Neologická synagóga v Bratislave

Neologická synagóga v Bratislave bola židovská synagóga, ktorá stála na Rybnom námestí v bratislavskom Starom Meste. Postavená bola v rokoch 1893 - 1894.

Neologická synagóga v Bratislave
zaniknutá nelogická synagóga
Pohľad na synagógu z Vydrickej ulice. Na fotografii zo zač. 20. storočia vidno vpravo v pozadí bočnú časť fasády domu bývalej lekárne U Salvátora
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Bratislavský
Okres Bratislava I
Mesto Bratislava
Mestská časť Staré mesto
Náboženstvo judaizmus, neológia
 - Židovská náboženská
obec pôvodná
Židovská náboženská obec Bratislava
Súradnice 48°08′29″S 17°06′17″V / 48,141356°S 17,104828°V / 48.141356; 17.104828
Ďalšie údaje  
 - počet veží 2
 - počet poschodí 2
Architekt Dionýz Milch
Štýl maurská a orientálna architektúra
Výstavba 1893 – 1894
Dátum  
 - date 2 1969
Náklady na výstavbu 90 000 zlatých
Poloha na Slovensku
Poloha na Slovensku
Map
Interaktívna mapa synagógy
Wikimedia Commons: Neolog synagogue in Bratislava
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:

Židia v Prešporku

upraviť

Bratislava bola od nepamäti považovaná za multietnické mesto. Spoločne tu vedľa seba žili národnosti s rôznou kultúrou, sociálnym pôvodom i vierovyznaním. Popri obyvateľoch majoritných národností tu od konca 11. storočia[1] žila aj židovská komunita. V dejinách mesta mala nezastupiteľné postavenie i keď bola vždy iba menšinovou skupinou obyvateľstva.

Spočiatku Židia bývali v meste rozptýlene. Vieme, že židovská komunita napr. sídlila v uličkách mesta, pri vnútornom obvode mestských hradieb na dnešnej Nedbalovej, Františkánskej, Zámočníckej a Baštovej ulici. O tom, že tu už v roku 1335 stála aj synagóga, sa dozvedáme zo sťažnosti cisterciánskeho rádu ostrihomskému arcibiskupovi, v ktorej žiadajú synagógu zbúrať. Sťažnosti bolo vyhovené a synagógu odstránili. Novú si mohli postaviť až v roku 1399 a pravdepodobne vznikla na rovnakom mieste na Uršulínskej ulici.

V dejinách bratislavského židovstva nachádzame dostatok dôkazov o neľahkom postavení miestneho obyvateľstva vyznávajúceho judaizmus. Popri obdobiach prosperity zažívalo mnohokrát strádanie, útlak, prenasledovanie ba aj vyhnanstvo (po bitke pri Moháči v roku 1526 boli Židia nútení opustiť mesto a niekoľko desaťročí sa doň nemohli vrátiť).

Situácia sa zmenila až v roku 1599 kedy sa rozhodnutím Mikuláša Pálfiho (1552 - 1600) mohli usadiť na jeho majetkoch v prešporskom Podhradí. Týmto dátumom začína pod Bratislavským hradom postupne vznikať prosperujúca židovská štvrť.

Vznik neologickej náboženskej obce

upraviť
 
Pohľad na synagógu z vtáčej perspektívy s ruinou Hradu v pozadí

Dejinám neologickej synagógy predchádzalo obdobie, ktoré bolo pre prešporskú židovskú komunitu časom veľkých protikladov. Popri časoch rozvoja a prosperity museli Židia v Prešporku čeliť viacerým protižidovským pogromom, často aj krvavým (napr. v r. 1848, 1850, 1880)[2].

Na pozadí týchto udalostí bol v zime r. 1868 do Budapešti zvolaný kongres zástupcov uhorských židovských komunít. Zasadnutia kongresu sa konali od decembra 1868 do februára 1869 a jeho výsledkom bola schizma uhorského židovstva na dva hlavné tábory - ortodoxný a reformný neologický (tzv. kongresový).

V roku 1869 žilo vo vtedajšom Prešporku 4552 židovských obyvateľov, ktorí tvorili 9,8 percenta z celkového počtu obyvateľov mesta. Následkom pokongresového vývoja v priebehu marca a apríla 1872 prišlo aj v Prešporku k rozdeleniu židovskej komunity. Novokonštituovaná reformná židovská komunita si dala oficiálny názov Izraelitská náboženská obec. Všeobecne sa však vžilo pomenovanie Neologická obec. Od ortodoxných židovských veriacich ju odlišovalo niekoľko skutočností: komunita neológov bola benevolentnejšia k zaužívaným predpisom, ženy boli s mužmi rovnoprávne aj v synagóge, pripúšťala sa aj istá miera asimilácie s ostatným obyvateľstvom.

