирательную кампанию [online]. newtimes.ru, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online.
  25. ↑ WELLE (WWW.DW.COM), Deutsche. Верховный суд России признал законным недопуск Навального на выборы | DW | 30.12.2017 [online]. DW.COM, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online. (po rusky)
  26. ↑ Statement by the Spokesperson on the verdict in the trial of Alexei Navalny [online]. EEAS - European External Action Service - European Commission, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  27. ↑ Decision of the Russian Central Election Commission to bar Alexei Navalny from running in the 2018 Presidential election [online]. EEAS, 26.12.2012, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  28. ↑ Навальный объявил «забастовку избирателей» [online]. Meduza, 25.12.2017, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online. (po rusky)
  29. ↑ WELLE (WWW.DW.COM), Deutsche. "Забастовка избирателей" в РФ: более 250 задержаний и молчание федеральных каналов | DW | 28.01.2018 [online]. DW.COM, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online. (po rusky)
  30. ↑ Главу штаба Навального заподозрили в нарушении авторских прав и создании вирусов (фото) [online]. www.fontanka.ru, 2017-07-12, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online. (po rusky)
  31. ↑ Погромы в штабах Навального [online]. newtimes.ru, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online.
  32. ↑ Объединяемся, чтобы победить Единую Россию [online]. Умное голосование, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online. (po rusky)
  33. ↑ Итоги «голосования». Что делать дальше? [online]. Алексей Навальный, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online.
  34. ↑ Алексей Навальный. Итоги «голосования». Что делать дальше? [online]. FBK, 2020-7-01, [cit. 2021-02-05]. Dostupné online. (po rusky)
  35. ↑ Навальный вышел из спецприемника. Сколько он уже отсидел? [online]. BBC News Русская служба, 2019-08-05, [cit. 2021-02-09]. Dostupné online. (po rusky)
  36. ↑ Новая газета - Novayagazeta.ru [online]. Новая газета - Novayagazeta.ru, [cit. 2021-02-09]. Dostupné online. Archivované 2021-02-05 z originálu. (po rusky)
  37. ↑ Навальный получил от ЕСПЧ больше 200 тыс евро за пять лет [online]. Открытые Медиа, 2019-04-09, [cit. 2021-02-09]. Dostupné online. (po rusky)
  38. ↑ a b AKTUALITY.SK. Moskovský súd posiela opozičníka Navaľného do väzenia, dostal tri a pol roka [online]. Aktuality.sk, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online.
  39. ↑ "Украинский тест" [online]. www.kasparov.ru, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online. (po rusky)
  40. ↑ Война на Украине затягивает Россию в пропасть [online]. Радио Свобода, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online. (po rusky)
  41. ↑ Ольга Кузьменкова. Навальный: Путин воюет, чтобы отвлечь всех от коррупции [online]. 2014-12-17, [cit. 2021-02-05]. Dostupné online. (po rusky)
  42. ↑ Зона для Тесака [online]. lenta.ru, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online.
  43. ↑ Засланный пограничничек [online]. www.kasparov.ru, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online. (po rusky)
  44. ↑ НАВАЛЬНЫЙWROTE, 2008-05-20 15:02:00 Навальный navalny 2008-05-20 15:02:00. вот мой чорный пистолет [online]. navalny.livejournal.com, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  45. ↑ Независимое расследование: на Навального напал известный активист SERB [online]. ОВД-Инфо, [cit. 2021-02-08]. Dostupné online. (po rusky)
  46. ↑ Зеленка, которой плеснули в Навального, была смешана с другим едким веществом [online]. ОВД-Инфо, [cit. 2021-02-08]. Dostupné online. (po rusky)
  47. ↑ TÓDA, Mirek. Prečo na opozičníkov v Rusku útočia zeľonkou? Navaľnému tentoraz zranili pravé oko. Denník N (Bratislava: N Press), 2017-04-28. Dostupné online [cit. 2020-08-21]. ISSN 1339-844X.
