Grécko-perzské vojny

Grécko-perzské vojny, starogr. Ελληνο-Περσικοί πόλεμοι (Helleno-Persikoi polemoi), boli sériou konfliktov medzi Achajmenovskou ríšou (Perzia) a gréckymi mestskými štátmi, ktoré sa začali v roku 499 pred Kr. a trvali do roku 449 pred Kr. Stret medzi roztriešteným politickým svetom Grékov a obrovskou ríšou Peržanov sa začal, keď Kýros Veľký v roku 547 pred n. l. dobyl Grékmi obývanú oblasť Ióniu. Peržania sa snažili kontrolovať nezávisle zmýšľajúce mestá v Iónii, a preto vymenovali tyranov, ktorí vládli v každom z nich. To sa ukázalo ako dôvod mnohých problémov tak pre Grékov, ako aj pre Peržanov.

Grécko-perzské vojny
Perzská invázia do Grécka počas Grécko-perzských vojen
Dátum 499 – 449 pred Kr. Miesto Grécko, Malá Ázia, Cyprus, Egypt Casus belli Zmarenie snahy Peržanov o nadvládu v Grécku a oslobodenie gréckych obcí v Malej Ázii Výsledok Kalliov mier
Protivníci
grécke mestské štáty	Staroperzská ríša
Velitelia
Leonidas I. † Kimon † Miltiades Themistokles Eurybiades Pausanias Perikles	Mardonius † Xerxes I. Dareios I. Datis Artafernes Artabazus Megabyzus Hydarnes
Straty
nie sú známe	nie sú známe
nie sú známe
Zoznam bitiek pred rokom 601
Historický portál

Grécko-perzské vojny
Prvé obliehanie Naxosu – Obliehanie Sardisu – Efezos – Ladé – Druhé obliehanie Naxosu – Obliehanie Eretrie – Maratón – Termopyly – Artemision – Salamína – Plataje – Mykalé – Eurymedon – Cyprus

V roku 499 pred n. l. sa miletský tyran Aristagoras s perzskou podporou vydal na výpravu s cieľom dobyť ostrov Naxos; výprava však skončila neúspechom a Aristagoras, ktorý predišiel svojmu prepusteniu, podnietil celú helénsku Malú Áziu k povstaniu proti Peržanom. To bol začiatok Iónskeho povstania, ktoré trvalo až do roku 493 pred n. l. a postupne vtiahlo do konfliktu ďalšie oblasti Malej Ázie. Aristagoras zabezpečil vojenskú podporu Atén a Eretrie a v roku 498 pred n. l. tieto vojská pomohli dobyť a vypáliť perzské regionálne hlavné mesto Sardy. Perzský kráľ Dareios Veľký prisahal, že sa Aténam a Eretrii za tento čin pomstí. Povstanie pokračovalo, pričom obe strany boli počas rokov 497 - 495 pred n. l. v podstate v patovej situácii. V roku 494 pred Kr. sa Peržania preskupili a zaútočili na epicentrum vzbury v Miléte. V bitke pri Ladé utrpeli Iónčania rozhodujúcu porážku a povstanie sa zrútilo, pričom posledné ohniská odporu boli uhasené v nasledujúcom roku.

V snahe zabezpečiť svoju ríšu pred ďalšími povstaniami a zasahovaním pevninských Grékov sa Dareios pustil do plánu dobyť Grécko a potrestať Atény a Eretriu za vypálenie Sard. Prvá perzská invázia do Grécka sa začala v roku 492 pred n. l. Perzský generál Mardonios si úspešne znovu podmanil Tráciu a Macedóniu, ale potom si niekoľko nešťastí vynútilo predčasné ukončenie zvyšku ťaženia. V roku 490 pred n. l. boli do Grécka vyslané druhé jednotky, tentoraz cez Egejské more, pod velením Datisa a Artafernesa. Táto výprava si najskôr podmanila Kyklady a potom obliehala, dobyla a zrovnala so zemou Eretriu. Na ceste k útoku na Atény však Peržanov v bitke pri Maratóne definitívne porazili Aténčania, čím sa perzské úsilie na čas skončilo.