V celouhorských pomeroch tvorili v roku 1910 príslušníci reformného krídla vyše 43 percent všetkých členov židovských komunít. V Prešporku, kde tradične dominovala miestna ortodoxia, žilo v tom istom roku už 8207 židovských obyvateľov (10,5 percenta z celkového počtu obyvateľov mesta). Neologická obec však bola iba minoritnou skupinou.

Prvé neologické modlitebne

upraviť

V Prešporku mali príslušníci ortodoxného náboženského krídla už od roku 1864 svoju synagógu na Zámockej ulici (postavenú podľa projektu Ignáca Feiglera ml. na mieste staršej zbúranej synagógy).

Členovia novozriadenej neologickej náboženskej obce od počiatku jej vzniku (1872) využívali modlitebňu, ktorá sa nachádzala v priestoroch budovy tzv. židovskej primárky (Primärschule) na Kozej ulici (dnes na jej mieste stojí budova Najvyššieho súdu). S nárastom počtu členov reformnej komunity prestali tieto priestory kapacitne vyhovovať. Vedenie komunity sa preto v roku 1883 rozhodlo pre výstavbu vlastnej synagógy, ktorá sa mala stať dôležitým symbolom emancipačných snáh reformnej časti prešporskej židovskej komunity. Na realizáciu zámeru však chýbali potrebné finančné prostriedky.

Prvým krokom k naplneniu cieľa bola v roku 1892 výstavba novej budovy primárky na dnešnej Zochovej ulici č. 3 podľa projektu Dionýza Milcha (1854 - 1941). Starý objekt na Kozej ulici neologická obec odpredala. Za takto získané prostriedky, bol na rohu Židovskej a vtedajšej Dlhej (dnes Panskej) ulice zakúpený objekt hostinca U slnečného dvora (Sonnenhaus), stojaceho pred zrušenou Vydrickou bránou. V ňom bola opäť zriadená provizórna modlitebňa. Dokúpený bol aj susedný objekt, ktorý patril členovi ortodoxnej židovskej komunity Joachimovi (Chaimovi) Fornheimovi (1837 - 1910), zakladateľovi slávnej prešporskej obchodníckej rodiny, ktorý v ňom mal až do roku 1890 svoj obchod s plátnom a módnym tovarom.

História výstavby

upraviť
 
Dionýz Milch (1854 - 1941), architekt neologickej synagógy

Odstránením oboch stavieb vznikol stavebný pozemok, na ktorom mala vyrásť nová dominanta mesta. Zámer postaviť na tomto mieste synagógu však narazil na rozhodný odpor katolíckej cirkvi. Dôvodom bola predovšetkým nešťastne zvolená poloha hneď vedľa korunovačného Dómu svätého Martina. Aj Prešporská župa sa vyslovila proti realizácii výstavby synagógy na zvolenom mieste. Prešporský hlavný župan Ferenc Zichy (1811 - 1900) sa dokonca obrátil na Krajinskú komisiu pre pamiatky, či je vhodné postaviť ďalšiu dominantnú budovu v blízkosti Dómu. Komisia sa stotožnila so sťažnosťou a s návrhom na výstavbu nesúhlasila; jej stanovisko malo však iba charakter odporúčania. Konečné slovo mal mestský magistrát, ktorý napokon po dlhých jednaniach ustúpil a vydal na výstavbu súhlasné stanovisko.

Položením základného kameňa 22. augusta 1893 sa začalo s výstavbou synagógy. Vypracovaním projektu neologická obec opäť poverila Dionýza Milcha. Tento architekt a staviteľ židovského pôvodu (pôv. menom David Löbl Milch) pochádzal z obce Nemes-Kis Kottesó (dnes Kotešová) neďaleko Bytče a bol projektantom významných objektov vo viacerých mestách Rakúsko-Uhorska (o.i. projektoval aj niekoľko synagóg). Pre tridsaťdeväťročného Milcha táto stavba predstavovala významný kariérny medzník. Taký dôležitý, že sa počas práce na tomto projekte natrvalo presťahoval do Prešporku, kde sa aj aktívne zapojil do komunitného, spoločenského a sociálneho života mesta.

