Dedina (všeobecne)

Dedina (iné názvy: zastarano ves, nárečovo na východnom Slovensku valal, v ruskom, rusínskom a juhoslovanskom prostredí selo) je menšie vidiecke sídlo spravidla s poľnohospodárskym charakterom. Na Slovensku v dnešnom administratívnom členení je to spravidla vidiecka obec, presnejšie však intravilán alebo jeden z intravilánov vidieckej obce. Niekedy sa odlišuje (podľa veľkosti) osada – dedina – mesto.

V čisto historickom a archeologickom kontexte (čiže nie administratívno-právnom) sa na označenie takéhoto sídelného útvaru používa alternatívne aj označenie „obec“ (napríklad v čase Veľkej Moravy boli na Slovensku dediny čiže obce). Na Slovensku v trinástom storočí mnohé dediny získali postavenie mesta, pričom najmä Bratislava a Nitra mali však fakticky charakter mesta už prv.

Slovo dedina označuje aj súhrn obyvateľov takéhoto sídelného útvaru.

Rôzne definície

urbanisticky – sídlo, ktoré je tvorené typickou nízkopodlažnou zástavbou s prevažne rodinnými domami, s málo vyvinutou uličnou sieťou, dominantným priestorom dedinského námestia (fungujúce ako spoločenské a kultúrne centrum) a vysokým podielom zelene
architektonicky – sídlo s prevažujúcou nízkopodlažnou zástavbou v rodinných domoch, ktorým chýba prízemie určené na obchodnú činnosť či služby. Vidiecky dom je tvorený aj rozsiahlejším zázemím slúžiacim prv na hospodársku činnosť (poľnohospodárska prvovýroba), dnes zvyčajne na zabezpečenie chodu domu. Dvor a záhrada sú vymedzené a plnia oddelené funkcie
sociálne – sídlo, kde sú medzi jednotlivými obyvateľmi úzke sociálne kontakty, existuje tu dlhodobá prirodzená sociálna kontrola a spoluúčasť
ekonomicky – sídlo, kde prevažuje poľnohospodárstvo a primárna výroba potravín, prípadne sídlo, kde významná časť obyvateľstva dochádza do zamestnania mimo sídla
historicky – sídlo, ktoré nezískalo mestské práva
administratívne – sídlo, ktoré štát neurčil ako mestečko, trhové mestečko (dedina s trhovým právom) alebo mesto
štatisticky – sídlo, ktoré má počet obyvateľov pod stanovenú hranicu

Vznik dedín

Vďaka štedrej prírode upustil človek od sezónnej migrácie, ktorá bola nevyhnutná pre vyhľadávanie zdrojov obživy. Tak začali vznikať prvé dediny. Prvú dedinu zakladali okolo roku 9000 pred Kr. indiáni, ktorí obývali severozápadné pobrežie Spojených štátov a Kanady a ktorých potrava sa skladala z lososov a žaluďov. Dediny budovali i lovci – zberači. Ich obydlím bolo takmer guľaté, asi meter hlboké jamy o priemere 3 – 9 metrov, ohraničené kamennými stenami. S rozvojom domestikácie a pestovania rastlín značne vzrástla aglomerácia. Ľudia upúšťali od kruhového pôdorysu chatrčí a prechádzali k štvorbokým domom, ktorých tvar umožňoval pohodlné rozšírenie o ďalšie miestnosti podľa veľkosti rodiny. Ku stavbe neolitických obydlí sa na Blízkom východe a v Európe používalo drevo a zemina. V iných oblastiach sveta, hlavne v teplých krajinách postačoval materiál rastlinného pôvodu. Rozoznávame dva rôzne druhy stavieb – zo sušených tehál na východe a z hatí v Európe. Technika hatí, ktorú nachádzame v oblastiach bohatých na drevo, spočíva v konštrukcií stien z prepletených vetví vyplnených mazaninou teda zmesou hliny a slamy. Stavby z kameňa kladeného na sucho budovali ľudia iba tam, kde bol tento materiál ľahko dostupný. Pravouhlé domy zo sušených tehiel k sebe tesne priliehali a z jedného do druhého sa prechádzalo po terasovitých strechách.

Externé odkazy

ŠMAKALOVÁ, I. Integrálna dedina Štúdia slovenskej zemianskej dediny v Turci. Praha: Sociálny ústav, 1936. 125 s. - dostupné v Digitálnej knižnici UKB