  48. ↑ Навальному прооперировали обожженный глаз в клинике Барселоны. BBC News Русская служба. Dostupné online [cit. 2021-02-08]. (po rusky)
  49. ↑ Прокуратура потребовала возобновить расследование дела о нападении на Навального с зеленкой [online]. Медиазона, [cit. 2021-02-08]. Dostupné online. (po rusky)
  50. ↑ Алексей Навальный подал в СК заявление об отравлении в спецприемнике [online]. Новая газета - Novayagazeta.ru, [cit. 2021-02-09]. Dostupné online. Archivované 2022-04-09 z originálu. (po rusky)
  51. ↑ Alexei Navalny out of induced coma and is responsive, says Berlin hospital [online]. the Guardian, 2020-09-07, [cit. 2020-09-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  52. ↑ Alexei Navalny novichok finding prompts calls for answers from Moscow [online]. the Guardian, 2020-09-03, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  53. ↑ Macron urges Putin to shed light on 'attempted murder' of opponent Navalny [online]. France 24, 2020-09-14, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  54. ↑ RADIO, Sveriges. Swedish lab confirms Navalny was poisoned with Novichok - Radio Sweden [online]. sverigesradio.se, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  55. ↑ Кабмин ФРГ заявил, что три лаборатории в ЕС подтвердили "Новичок" в анализах Навального [online]. ТАСС, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online.
  56. ↑ Отравление Навального «Новичком» подтвердили эксперты из Франции и Швеции [online]. РБК, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online. (po rusky)
  57. ↑ Erklärung der Bundesregierung zum Fall Nawalny [online]. Bundesregierung, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online. (po nemecky)
  58. ↑ Statement by the Federal Government on the Navalny case [online]. Home Page, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  59. ↑ SCHWIRTZ, Michael. Nerve Agent Was Used to Poison Navalny, Chemical Weapons Body Confirms. The New York Times, 2020-10-06. Dostupné online [cit. 2021-02-10]. ISSN 0362-4331. (po anglicky)
  60. ↑ ОЗХО подтвердила данные Германии об отравлении Навального "Новичком" [online]. Интерфакс, 6.10.2020, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online. (po rusky)
  61. ↑ Navalny Novichok poisoning: EU sanctions hit top Russians. BBC News, 2020-10-15. Dostupné online [cit. 2021-02-10]. (po anglicky)
  62. ↑ Chemical weapons watchdog confirms banned nerve agent Novichok in Navalny’s blood [online]. France 24, 2020-10-06, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  63. ↑ DEUTSCH, Anthony. Chemical weapons body confirms nerve agent Novichok in Navalny's blood. Reuters, 2020-10-06. Dostupné online [cit. 2021-02-10]. (po anglicky)
  64. ↑ Germany: OPCW confirms nerve agent used in Navalny poisoning [online]. AP NEWS, 2020-10-06, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online.
  65. ↑ meduza.io, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online.
  66. ↑ ДНЯ, Статья. Статья дня: Полный текст интервью Алексея Навального немецкому изданию Der Spiegel [online]. Эхо Москвы, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online. (po rusky)
  67. ↑ Навальный дал первое интервью после комы и рассказал, кто стоит за его отравлением [online]. www.znak.com, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online. Archivované 2020-10-06 z originálu.
  68. ↑ SPIEGEL, Christian Esch, Benjamin Bidder, DER. Alexei Navalny on His Poisoning: "I Assert that Putin Was Behind the Crime" [online]. www.spiegel.de, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  69. ↑ STEINDL, David, et al. Novichok nerve agent poisoning. The Lancet, 2021, Vol. 397, Issue 10270, s. 249 – 252. ISSN 0140-6736. DOI: 10.1016/S0140-6736(20)32644-1.
  70. ↑ Отравление Навального [online]. Медиазона, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online. (po rusky)
  71. ↑ a b c d e «Яда не было! Был, но не «Новичок»! «Новичок», но не наш! Наш, но он сам выпил!». Как Кремль запутался в версиях отравления Навального [online]. The Insider, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online. (po rusky)
  72. ↑ Симоньян поставила диагноз Навальному: «У меня такое бывает» [online]. www.mk.ru, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online. (po rusky)
  73. ↑ Источник: Навальный пил самогон перед полетом [online]. www.mk.ru, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online. (po rusky)
  74. ↑ "Хайли лайкли это кокаин": Как немецкая экспертиза Навального обросла нарковерсиями [online]. tsargrad.tv, 2020-08-25, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online. (po rusky)
  75. ↑ От глюкозы до «Новичка». Как менялись версии медиков и токсикологов о том, что отправило Навального в кому [online]. www.fontanka.ru, 2020-08-25, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online. (po rusky)
  76. ↑ Милонов: Навальный увлекся антидепрессантами и не рассчитал дозу [online]. ura.news, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online.