Realizátorom výstavby bola stavebná firma známeho prešporského architekta a staviteľa Alexandra Feiglera (1856 - 1932). Pri výbere staviteľa mala neologická komunita šťastnú ruku. Feigler bol skúsený staviteľ i architekt, mal za sebou viacero veľmi úspešných stavebných projektov. Okrem profesnej stránky bol však aktívny aj v spoločenskom a hospodárskom živote svojho rodného mesta. Zastával viacero významných funkcií - predseda Obchodnej a priemyselnej komory, cenzor Národnej banky či, a to bolo pre iniciátorov myšlienky vybudovania synagógy najpodstatnejšie, bol členom predsedníctva Prvej prešporskej sporiteľne. Práve táto jeho funkcia bola veľkým prínosom pri neľahkom riešení financovania stavby. Predpokladané investičné náklady na stavby predstavovali sumu 90-tisíc zlatých, pričom viac ako polovicu (až 50-tisíc zlatých) poskytla prostredníctvom úveru práve Prvá prešporská sporiteľňa.

Nová synagóga bola dokončená v auguste 1894. Slávnostné otvorenie sa za účasti štátnej a mestskej honorability konalo 25. septembra. Jej dokončenie samozrejme neušlo pozornosti médií, napr. autor príspevku v denníku Pressburger Zeitung, ktorý bol publikovaný v nasledujúci deň, o synagóge, okrem iných chvál, napísal:

...nanajvýš vydarená, dôstojná, a štýlová stavba, ktorá je ozdobou mesta Prešporok, bola postavená podľa plánov Dionyza Milcha, renomovaného viedenského, teraz do Prešporku presťahovaného architekta...

Prvá bohoslužba sa však v synagóge konala až pri príležitosti osláv sviatku Roš ha-šana - židovského Nového roku, 1. októbra 1894 (podľa židovského kalendára 24. elula 5654). Tretia a posledná ceremónia sa konala nasledujúci rok, 18. augusta 1895, a to pri príležitosti narodenín cisára Františka Jozefa I.

Opis stavby

upraviť
 
Jeden z mála záberov z interiéru synagógy - kamenné zábradlie galérie

Neologická synagóga sa ihneď po svojej dostavbe stala neprehliadnuteľnou dominantou prešporského Podhradia. Postavená v netradičnom maurskom, resp. orientálnom štýle vynikala svojou atypickou hmotou a plášťom obloženým žltými glazúrovanými obkladačkami a pásmi z červených tehál. Doširoka roztiahnuté hlavné priečelie s piatimi vchodmi s maurskými oblúkmi impozantne uzavieralo priehľad z Vydrickej ulice; rovnako honosne pôsobila aj pri pohľade z Rybného námestia. Stavba stála na obdĺžnikovom pôdoryse s rozmermi približne 19 x 22 metrov a podľa striktných židovských predpisov mala západo-východnú orientáciu.

Najdominantnejším architektonickým prvkom boli dve osemboké veže zakončené kupolovými strieškami pokrytými strešnou krytinou z dekoratívnej glazovanej keramiky. Vrchol každej z kupol bol zakončený hexagramom. Medzi vežami, nad atikou, boli orámované kamenné tabule Desatora. Fasádu po obvode stavby rozčleňovali rôzne architektonické prvky - rímsy, pilastre, oblúčkové vlysy, mriežky a geometrické ornamenty.

Synagóga bola dvojposchodová stavba. Kým na prvom poschodí po obvode troch strán obiehala galéria, v úrovni druhého poschodia na západnej strane stál organový chór s organom. Organ, tak typický pre kresťanské kostoly, sa stal jedným z najvýraznejších prejavov odklonu reformnej židovskej komunity (v ortodoxných synagógach sa nepoužíval). Stal sa, popri liturgickom používaní hebrejského národného jazyka, spolu s chórovým spevom, súčasťou synagogálnych bohoslužieb. To bol dôvod prečo v Prešporku vyvolal v kruhoch ortodoxnej židovskej komunity (dokonca aj v časti konzervatívnych členov neologickej komunity) veľké pobúrenie. Napriek počiatočnému odporu sa napokon organ používal až do 30-tych rokov 20. storočia, kedy bol definitívne odstránený.

Ďalšie osudy synagógy a definitívny zánik

upraviť

Neologická synagóga slúžila svojmu pôvodnému účelu až do prvých rokov druhej svetovej vojny. Trvanie tzv. Slovenského štátu znamenalo pre synagógu prvé ťažké obdobie. Začiatkom roku 1942 ako dôsledok vládnych protižidovských opatrení sa prestala definitívne využívať na bohoslužby. V tom istom roku začali deportácie židovského obyvateľstva. V tomto období bol v synagóge štátom zriadený depozit zbierky umelecky cenných rukopisov a kníh, ktoré pochádzali zo zabaveného majetku už deportovaných osôb. Zvyšná časť objektu sa využívala ako sklad.

