Eridu

Eridu bolo jedno z najstarších miest Mezopotámie, ktoré vzniklo približne 5400 pred Kr. Podľa mýtov starovekých národov bolo Eridu najstarším mestom na svete. Viaceré mestské štáty Mezopotámie sa na Eridu pozerali ako na metropolu „zlatého veku“.

Eridu
arab. إريدو‎
mesto
Štát	Irak
Historický región	Mezopotámia
Súradnice	30°48′57″S 45°59′46″V
Rozloha	0,4 km² (40 ha)
Obyvateľstvo	4 300 – 5 250
Vznik	~5400 pred Kr.
Lokalita svetového dedičstva UNESCO
Názov	Tell Eridu
Rok zápisu (č. zasadnutia)	2016 (#40)
Číslo	1481-007
Región	Lokality Svetového dedičstva v Iraku
Kritériá	iii, iv, vi
Poloha v Iraku
Wikimedia Commons: Eridu
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Svetové dedičstvo UNESCO

Archeologická lokalita, známa dnes ako Tell Eridu, sa nachádza 22 km južne od súčasného mesta Násiríja na území Iraku. V minulosti Eridu susedilo so starovekým sumerským mestom Ur, ktoré ležalo asi 20 km severovýchodne.

Mýty o vzniku Eridu

Starými Sumermi bolo považované za prvé mesto na svete a údajne ho založili bohovia. Podľa týchto legiend bolo domovom veľkého boha Enkiho (akkadský Ea). Sumerský kráľovský zoznam uvádza Eridu ako „mesto prvých kráľov“, pričom sa tam doslova píše: „Po zostúpení kráľovstva z neba, bolo kráľovstvo v Eridu“.

Podľa sumerskej mytológie bolo tiež Eridu mestom, kam bohyňa Innana cestovala, aby získala dary civilizácie, ktoré potom poskytla ľudstvu z svojho domovského mesta Uruk.

Dejiny

Súčasní historici predpokladajú, že ak aj Eridu nebolo prvým, rozhodne patrilo medzi najstaršie mestá sveta. Mestá v Mezopotámii často vznikali na ruinách starších osád (to isté platí aj pre mnohé iné kultúry). Vykopávky v Eridu odhalili, že výstavba mesta siaha až do obdobia obejdskej (ubajdskej) kultúry, ktorá pretrvávala v rokoch 6500 až 3800 pred Kr. Eridu dosiahlo svoj vrchol v rokoch 2047 – 1750 pred Kr., hlavne v období panovania vladárov ako Ur-Nammu (r. 2047 – 2030 pred Kr.) a Shulgi z Uru (r. 2029 – 1982 pred Kr.).

Eridu je dnes obrovská pahorkatina, ktorú tvoria zrúcaniny z osídlenia trvajúceho tisícky rokov. Je to veľký ovál, merajúci asi 580 x 540 metrov a stúpajúci do výšky 23 metrov. Väčšinu jeho výšky tvoria zrúcaniny mesta z obdobia obejdskej kultúry, vrátane domov, chrámov a cintorínov.

Archeologické nálezy ukázali, že v 4. tisícročí pred Kr. sa Eridu rozprestieralo na ploche asi 40 hektárov. Približne 20 ha zaberala obytná časť a na 12 ha bola postavená akropola. Mesto sa preslávilo hlavne pre svoje chrámy, ktoré sa nazývajú zikkuraty. Najstarší takýto chrám je datovaný do obdobia okolo roku 5570 pred Kr. Tvorila ho malá miestnosť s kultovým výklenkom a obetným stolom. Neskôr v priebehu doby bolo na tomto mieste postavených niekoľko väčších chrámov. Každý z týchto neskorších chrámov bol postavený podľa klasického, skorého mezopotámskeho formátu, ktorý predstavovali trojstupňové terasovité výstupky s opevnenou fasádou a dlhou centrálnou miestnosťou s oltárom. Enkiho zikkurat, ktorého pozostatky súčasní návštevníci môžu vidieť na na archeologickej lokalite, bol postavený 3000 rokov po založení mesta (asi v období 2112 – 2004 pred Kr.). Historik Gwendolyn Leick zdôrazňuje, že Eridu nebolo nikdy sídlom dynastie. Ako miesto hlavnej svätyne boha Enkiho, bolo skôr náboženským ako politickým centrom.