Dareios potom začal plánovať úplné dobytie Grécka, ale v roku 486 pred Kr. zomrel a zodpovednosť za dobytie Grécka prešla na jeho syna Xerxa. V roku 480 pred n. l. Xerxes osobne viedol druhú perzskú inváziu do Grécka s jednou z najväčších starovekých armád, aké sa kedy zhromaždili. Víťazstvo nad spojeneckými gréckymi štátmi v slávnej bitke pri Termopylách umožnilo Peržanom vypáliť evakuované Atény a ovládnuť väčšinu Grécka. Pri snahe zničiť spojenú grécku flotilu však Peržania utrpeli ťažkú porážku v bitke pri Salamíne. Nasledujúci rok prešli zjednotení Gréci do ofenzívy, v bitke pri Platajách rozhodujúco porazili perzskú armádu a ukončili inváziu Achajmenovskej ríše do Grécka.

Spojenecké grécke vojská po svojom úspechu zničili zvyšok perzskej flotily v bitke pri Mykalé a potom vyhnali perzské posádky zo Sestosu (479 pred n. l.) a Byzancie (478 pred n. l.). Po perzskom ústupe z Európy a gréckom víťazstve pri Mykalé získali Macedónsko a mestské štáty v Iónii späť svoju nezávislosť. Konanie generála Pausania pri obliehaní Byzancie odradilo mnohé grécke štáty od Sparťanov, a preto sa okolo aténskeho vedenia znovu vytvorilo protiperzské spojenectvo s názvom Délsky spolok. Délsky spolok pokračoval v ťažení proti Perzii počas nasledujúcich troch desaťročí, počnúc vyhnaním zvyšných perzských posádok z Európy. V bitke pri Eurymedóne v roku 466 pred n. l. dosiahol spolok dvojité víťazstvo, ktoré napokon zabezpečilo slobodu pre mestá v Iónii. Účasť Spolku v egyptskom povstaní Inarosa II. proti Artaxerxovi I. (v rokoch 460 - 454 pred n. l.) však viedla ku katastrofálnej gréckej porážke a ďalšie ťaženia boli pozastavené. V roku 451 pred n. l. bola na Cyprus vyslaná grécka flotila, ktorá však nedosiahla takmer nič, a keď sa stiahla, grécko-perzské vojny sa v tichosti skončili. Niektoré historické pramene naznačujú, že ukončenie bojov poznačila mierová zmluva medzi Aténami a Perziou, tzv. Kalliov mier.

Pôvod konfliktu

Gréci klasického obdobia verili, že v temnom období, ktoré nasledovalo po páde mykénskej civilizácie, značný počet Grékov utiekol, vysťahoval sa do Malej Ázie a usadil sa tam. Moderní historici všeobecne uznávajú túto migráciu za historickú (ale oddelenú od neskoršej kolonizácie Stredomoria Grékmi). Sú však aj takí, ktorí sa domnievajú, že iónsku migráciu nemožno vysvetliť tak jednoducho, ako to tvrdili klasickí Gréci. Títo osadníci pochádzali z troch kmeňových skupín: Aioliov, Dórov a Iónčanov. Iónčania sa usadili na pobreží Lýdie a Kárie a založili dvanásť miest, ktoré tvorili Ióniu. Týmito mestami boli Miletos, Myos a Priéné v Karíi; Efez, Kolofón, Lébedos, Téos, Klazomény, Fókaia a Erytra v Lýdii; a ostrovy Samos a Chios. Hoci boli iónske mestá navzájom nezávislé, uznávali svoje spoločné dedičstvo a údajne mali spoločný chrám a miesto stretávania, Panionion. Vytvorili tak „kultúrnu ligu“, do ktorej neprijímali žiadne iné mestá, dokonca ani iné iónske kmene.