 
Pohľad na synagógu z veže Dómu sv. Martina. Fotografia z augusta 1968 zachytáva synagógu a asanovanú časť bývalej Vydrice a Rybného námestia

Po porážke fašizmu a obnovení Československej republiky v roku 1945, sa začala snaha chatrného zvyšku skupín slovenského židovstva o obnovu náboženského, sociálneho ale aj kultúrneho života. Synagóga na Rybnom námestí bola po niekoľko rokov opäť využívaná na bohoslužby. Z dlhodobého hľadiska však bola pre holokaustom zdecimovanú komunitu príliš veľká.

Z tohto dôvodu sa začalo uvažovať nad ďalším využitím budovy. Prvou iniciatívou povojnovej židovskej komunity bola snaha zriadiť v synagóge pamätník slovenským obetiam holokaustu. Zámer sa nepodarilo zrealizovať.

Náboženský život židovskej obce sa však nezastavil. Pravdepodobne od polovice 50-tych rokov, sa väčšina bývalých členov reformnej skupiny zúčastňovala bohoslužieb už v synagóge na Heydukovej ulici (postavenej v r. 1923 - 1926 podľa projektu Artura Szalatnaia-Slatinského) a niektorí v pôvodnej modlitebni ortodoxného spolku Tmine Derech, ktorá sa nachádzala v suteréne domu na Kapucínskej ulici č. 7 a ktorá vyhovovala aj menšiemu počtu veriacich. Je historickou záhadou, či ju príslušníci niekdajšej reformnej komunity v tomto období využívali spoločne s členmi uvedeného, strikne ortodoxného spolku, ktorý tiež využíval priestor modlitebne na vlastné účely.

Trpké časy pre židovskú komunitu začali komunistickým prevratom v roku 1948. Režim potierajúci akékoľvek snahy o oživenie komunitného života a aktivít znamenal pre židovských obyvateľov nové ťažké obdobie. Židia skrývali svoje židovstvo, vytvorili si nové životy a dodržiavali oficiálnu mlčanlivosť v otázkach židovských dejín a holokaustu.

Pre synagógu na Rybnom námestí komunistický režim znamenal najtemnejšie obdobie. Novým impulzom k zmysluplnému využitiu synagógy malo byť zriadenie židovského múzea. Za touto myšlienkou stála iniciatíva architekta, reštaurátora, zberateľa a kultúrneho historika Eugena Bárkányho (1885 - 1967). Prešovský rodák začiatkom 60-tych rokov zriadil v priestoroch bývalej zasadacej miestnosti vedenia neologickej obce na druhom poschodí synagógy depozit judaík, ktoré zozbieral.

 
Inštalácia kulisy neologickej synagógy na mieste pôvodnej stavby v júni 2012

Vtedajšia štátna moc mala však so synagógou úplne iné plány. Na základe jednostranného rozhodnutia Ústredného národného výboru v Bratislave synagógu previedli v roku 1959 do socialistického vlastníctva v prospech Obvodného národného výbory Bratislava-Staré Mesto. Ten mal budovu využívať na „významné politické a osvetové úlohy“ . ObNV sa však vlastníctva následne vzdal v prospech Československej televízie; tá synagógu využívala ako sklad. Proti tejto zmene vlastníctva vtedy protestoval Ústredný zväz Židovských náboženských obcí avšak bezvýsledne.

Myšlienka zriadenia židovského múzea opäť ožila v roku 1965, kedy, podľa zápisníc predstavenstva Židovských náboženských obcí, prebiehali rokovania so Štátnym židovským múzeom v Prahe, na základe ktorých bol dokonca vypracovaný zámer zriadiť s účinnosťou od 1. januára 1966 v synagóge bratislavskú pobočku múzea. K zriadeniu samostatného múzea ani pražskej pobočky neprišlo.

Sedemdesiate roky znamenali pre synagógu definitívny zánik. V tom čase v dôsledku intenzívneho rozvoja bratislavskej Petržalky vznikla potreba vybudovania mostného prepojenia oboch brehov Dunaja. V plánoch architektov sa zrodil návrh na jeho umiestnenie tak, že vyústenie Mosta SNP na ľavom brehu Dunaja malo prechádzať popod hradný vrch. Stavba mosta (vyústenie na mestskej strane) nielenže neodvrátiteľne preťala historické bratislavské Podhradie ale súčasne spôsobila asanáciu veľkej časti Rybného námestia, domov na dunajskom nábreží ako aj takmer celej Židovskej ulice. Medzi zbúranými stavbami bola na jar roku 1969 aj neologická synagóga. Z historicko-pamiatkárskeho hľadiska išlo o čin nesmierneho kultúrneho barbarstva. Pritom sa niekoľkí odborníci vyjadrili, že asanácia synagógy nebola nutná ani z hľadiska výstavby mosta.

