Ján Pavol I.

	Ján Pavol I.; Ioannes Paulus I
	263. rímsky biskup
	; Ján Pavol I. v roku 1978
	Humilitas; Pokora
Funkcie a tituly
Pontifikát
	26. august 1978 – 28. september 1978
Patriarcha benátsky
	15. december 1969 – 26. august 1978
Predchádzajúce funkcie
	biskup diecézy Vittorio Veneto; (27. december 1958 – 15. december 1969);
Biografické údaje
Občianske meno	Albino Luciani
Narodenie	17. október 1912; Canale d’Agordo, Taliansko
Úmrtie	28. september 1978 (65 rokov); Apoštolský palác, Vatikán
Pochovaný	4. október 1978; Bazilika svätého Petra
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka	7. júl 1935 (22 rokov)
Biskup
Menovanie	15. december 1958 (46 rokov); sv. Ján XXIII.
Konsekrácia	27. december 1958 (46 rokov)
Svätiteľ	sv. Ján XXIII.; 261. rímsky biskup
Spolusvätitelia	Girolamo Bartolomeo Bortignon; biskup padovský; Gioacchino Muccin; biskup v Belluno-Feltre
Kardinál
Menovanie	5. september 1973 (60 rokov); Pavol VI.
Stupeň	kardinál-kňaz
Titulárny kostol	Sancti Marci
Pápež
Voľba	26. august 1978 (65 rokov)
Intronizácia	3. september 1978 (65 rokov)
Odkazy
	Ján Pavol I. na fondazionepapaluciani.it
	Ján Pavol I. na catholic-hierarchy.org angl. ; Ján Pavol I.
	Kompletný zoznam pápežov
	Vatikánsky portál; Biografický portál

Blahoslavený Ján Pavol I. (lat. Ioannes Paulus Primus), vl. menom Albino Luciani, (* 17. október 1912, Forno di Canale, Taliansko – † 28. september 1978, Vatikán) bol taliansky duchovný a 263. pápež katolíckej cirkvi (zvolený 26. augusta 1978). Zomrel 28. septembra toho istého roku. Jeho tridsaťtridňový pontifikát bol desiatym najkratším v cirkevných dejinách. Aj keď bol pápežom krátko, zanechal v katolíckej cirkvi nezmazateľnú stopu. Spomína sa naňho pre jeho priateľskosť a pokoru,^[1] pre ktoré je porovnávaný s „Dobrým pápežom Jánom“ – všeobecne populárnym pápežom Jánom XXIII.

Biografia

Detstvo a raná kariéra

Narodil sa vo Forno de Canale (od r. 1964 Canale d’Agordo) v oblasti Belluno (severné Taliansko). Pochádzal z chudobnej robotníckej rodiny.

Kňazom sa stal 7. júla 1935. Študoval teológiu, doktorát získal na prestížnej Pápežskej Gregoriánskej Univerzite v Ríme. Neskôr bol prorektorom seminára diecézy Belluno (1937 – 1947). Učil tu predmety dogmatika, morálna teológia a kánonické právo. V roku 1948 bol vybraný ako pobočník generálneho vikára diecézy, o desať rokov neskôr sa stal generálnym vikárom sám (1958). Ešte ten istý rok však úrad opustil, pretože ho Ján XXIII. vymenoval za biskupa v diecéze Vittorio Veneto.

Zúčastnil sa na druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965). 15. decembra 1969 ho pápež Pavol VI. vymenoval za patriarchu Benátok. Ten istý pápež ho 5. septembra 1973 povýšil medzi kardinálov.