Hlavnou hospodárskou činnosťou prvých obyvateľov Eridu bol rybolov. Pri vykopávkach sa našli rybárske siete, závažia a celé balíky sušených rýb. Z Eridu sú známe aj modely trstinových lodí, najstaršie fyzické dôkazy, ktoré máme o stavbe člnov. Pri nedávnych výskumoch bolo objavené obrovské množstvo črepín, čo dokazuje, že miestne obyvateľstvo sa už v období obejdskej kultúry zaoberalo hrnčiarstvom. Mesto Eridu bolo dôležitým strediskom obchodu a náboženstva. Vo svojom vrcholnom období bolo veľkým „taviacim sa kotlom“ kultúr a rozmanitosti, o čom svedčia rôzne formy umenia nachádzajúce sa medzi ruinami.

Mesto bolo opustené asi v roku 600 pred Kr., pravdepodobne kvôli nadmernému využívaniu a vyčerpaniu pôdy.

• 
  Vypálená hlinená doska z Eridu, na ktorej je pečať kráľa z Uru Amar-Sina
• 
  Miska vykopaná na cintoríne v Eridu

Náboženstvo

Eridu bol domovom boha Enkiho a hlavným centrom jeho kultu. Z archeologických nálezov možno usudzovať, že hlavnou obetou tomuto bohu boli sladkovodné ryby. Potvrdzujú to pozostatky rybích kostí a popola, ktoré našli archeológovia roztrúsené na zemi okolo oltára.

Nielen boh Enki, ale aj samotné mesto Eridu bolo spájané so sladkou vodou, pretože sa nachádzalo v južných močiaroch rieky Eufrat. Nie je preto žiadnym prekvapením, že Enki a Eridu sa objavujú aj v prvých príbehoch o stvorení a potope sveta. Táto zmienka sa nachádza v sumerských textoch, ktoré sú vytesané do kamennej tabule klinovým písmom. Texty nesú označenie Eridu Genezis a vznikli okolo roku 2300 pred Kr. Ide o najstarší opis potopy sveta, ktorý vznikol ešte pred biblickou knihou Genezis. Je to príbeh dobrého muža Utnapištima (tiež známeho ako Atrahasis alebo Ziusudra), ktorý z vôle bohov stavia veľkú loď. Na základe Enkiho rady zhromažďuje vnútri lode „semená života“. Enki bol nápomocný pri stvorení ľudstva. Preto keď zostal Enlil, kráľ bohov, unavený hlukom ľudí a rozhodol sa ich zničiť, tak sa Enki rozhodol život na Zemi zachrániť. A to tak, že zachránil pred smrťou Utnapištima a zvieratá z celého sveta. Eridu Genesis môže byť prvou písomnou zmienkou oveľa staršej ústnej tradície, ktorá siahala až do roku asi 2800 pred Kr. V tej dobe sa hladina Eufratu výrazne zdvihla a rieka zaplavila celý región. Potvrdzujú to aj vykopávky v Ure vedené v roku 1922 Leonardom Wooleym, ktoré odhalili vrstvu bahna a ílu hrubú až 2,4 m. To podľa všetkého podporuje tvrdenie o katastrofickej povodni v tejto oblasti okolo roku 2800 pred Kr. Zo sumerského príbehu o tejto udalosti sa pravdepodobne neskôr vyvinul príbeh o Noem a jeho arche, ktorý je opísaný v knihe Genezis.

Ďalším príbehom zo sumerských textov, ktorého obdobná verzia sa nachádza aj knihe Genezis, je príbeh o záhrade. V ňom je Tagtug Weaver (alebo záhradník) potrestaný bohom Enki za konzumáciu ovocia zakázaného stromu.

Eridu sa ďalej spája s príbehom veľkého mudrca Adapu (syna Enkiho), ktorý bol bohom múdrosti zasvätený do zmyslu života. Ten ho však nakoniec oklamal a odoprel mu vyjaviť jednu vec, o ktorú Adapa najviac stál. Išlo o poznanie života bez smrti, t. j. tajomstvo večného života. Mezopotámska literatúra sa vyznačuje túžbou po nesmrteľnosti a konkrétne v sumerských spisoch je vyjadrená v Epose o Gilgamešovi.