Na začiatku všetkého bol list Mestskej správy komunikácií v Bratislave adresovaný Židovskej náboženskej obci z 5. augusta 1966, v ktorom mestská organizácia oznamuje, že

...vzhľadom na výstavbu nového mosta cez Dunaj v priestore Rybného námestia je nutné synagógu v budúcom roku asanovať alebo na trovy židovskej obce posunúť o cca 20 metrov východným smerom.

[3]

Židovská obec poslala o mesiac nato, 5. septembra, odpoveď, v ktorej oznámila, že s asanáciou nesúhlasí (o.i. z dôvodu, že synagógu venovali pamiatke 70 000 židovských martýrov a teda ide o židovskú pamätihodnosť) a na posunutie nemá peniaze.

O ďalšom priebehu kauzy, na konci ktorej bola demolácia synagógy, sa dozvedáme zo zápisnice z členskej schôdze Židovskej náboženskej obce v Bratislave z decembra 1966:

Napriek našej intervencii a námietok pamiatkového úradu a iných organizácií, nepodarilo sa nám zabrániť, aby neologický kostol nebol zbúraný. Stalo sa tak na jar roku 1969. Tam uložené zbierky rituálnych predmetov boli prenesené na hrad do miestnosti Slovenského národného múzea. Starý stavebný materiál, ako tehly, drevo atď, boli speňažené, začo sme dostali Kčs 40 000, ktorú sumu sme dali na úpravu kostola na Heydukovej ulici, nakoľko štátny príspevok nám nestačil kryť všetky výdavky spojené s úpravou kostola.

[4]

Židovská neologická synagóga stojaca v tesnom susedstve katolíckeho chrámu, ktorá bola po niekoľko desaťročí unikátnym symbolom spolužitia a domnelej harmónie oboch dominantných náboženských skupín vtedajšieho Prešporka padla za obeť megalomanským urbanistickým projektom komunistického režimu. Tragický koniec väčšiny obyvateľstva bratislavského Podhradia spôsobil holokaust, avšak ich domy a verejné stavby, vrátane neologickej synagógy, sa tak nenávratne stratili z architektonického obrazu mesta. Synagóga, ktorá bez vážnejšej ujmy prežila dve svetové vojny a protižidovské pogromy musela „ustúpiť“ a Bratislava jej zbúraním nenahraditeľne prišla nielen o unikátnu stavbu dokumentujúcu multikultúrny kolorit mesta, ale aj o časť svojej modernej histórie.

Pripomienkou existencie synagógy na Rybnom námestí je od roku 1996 je jej vyobrazenie na čiernej stene, ktorá je súčasťou pamätníka obetiam holokaustu. V júni roku 2012 bola v mieste, kde pôvodne synagóga stála, dočasne inštalovaná jej kulisa.

Iné projekty

upraviť

Referencie

upraviť
  1. D. Kollár a kol.: Kultúrne krásy Slovenska - Synagógy. Bratislava, Dajama 2013, s. 30
  2. L. Kemény: Bratislavský hrad a Podhradie. Bratislava, Marenčin PT 2017, s. 145
  3. P. Salner: Premeny židovskej Bratislavy. Bratislava, Albert Marenčin PT 2008, s. 119
  4. P. Salner: Premeny židovskej Bratislavy. Bratislava, Albert Marenčin PT 2008, s. 119
  • J. Pohaničová, P. Buday, Storočie Feiglerovcov, Trio Publishing, Bratislava, 2015, ISBN 978-80-8170-024-8
  • P. Salner, Premeny židovskej Bratislavy, Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT, Bratislava, 2008, ISBN 978-80-89218-83-7
  • Á. M. Benyovszky, Belle Ěpoque Architekti a stavitelia v Prešporku 1890 - 1914, Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT, Bratislava, 2014, ISBN 978-80-8114-325-0
  • Z. Ševčíková, Zbúraná židovská Bratislava, Albert Marenčin PT, Bratislava, 2012, ISBN 978-80-8114-143-0
  • D. Kollár a kol., Kultúrne krásy Slovenska - Synagógy, Dajama, Bratislava, 2013, ISBN 978-80-8136-022-0
  • L. Kemény, Bratislavský hrad a Podhradie, Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT, Bratislava, 2017, ISBN 978-80-569-0089-5
  • Inštalácia infopanelov Stratená dominanta Strateného mesta na Rybnom námesti v Bratislave
  NODES
Chat 1
Story 1