Mestá v Iónii zostali nezávislé, kým ich nedobyli Lýdovia zo západnej Malej Ázie. Lýdsky kráľ Alyattes zaútočil na Milétos, pričom tento konflikt sa skončil spojeneckou zmluvou medzi Milétom a Lýdiou, ktorá znamenala, že Milétos bude mať vnútornú autonómiu, ale v zahraničných záležitostiach bude nasledovať Lýdiu. V tom čase boli Lýdijci v konflikte aj s Médskou ríšou a Míléjci poslali vojsko, aby Lýdijcom v tomto konflikte pomohlo. Nakoniec sa medzi Médmi a Lýdmi podarilo uzavrieť mierovú dohodu, pričom hranicu medzi kráľovstvami tvorila rieka Halys. Slávny lýdsky kráľ Kroisos nastúpil na trón po svojom otcovi Alyattovi okolo roku 560 pred n. l. a začal dobývať ostatné grécke mestské štáty v Malej Ázii.

Achajmenovská ríša v najväčšom rozsahu za vlády Dareia I.

Perzský princ Kýros viedol v roku 553 pred Kr. povstanie proti poslednému médskemu kráľovi Astyagovi. Kýros bol Astyagovým vnukom a podporovala ho časť médskej aristokracie. V roku 550 pred n. l. sa povstanie skončilo a Kýros z neho vyšiel ako víťaz, pričom na mieste médskeho kráľovstva založil Achajmenovskú ríšu. Kroisos videl v rozvrate Médskej ríši a Perzii príležitosť na rozšírenie svojej ríše a spýtal sa delfskej veštice, či má na nich zaútočiť. Orákulum údajne odpovedalo slávnou dvojzmyselnou odpoveďou, že „ak by Kroisos prekročil Halys, zničil by veľkú ríšu“. Slepý k dvojznačnosti tohto proroctva zaútočil na Peržanov, ale nakoniec bol porazený a Lýdia pripadla Kýrovi.

Počas bojov s Lýdijcami Kýros poslal Iónčanom posolstvo, v ktorom ich žiadal, aby sa vzbúrili proti Lýdijskej nadvláde, čo Iónčania odmietli. Keď Kýros dobyl Lýdiu, iónske mestá mu ponúkli, že sa stanú jeho poddanými za rovnakých podmienok, za akých boli poddanými Kroisa. Kýros to odmietol s odôvodnením, že Iónčania mu predtým neboli ochotní pomôcť. Iónčania sa teda pripravili na obranu a Kýros poslal médskeho generála Harpaga, aby si ich podmanil. Ten najprv zaútočil na Fókaiu; Fókaiania sa rozhodli radšej úplne opustiť svoje mesto a odplávať do vyhnanstva na Sicíliu, než aby sa stali perzskými poddanými (hoci mnohí sa neskôr vrátili). Aj niektorí Teijci sa rozhodli emigrovať, keď Harpagus zaútočil na Teos, avšak zvyšok Iónčanov zotrvalo a každý z nich bol postupne podrobený.

Roku 512 pred Kr. perzský kráľ Dareios I. podnikol výpravu cez Hellespont proti Skýtom. Dal vybudovať drevený most, po ktorom jeho vojsko prešlo do Európy a pozdĺž pobrežia Čierneho mora postupovalo do vnútrozemia Skýtie. Výprava však skončila neúspešne, pretože Dareiovo vojsko nedonútilo Skýtov k otvorenému boju. Využil však príležitosť a ovládol Tráciu. Zvrchovanosť perzského kráľa uznal aj macedónsky vládca Amyntas. Takisto sa na stranu perzského kráľa pridali niektorí vládcovia gréckych miest v Malej Ázii.

