Jupiter-C
Jupiter-C bola americká prieskumná raketa firmy Army Ballistic Missile Agency (ABMA), postavená na báze balistickej rakety Redstone.
 Prieskumná raketa Jupiter-C na štartovacej rampe | |
| Základné údaje | |
|---|---|
| Funkcia | prieskumná raketa |
| Výrobca | Army Ballistic Missile Ageny |
| Krajina pôvodu | Spojené štáty |
| Výška | 21,2 m |
| Priemer | 1,78 m |
| Hmotnosť | 28 500 kg |
| Počet stupňov | 3 |
| História letov | |
| Stav | nepoužívaná |
| Štartovacia rampa | LC-5 a 6, Cape Canaveral |
| Počet štartov | 3 |
| Úspešné štarty | 1 |
| Zlyhania | 1 |
| Čiastočné zlyhanie | 1 |
| Prvý štart | 20. september 1956 |
| Posledný štart | 8. august 1957 |
| Prvý stupeň – Redstone (predĺžený) | |
| Motory | 1 A-7 |
| Ťah | 42 439 kgf |
| Špecifický impulz | 235 sekúnd |
| Doba funkcie | 155 sekúnd |
| Palivo | Hydyne/tekutý kyslík |
| Druhý stupeň – kluster rakiet Sergeant | |
| Motory | 11 na tuhé palivo |
| Ťah | 7 480 kgf |
| Špecifický impulz | 214 sekúnd |
| Doba funkcie | 6 sekúnd |
| Palivo | tuhé |
| Tretí stupeň - kluster rakiet Sergeant | |
| Motory | 3 na tuhé palivo |
| Ťah | 2 040 kgf |
| Špecifický impulz | 214 sekúnd |
| Doba funkcie | 6 sekúnd |
| Palivo | tuhé |
Raketa pozostávala z modifikovanej balistickej rakety Redstone a dvoch prídavných stupňoch s motormi na tuhé palivo. Palivová nádrž rakety Redstone bola predĺžená o 2,4 m, čo umožňovalo natankovať viac paliva. Prístrojová časť bola menšia a ľahšia oproti pôvodnej rakete. Druhý a tretí stupeň tvorili zväzky rakiet Sergeant vo vrchnej časti rakety.
Druhý stupeň bol zložený z jedenástich motorov rakiet Sergeant rozmiestnených v prstenci; tretí stupeň sa skladal z troch rakiet rovnakého druhu vo vnútri tohto prstenca. Rakety boli upevnené pomocou priečok a obručí a obklopené valcovitým plášťom. Sieťová podstava plášťa bola pripevnená cez guličkové ložisko na vrchu prístrojovej časti prvého stupňa. Vyrovnávanie rovnováhy po zapálení motorov druhého a tretieho zabezpečovali dva elektrické motory, ktoré programovo roztáčali celé zariadenie rýchlosťou 450 až 750 rpm.
Horný stupeň bol pred štartom roztočený. Počas prvej fázy letu, raketu pomocou gyroskopu riadil autopilot a to vzduchové trysky ako aj trysky prvého stupňa (pomocou servomotorov). Štartujúc vo vertikálnej polohe z jednoduchej oceľovej platne bola raketa naprogramovaná tak, aby po dohorení prvého stupňa (157 s) letela vychýlená o 40 stupňov. Potom explozívne náboje odpálili prístrojovú dosku od nádrže prvého stupňa. Prístrojová časť a rotujúci vrchný stupeň sa pomocou všetkých štyroch vzduchových trysiek, umiestnených v prístrojovej časti, pomaly dostávali do horizontálnej polohy. Keď sa raketa dostala na vrchol vertikálneho letu, čo sa udialo 247 sekúnd po štarte, rádiový signál zo Zeme zapálil jedenásť rakiet druhého stupňa, čím sa zároveň oddelila prístrojová časť. Potom, pre zvýšenie apogea, nasledovalo zapálenie tretieho stupňa.
Vďaka tomuto systému, vynájdenému Wernherom von Braunom v roku 1956, raketa Jupiter-C na horných stupňoch nepotrebovala riadiacu jednotku.
Juno I bola nosná raketa navrhnutá na základe rakety Jupiter-C pridaním štvrtého stupňa na valec tretieho. Názov rakety vznikol na podnet von Brauna, ktorý si ho želal aspoň taký mierumilovný ako mala raketa Vanguard, ktorá nebola odvodená z bojovej, ale z prieskumnej rakety Viking. Niekedy je raketa Jupiter-C nesprávne označovaná ako Juno.
Raketa Jupiter-C bola použitá ako testovacia raketa pre testy návratovej časti, ktorá bola neskôr použitá v modernejšej balistickej rakete Jupiter.
História letov
upraviť- 20. september 1956: Vynesenie 39,2 kg nákladu (vrátane 14 kg makety umelej družice) do výšky 1 100 km, rýchlosťou 7 km/s a do vzdialenosti (5 300 km) od Mysu Canaveral na Floride.
Zdroj
upraviť- Department of Astronautics, National Air and Space Museum, Smithsonian Institution.