Za pápeža bol zvolený 26. augusta 1978 pri treťom sčítaní hlasov hneď v prvý deň konkláve. Zvolil si meno Ján Pavol I. (ako prvý pontifex v dejinách mal dvojité meno), pretože chcel nadviazať na dielo svojich predchodcov, pápežov Jána XXIII. a Pavla VI., a spojiť tak ich pokrokové a tradicionalistické vlastnosti. Už 27. augusta 1978 oficiálne oznámil kardinálom svoj zámer pokračovať v druhom vatikánskom koncile. Zvolal tlačovú konferenciu, na ktorej fascinoval tisíce prítomných novinárov. Svoj odpor k pompe a vonkajšej paráde prejavil hneď po zvolení, keď odmietol tradičnú pápežskú korunováciu a pri svojej inaugurácii 3. septembra 1978 na námestí sv. Petra prevzal iba pálium ako znak svojho pastoračného úradu.

Pontifikát

Povahovo bol veľmi podobný Jánovi XXIII. – aj on mal priateľské vystupovanie a zmysel pre osobitý humor.

Napriek veľmi krátkemu trvaniu svojho pontifikátu Ján Pavol I. stihol urobiť niekoľko zmien. Zrušil používanie majestátneho plurálu v pápežských príhovoroch a dokumentoch. Predstavoval konzervatívca v otázkach morálky, ale reformátora a pokrokára v oblasti cirkevných štruktúr a poňatia poslušnosti v cirkvi.

Smrť

Jeho pontifikát zakončila náhla smrť v noci z 28. na 29. septembra 1978. Ako príčina určili zlyhanie srdca. Telo rýchlo zabalzamovali, čo znemožnilo pitvu a bolo to v rozpore s talianskymi zákonmi; Vatikán to odôvodnil tak, že jeho zákony pitvu pápeža zakazujú. Oficiálna príčina smrti je určená ako infarkt myokardu. No rozbor lieku, ktorý sa našiel pri mŕtvole, ani iných možných dôkazov sa nikdy nerobili. Po tom, ako sa verejnosť dozvedá o príčine smrti, neter pápeža vyhlási, že nikdy nemal problémy so srdcom a brat Edoardo potvrdzuje, že zdravotný stav pápeža po lekárskej prehliadke pred tromi týždňami bol v poriadku.

Čoskoro po jeho smrti sa objavili fámy, že nebola prirodzená – väčšinou sa naznačuje, že ho otrávili; zosilneli potom, ako za jeho nástupcu vybrali trochu konzervatívnejšieho Karola Wojtyłu. Na tieto teórie sa nezistili nijaké priame dôkazy, čo spôsobilo najmä to, že telo sa nepodrobilo pitve.

Proces blahorečenia

23. novembra 2003 bol v katedrále v Bellune oficiálne otvorený proces blahorečenia Jána Pavla I. Slávnosti predsedal kardinál José Saraiva Martins.^[2]

Pápež František 8. novembra 2017 autorizoval dekrét o hrdinských čnostiach Jána Pavla I., čím získal označenie „ctihodný“.^[1] V októbri 2021 bol uznaný zázrak uzdravenia jedenásťročného dievčatka z Buenos Aires na jeho príhovor a podpísaný dekrét pápežom Františkom o blahorečení. Ján Pavol I. bol 4. septembra 2022 v Ríme blahorečený na Námestí sv. Petra.

Referencie

↑ ^a ^b Svätý Otec František uznal heroické cnosti pápeža Jána Pavla I. [online]. TK KBS, 2017-11-09, [cit. 2017-11-10]. Dostupné online.
↑ Solenne apertura della causa di canonizzazione di Giovanni Paolo I [online]. vatican.va, [cit. 2017-11-10]. Dostupné online. (tal.)

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ján Pavol I.
Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Ján Pavol I.

Predchodca:
Pavol VI.

Pápež
Ján Pavol I.
(zoznam)

Nástupca:
Ján Pavol II.

[vener-1] Svätý Otec František uznal heroické cnosti pápeža Jána Pavla I. [online]. TK KBS, 2017-11-09, [cit. 2017-11-10]. Dostupné online.

[2] Solenne apertura della causa di canonizzazione di Giovanni Paolo I [online]. vatican.va, [cit. 2017-11-10]. Dostupné online. (tal.)

[1]

[2]