Aténčania sa obávali, že Dareios ovládne čiernomorské úžiny, a tým aj dovoz obilia zo severného pobrežia Čierneho mora. Preto podporovali odpor niektorých maloázijských mestských štátov proti Perzii.

Účastníci

Perzská ríša

Staroperzská ríša za čias Dareia I. a Xerxa I.

Perzská, presnejšie Staroperzská ríša bola v 5. storočí pred Kr. regionálna veľmoc s centrom v oblasti dnešného Iránu, zaberajúca územie od Pakistanu na východe po Macedóniu na západe, na juh siahala až do Egypta. V jej hraniciach žila pätina vtedajšej svetovej populácie (20 miliónov ľudí). Išlo o vyspelú civilizáciu, ktorá budovala obchodné cesty, mala rozvinutú architektúru a zaviedla prvý skutočne rozšírený mincový systém na svete. Čo sa týka charakteru vlády, išlo o čisto autokratickú krajinu, ktorej panovník bol považovaný za „jediného vládcu všetkých ľudí na svete“.

Grécke mestské štáty

Staroveké Grécko okolo roku 500 pred. Kr.

Gréci na rozdiel od Peržanov netvorili jednotný štátny útvar či ríšu, boli rozdelení do početných mestských štátov. Napriek tomu ich zjednocoval spoločný pôvod, presadzovanie osobnej slobody jednotlivca a odpor voči autokratickej vláde. To ich výrazne odlišovalo od Staroperzskej ríše.

Iónske povstanie

V roku 499 pred Kr. vypuklo na západnom pobreží Malej Ázie povstanie iónskych mestských štátov. Na jeho čele stálo mesto Milét, ktorého vládca tyran Aristagoras slúžil perzskému vládcovi. V roku 494 pred Kr. utrpelo povstalecké loďstvo porážku v bitke pri Ladé. Po víťazstve Dareios úplne zničil Milét ako odplatu za vypálenie Sárd a ostatné grécke mestá v Malej Ázii sa dostali opäť pod perzskú nadvládu. Navyše sa rozhodol pomstiť gréckym mestským štátom aj v materskom Grécku za podporu, ktorú poskytli povstalcom.

Prvá výprava

Roku 492 pred Kr. perzský veliteľ Mardonios, Dareiov synovec a zať, podnikol prvú výpravu proti Grécku. Jeho vojsko sa cez Bospor dostalo do Trácie a postupovalo po severnom pobreží Egejského mora. Popri pobreží sa plavilo aj jeho loďstvo. Pri polostrove Atos však jeho polovicu zničila veľká búrka, preto sa Mardonios obmedzil na obsadenie Trácie.

Druhá výprava

Kráľ Dareios

Medzitým Dareios pripravoval ďalšiu výpravu. Najskôr však poslal do gréckych miest poslov, ktorí žiadali „vodu a zem“ na znak podriadenia sa perzskému vládcovi. Časť gréckych miest sa podrobila, v Aténach a Sparte perzských poslov zabili.

Bitka pri Maratóne

Dareios pripravil mohutné loďstvo, v čele ktorého stál skúsený veliteľ a jeho synovec Datis a Dareiov syn Xerxes. Odborného poradcu im robil Hippias, vyhnaný syn aténskeho tyrana Peisistrata. Tentokrát sa neplavilo perzské loďstvo pozdĺž pobrežia, ale priamo cez Egejské more k ostrovu Eubója, kde Peržania zničili mesto Eretria. Potom sa perzské vojsko vylodilo v Atike, na planine blízko mestečka Maratón. Aténsky veliteľ Miltiades presadil plán okamžitého útoku na perzské vojsko. Aténski hopliti svojimi dlhými kopijami zaútočili na perzské ľahké oddiely a pretože obávaná perzská jazda sa ešte nevylodila, Aténčania zatlačili nepriateľa do mora. Na strane Aténčanov bojovali obyvatelia mesta Plataje. Peržanom hrozilo, že im Aténčania podpália lode, preto urýchlene stiahli svojich vojakov a odplávali preč. Pokúsili sa oboplávať aj mys Sunion, aby napadli Atény zo západnej strany, ale aténske vojsko sa urýchlene presunulo od Maratónu k Aténam a Peržania definitívne odplávali preč.

