Giuseppe Verdi

	Giuseppe Verdi
	taliansky hudobný skladateľ
	; Ritratto di Giuseppe Verdi, Giovanni Boldini, Národná galéria moderného umenia
Základné informácie
Narodenie	10. október 1813; Le Roncole, Taliansko
Úmrtie	27. január 1901 (87 rokov); Miláno, Taliansko
Národnosť	talianska
Hudobný smer	Romantizmus
Dielo
Ťažiskové žánre	Opera
	Kľúčové diela
Odkazy
Webstránka	Giuseppe Verdi na beniculturali.it
	Giuseppe Verdi; multimediálny obsah na commons
	Hudobný portál; Biografický portál

Giuseppe Fortunino Francesco Verdi (* 10. október 1813, Le Roncole, Taliansko – † 27. január 1901, Miláno) bol taliansky hudobný skladateľ. Jeho dielo bolo veľmi populárne už za jeho života a zostáva ním dodnes.

Život

Narodil sa v mestečku Roncole neďaleko Parmy. Prvé hudobné vlohy prejavil ako osemročný, a tak mu rodičia v bazáre kúpili spinet.

Svoje hudobné vzdelanie získal v Bussete, kam sa presťahoval v roku 1824, od Ferdinanda Provesiho. Potom študoval súkromne (na konzervatórium ho v roku 1832 pre „nedostatok talentu“ nevzali) kompozíciu v Miláne u Vincenza Lavigna. V rokoch 1836 – 1839 bol dirigentom mestského orchestra a riaditeľom hudobnej školy v Bussete. V roku 1838 Giovanni Ricordi kúpil jeho autorské práva. Ricordiovci vlastnili celý Verdiho život.

Od roku 1839 žil ako slobodný umelec v Miláne, v Paríži a na svojom majetku pri Bussete. O mesiac nato mu zomrel syn a po pár mesiacoch zomrela aj dcéra a manželka. Písal sa rok 1840 a mladý vdovec musel prehltnúť fatálny neúspech svojej druhej opery, ktorú po premiére stiahli z repertoáru. Zdrvený Verdi sa utiahol do súkromia a krízu sa pokúsil vyriešiť prácou. Jeho prvým ozajstným úspechom bola opera Nabucco (1842) s premiérou v La Scale a spevom sopranistky Giuseppiny Strepponiovej, ktorá sa stala jeho milenkou a neskôr druhou ženou. Táto biblická opera s nezabudnuteľným židovským zborom v závere tretieho dejstva z neho spravila národného skladateľa číslo jeden.

V posledných rokoch života sa venoval revízii starších diel a celkom úspešne sa pokúsil vykročiť zo sveta opery svojím Requiem a sakrálnymi skladbami Te Deum a Stabat mater. Vlastenecké námety prvých opier ho spojili s hnutím za zjednotenie Talianska, preto zomrel ako národný hrdina.

Zomrel 27. januára 1901 na následky komplikovaného infarktu. Komorný smútočný obrad sa konal presne podľa jeho želania „Bez hudby a spevu“. Ulice Milána v deň pohrebu zaplnilo asi štvrť milióna Talianov.

Charakteristika tvorby

Stredobodom jeho opier je človek. Jeho estetickým krédom bola jednoduchosť, prirodzenosť a pravdivosť. Bol realistom, volil pravdivú charakteristiku a napriek zdanlivo naivným a konvenčným prostriedkom strhuje pravdivosť citového zážitku pátosom, silou vášne a ušľachtilosťou hudobnej krásy. Operná tvorba G. Verdiho vychádza z dvestoročnej tradície talianskej opery. Používal tradičné, uzavreté formy. Faktúra jeho orchestra nikdy neprerástla do symfonických rozmerov.

Verdi chcel svoju hudbu založiť na pravdivosti pocitov a vernosti ich melodického vyjadrenia. Bol špecialista na melódiu, dramatickosť a orchestrálnu farebnosť. V jeho dielach všetko stojí na ľudskom hlase, nikdy nedovolil dominovať orchestru. Zaujímal ho predovšetkým človek – a keď mu cenzúra v Maškarnom bále zakázala historický rámec deja, Verdi jednoducho spravil zo švédskeho kráľa bostonského guvernéra a podstate opery to vôbec neublížilo.

Jeho tvorba sa delí do troch období:

Spočiatku nadväzoval na G. Donizettiho, V. Belliniho u G. Rossiniho, ale prejavoval už originálnu melodickú a rytmickú vynaliezavosť, veľký dramatický talent a vášnivú, temperamentnú citovosť.
Neskôr prevzal do svojho štýlu prvky veľkej francúzskej opery a prekonával ju v jej vlastnom rámci (Don Carlos), zdokonalil svoju skladateľskú techniku a obohatil orchestrálnu zložku, ktorá sa stala čoraz väčším dramatickým a charakteristickým činiteľom. Vrcholom tohto vývoja je opera Aida (1871).
Po vyše desaťročnom odmlčaní nasledovali majstrovské diela (Othello, Falstaff), charakterizované jednotne komponovanými scénami a dejstvami, individuálnou charakteristikou hrdinu, ďalším stupňovaním funkcie orchestra, výrazným diferencovaním melódie a zjemňovaním harmónie pri stupňovanej dramatickej sile. Othello bol vrcholným vývojovým stupňom talianskej vážnej opery a Falstaff vrcholom i prekonaním opery buffa.

Diela

Opery

Oberto, gróf zo San Bonifacia (1839) – Oberto, Conte di San Bonifacio
Jeden deň kráľom (1840) – Un giorno di regno
Nabucco (1842) – Nabucodonosor
Lombarďania (1843) – I lombardi alla prima crociata
Ernani (1844)
Dvaja Foscariovci (1844) – I due Foscari
Panna Orleánska (1845) – Giovanna d'Arco
Alzira (1845)
Attila (1846)
Macbeth (1847)
Zbojníci (1847) – I masnadieri
Korzár (1848) – Il corsaro
Bitka pri Legnane (1849) – La battaglia di Legnano
Luisa Miller (1849)
Stiffelio (1850)
Rigoletto (1851)
Trubadúr (1853) – Il Trovatore
La traviata (1853)

Veľké opery:

Sicílske nešpory (1855) – Les vêpres siciliennes / I vespri siciliani
Simon Boccanegra (1857)
Maškarný bál (1859) – Un ballo in maschera
Sila osudu (1862) – La forza del destino
Don Carlos (1867)
Aida (1871)
Othello (1887)
Falstaff (1893)

Iné (výber)

Sláčikové kvarteto e mol (1873)
Rekviem (1874) – Requiem
Quattro Pezzi sacri (1898):
- Ave Maria
- Te Deum
- Stabat Mater
- Laudi alla Vergine Maria
16 romancí pre spev a klavír (1838) – Sei Romanze:
- Non t'accostar all'urna (Jacopo Vittorelli)
- More, Elisa, lo stanco poeta (Tommaso Bianchi)
- In solitaria stanza (Vittorelli)
- Nell' orror di note oscura (Carlo Angiolini)
- Perduta ho la pace (Luigi Balestra z Fausta od Goetheho)
- Deh, pietoso, o addolorata (Balestra z Fausta od Goetheho)
Kantáta L'ino delle nazioni