Kniha mŕtvych

Názvom Kniha mŕtvych sa bežne označuje súbor staroegyptských pohrebných textov známych aj ako Kapitoly na vychádzanie do dňa. Názov Kniha mŕtvych vymyslel nemecký egyptológ Karl Richard Lepsius, ktorý vydal výber z jej textov roku 1842.

Váženie srdca Hunefera (výjav z Knihy mŕtvych, 19. dynastia).

Význam

Rovnaký motív váženia srdca Aniho z Knihy mŕtvych (Aniho papyrus, 19. dynastia).

Podľa R.O. Faulknera používali starovekí Egypťania Knihu mŕtvych ako návod na posmrtný život. Nie všetky zaklínadlá uvedené vo zvitku sa používali na každom pohrebe. Ich výber závisel od bohatstva a postavenia zosnulého. Niektoré zo zaklínadiel boli dary pre bohov, iné mali slúžiť na to, aby zosnulý vedel na druhom svete chodiť alebo na to, aby sa zabránilo jeho opätovnému úmrtiu. Existovalo dokonca zaklínadlo „zabraňujúce tomu, aby sa človek prevrátil naruby a pojedal výkaly.“ (oddiel 189)

Kniha teda nie je to, ako sa tomu všeobecnosti verí, čaro na oživovanie mŕtvych, ale skôr náuka o tom, z čoho sa bude život na druhom svete skladať a ako sa dajú prekonať prekážky na ceste k trstinovým poliam (alebo aj polia pokoja), cieľu, ku ktorému smeroval každý starý Egypťan.

Kniha mŕtvych sa môže chápať aj tak, ako literatúra zasväcujúca do tajomstiev posmrtného života. Život po smrti je vo svojej podstate pre obyčajného človeka záhada, ale získaním Knihy mŕtvych ju vedel staroveký Egypťan pochopiť a zaradiť sa do vybratej skupiny ľudí, ktorí vedeli, čo ich po smrti čaká.

Verzie

Pisár Nebqed predstupuje pred sudcu mŕtvych - Usireva

Najstaršia známa verzia Knihy mŕtvych pochádza zo 16. storočia pred Kr., z obdobia panovania 18. dynastie (Nová ríša). Z časti sa skladá z predošlých zozbieraných náboženských textov – Textov pyramíd (približne 2600-2300 pred Kr.) a Textov rakiev (2000 pred Kr.) – ktoré boli postupne nahradené Knihou mŕtvych. Kniha mŕtvych patriaca pisárovi Animu, tzv. Aniho papyrus, bola pôvodne 28 metrov dlhá a bola rozdelená na 37 listov s príslušnými kapitolami a tematickým rozdelením.

Text Knihy bol často prispôsobený zosnulej osobe, takže žiadne dve Knihy mŕtvych vlastne nie sú totožné. Aj tak je možné rozdeliť jednotlivé verzie Knihy mŕtvych podľa niektorých spoločných znakov do štyroch hlavných skupín:

• Heliopolská verzia - pripravovaná kňazským kolégiom z mesta On (Heliopolis, objavuje sa od 5. po 11. dynastiu a na stenách hrobiek približne do roku 200 Kr.)
• Tébska verzia - písaná kompletne v hieroglyfoch (20.-28. dynastia)
• hieroglyficko-hieratická verzia - blízka tébskej verzii, ale nemala presne stanovené poradie kapitol (používaná hlavne za 20. dynastie)
• verzia zo Saitu - presne určené poradie kapitol (používaná po 26. dynastii)

Kapitola 125

Kapitola 125 je pravdepodobne najznámejšou časťou Knihy mŕtvych. Obsahuje popis súdu duší, ktorý vynáša Usire so 42 prísediacimi božstvami.

Duša mŕtveho musí predniesť „vyhlásenie o nevine“, ktoré je adresované Usirevovi a má ho presvedčiť o tom, že zosnulý žil sporiadaným životom. Vyhlásenie pozostáva zo série popretých zločinov, ktorých sa mŕtvy za života nedopustil. Ďalej musí mŕtvy osloviť 42 sudcov podľa mena a poprieť ďalších 42 priestupkov (jeden za každého sudcu). Pokiaľ sa nasledovne preukáže dostatočne spravodlivý, je predvedený pred Usireva, ktorý ho odvedie do kraja blaženosti.

Obsah niektorých popretí viny alebo „negovaného vyznania“ (Nikdy som neklamal, nikdy som nelúpil, nikdy som nezabil človeka) viedol podaktorých k domnienke, že kapitola 125 mohla slúžiť ako základ pre biblické Prikázania.

Kniha Mŕtvychch pochádza z 2 dynastie a najstaršia verzia bola nájdená v Dar es alabe.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kniha mŕtvych