Straty v boji neboli príliš veľké. Na strane Peržanov zahynulo podľa Herodota 6400 vojakov, Aténčania mali 192 padlých.

Bitka pri Maratóne znamenala významné víťazstvo gréckych slobodných občanov nad despotickým štátom. Stala sa symbolom hrdinstva prostých aténskych občanov voči obrovskej orientálnej ríši. Po víťazstve aténsky bežec hneď po boji prebehol vzdialenosť z Maratónu do Atén (asi 42 kilometrov), na námestí (gr. agora) oznámil občanom „Zvíťazili sme!“ a padol mŕtvy na zem. Na pamiatku tejto udalosti bol do moderných olympijských hier zavedený beh maratón, ktorý má symbolickú dĺžku 42 195 metrov.

Tretia výprava

Roku 485 pred Kr. zomrel kráľ Dareios a na trón nastúpil jeho syn Xerxes I. Niekoľko rokov sa pripravoval na novú odvetnú výpravu proti Grécku.
Xerxes svoje obrovské vojsko previedol cez Hellespont po pontónových mostoch do Európy a v Trácii urobil jeho prehliadku. Grécky historik Hérodotos, ktorý vo svojom diele Dejiny opísal celý konflikt medzi Grékmi a Peržanmi, uviedol, že vojsko Peržanov malo asi 1 700 000 pešiakov a 1700 lodí, takže spolu s námorníkmi, zásobovacími oddielmi, služobníctvom a ďalšími húfmi dosahoval počet ľudí v ňom viac ako päť miliónov. Opäť postupovalo pozdĺž severného pobrežia Egejského mora, na polostrove Atos dal Xerxes prekopať šiju, aby jeho loďstvo neohrozovali búrky, zúriace na juhu polostrova.

Bitka pri Termopylách

Bitka pri Termopylách

Proti perzskému útoku sa Gréci zjednotili, hoci niektoré grécke mestá stáli na strane Peržanov. Pôvodne sa chceli brániť v Tesálii v severnom Grécku, ale napokon sa stiahli k priesmyku v Termopylách. Aténske loďstvo sa rozmiestnilo pri myse Artemision na severe ostrova Eubója. Sparťania poslali do boja len tristo vojakov, ktorým velil kráľ Leónidas I., s nimi tam ostali bojovníci z Tespií a Téb, ktorých bolo asi 800. Ostatné grécke vojsko sa stiahlo až na Korintskú šiju.

Peržania nemohli naplno rozvinúť svoju vojenskú silu, pretože pri Termopylách (gr. „Teplé brány“) bola úzka cesta, z jednej strany lemovaná nepriechodnými horami, z druhej strany boli močiare a more. Sparťania sa 3 dni hrdinsky bránili a odolávali dovtedy, kým Grék Efialtes neprezradil Peržanom tajný chodník cez hory, ktorým sa dostali za chrbát Sparťanov. V nasledujúcom boji všetci Sparťania zahynuli.

Na pamiatku hrdinského odporu Sparťanov postavili padlým pomník s veršami:

Stoj pútnik a zvestuj Lakedaimonským,
že my tu ležíme ako zákony kázali nám.

V novoveku sa obyvatelia miest Tespie a Téby cítili zabudnutí, hoci rovnako statočne bojovali proti Peržanom, preto bol v Termopylách postavený pomník aj padlým z týchto miest.

Zároveň pri Artemisiu prebiehala celé dva dni námorná bitka so striedavými úspechmi. Po porážke Sparťanov v Termopylách sa grécke loďstvo stiahlo k ostrovu Salamína.