  77. ↑ ВОСТРОВ, Александр. Кто такая Мария Певчих: скрывшаяся спутница Навального больше похожа на подругу Джеймса Бонда [online]. kp.ru, 2020-09-11, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online.
  78. ↑ Навального отравили свои? Видео показало, кто принёс "оппозиционеру" напиток в аэропорту [online]. tsargrad.tv, 2020-08-20, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online. (po rusky)
  79. ↑ Вячеслав Володин: за произошедшим с Навальным могут стоять иностранные государства, которые хотят создать напряжение внутри России [online]. Государственная Дума, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online. (po rusky)
  80. ↑ «Новая фишка Запада»: Лукашенко назвал сфальсифицированным заявление Германии об отравлении Навального [online]. RT на русском, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online. (po rusky)
  81. ↑ WELLE (WWW.DW.COM), Deutsche. Генпрокуратура РФ не видит оснований для уголовного дела об отравлении Навального | DW | 27.08.2020 [online]. DW.COM, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online. (po rusky)
  82. ↑ ДМИТРИЕВ, Денис. Когда российские власти вернут Алексею Навальному одежду? (Те самые трусы!) [online]. 24.12.2020, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online.
  83. ↑ Kyiv Post. Alexei Navalny: ‘The case has been solved. I know everyone who tried to kill me’ [online]. Kyjev: kyivpost.com, 2020-12-16, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online. (po anglicky)
  84. ↑ Navalny Poison Squad Implicated in Murders of Three Russian Activists [online]. bellingcat, 2021-01-27, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online. (po anglicky)
  85. ↑ Lékař, který zachraňoval život Navalnému v Omsku, náhle zemřel [online]. www.forum24.cz, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online. (po česky)
  86. ↑ Another Doctor At Omsk Hospital Where Navalny Was Treated Dies [online]. RadioFreeEurope/RadioLiberty, [cit. 2021-04-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  87. ↑ TÓDA, Mirek. Päť mesiacov po otrave sa Navaľnyj vrátil do Ruska: presmerovali jeho let a okamžite ho zadržali [online]. Denník N, 2021-01-17, [cit. 2021-02-05]. Dostupné online.
  88. ↑ Штабы Навального подсчитали участников протестов 23 января - до 300 тыс. Многие штабы "обезглавлены", но объявлена дата новых акций [online]. NEWSru.com, 2021-01-24, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online. (po rusky)
  89. ↑ Список задержанных на акциях в поддержку Алексея Навального 23 января 2021 года [online]. ОВД-Инфо, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online. (po rusky)
  90. ↑ «В приемном отделении была атмосфера, как после футбольного матча: все с перевязанными головами». Свидетельства пострадавших 23 января [online]. Медиазона, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online. (po rusky)
  91. ↑ Акции 31 января оказались сравнимыми с первой волной митингов. В некоторых городах вышло еще больше людей [online]. Открытые Медиа, 2021-01-31, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online. (po rusky)
  92. ↑ a b Вторая всероссийская акция протеста «Свободу Навальному». Итоги 31 января [online]. ОВД-Инфо, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online. (po rusky)
  93. ↑ В Москве и Петербурге задерживают участников акций протеста [online]. Радио Свобода, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online. (po rusky)
  94. ↑ Список задержанных в связи с судом над Алексеем Навальным 2 февраля 2021 года [online]. ОВД-Инфо, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online. (po rusky)
  95. ↑ В Сахарово произошел коллапс с оформлением арестованных за акции протеста [online]. Медиазона, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online. (po rusky)

Iné projekty

upraviť

Zdroj

upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Alexej Navalnyj na českej Wikipédii, Навальный, Алексей Анатольевич na ruskej Wikipédii a Отравление Алексея Навального na ruskej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Alexej_Anatolievič_Navaľnyj&oldid=7939427“
  NODES
Done 1
News 6