Peržanom sa otvorila cesta do stredného Grécka. Obyvatelia Atén sa vysťahovali na ostrov Salamína a Aegina. Nepriateľské vojsko prešlo bez boja Atikou a vpadlo do Atén. Tie spustošilo a vyplienilo, znesvätiac aténske chrámy.

Bitka pri Salamíne

Bitka pri Salamíne

V roku 480 pred Kr. pokračovali námorné boje pri Salamíne. Sparťania sa chceli stiahnuť na obranu Peloponézu, ale aténsky veliteľ Themistokles presadil, že sa námorné vojsko, pôvodne tvorené 270 trirémami, sústredilo na boj pri Salamíne. Perzské početnejšie (pôvodne 1200), no ťažké a neobratné lode podľahli menším a rýchlejším gréckym lodiam. Xerxes sa z obavy, aby nestratil všetko vojsko, stiahol do Ázie, ale v Grécku ponechal Mardonia so silnými oddielmi, ktoré prezimovali v strednom Grécku a v roku 479 pred Kr. opäť pustošili Atiku a Atény. Na pomoc Aténčanom nakoniec prišli Sparťania, ktorých viedol Pausanias a v bitke pri Platajach bol v roku 479 pred Kr. Mardonios porazený. Gréci sa zmocnili aj bohatej koristi, ktorú Peržania ulúpili v Grécku. Na znamenie vďaky venovali desatinu získaných pokladov bohovi Apolónovi v Delfách a ďalším bohom.

Námorné boje sa preniesli k pobrežiu Malej Ázie. Spartský kráľ Leótychidas II. a aténsky veliteľ Xantippos porazili zvyšky perzského loďstva pri myse Mykalé. Odvtedy sa grécki spojenci pokúšali oslobodiť Maloázijských Grékov spod perzskej nadvlády.

V roku 478 pred Kr. vznikol Délsky námorný spolok, v ktorom sa postupne spojilo asi 400 gréckych mestských štátov, aby sa bránili pred útokmi Peržanov a na ochranu gréckych miest pred Peržanmi. Roku 469 pred Kr. aténsky veliteľ Kimón, Miltiadov syn, zvíťazil v bitke pri Eurymedóne a roku 450 pred Kr. v bitke pri cyperskej Salamíne. Aténčania chceli zasiahnuť aj proti perzskej nadvláde v Egypte a poslali tam vojsko, ktoré však bolo roku 454 pred Kr. porazené.

Mier

V roku 449 pred Kr. uzavreli obe strany tzv. Kalliov mier, ktorý sa nazýva podľa aténskeho vyslanca, ktorý viedol mierové rokovania. Perzský kráľ Artaxerxes I. (465-425 pred Kr.) uznal nezávislosť maloázijských gréckych miest a Egejské more ako záujmovú sféru Grékov, Gréci sa zriekli zásahov proti Perzskej ríši.

Grécko-perzské vojny podrobne opísal grécky historik Hérodotos vo svojom diele Dejiny ako boj vyspelej gréckej civilizácie proti barbarskej civilizácii Peržanov. Okrem toho sa grécke víťazstvo stalo námetom divadelných hier (napr. grécky dramatik Aischylos - Peržania) a symbolom hrdinstva malých gréckych mestských štátov proti obrovskému kolosu.

Význam

Konečné víťazstvo gréckych mestských štátov, ktorých zriadenie bolo prvým zárodkom demokracie, nad autokraticky riadenou Perzskou ríšou malo zásadný kultúrny i politický dopad. Grécka kultúra tak dostala možnosť zásadne ovplyvniť celé európske dejiny.

Zdroje

• HÉRODOTOS: Dejiny. Bratislava 1985 (preklad Július Špaňár).
• SERGEJEV, V. S.: Dějiny starověkého Řecka. Praha 1952.
• GRANT, Michael: Klasické Řecko. Praha 1999.
• ZAMAROVSKÝ, Vojtech: Grécky zázrak. Bratislava