Nikolaj Fiodorovič Vatutin
Nikolaj Fiodorovič Vatutin (* 16. december 1901 – † 15. apríl 1944) bol sovietsky armádny dôstojník ruského pôvodu, od roku 1943 v hodnosti armádneho generála. Významný vojvodca druhej svetovej vojny. Roku 1965 posmrtne vyznamenaný titulom Hrdina Sovietskeho zväzu.
| Nikolaj Fiodorovič Vatutin | |
| sovietsky generál | |
 | |
| Narodenie | 16. december 1901 Čepuchino, (Voronežská gubernia), Ruská ríša |
|---|---|
| Úmrtie | 15. apríl 1944 (42 rokov) Kyjev, Sovietsky zväz |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Commons |  Nikolaj Fiodorovič Vatutin |
Život
upraviťNarodil sa v mnohodetnej rodine sedliaka ruského pôvodu v obci Čepuchino vo Voronežskej gubernii. Mal 8 súrodencov (4 bratov a 4 sestry). Skončil poľnohospodársku školu v meste Valujky, kde pre výborný prospech dostal štipendium a možnosť študovať na ekonomickej škole. No po tom čo mu v štvrtom ročníku prestali vyplácať štipendium bol nútený sa vrátiť domov, kde pracoval ako úradník.
V roku 1920 vstúpil ako obyčajný vojak do Červenej armády. Zúčastnil sa bojov proti N. I. Machnovi v oblasti Luhanska a Starobeľska. Potom navštevoval Poltavskú pechotnú školu, ktorú ukončil v roku 1922. V rokoch 1926—1929 študoval na Frunzeho vojenskej akadémii, na ktorú sa po niekoľkých rokoch vrátil s vynikajúcimi hodnoteniami svojich schopností, aby študoval operačné umenie. Toto štúdium však v dôsledku čistiek v armáde musel prerušiť a v roku 1938 bol preložený do Kyjevského vojenského okruhu, kde pracoval vo funkcii náčelníka štábu. V roku 1940 bol menovaný do funkcie zástupcu náčelníka generálneho štábu.
30. júna 1941 bol menovaný do funkcie náčelníka štábu Severozápadného frontu. Po vypuknutí sovietsko-nemeckej vojny bol navrhnutý za člena Hlavného stanu (Stavka), ale tento návrh bol Stalinom zamietnutý[1]. Zúčastnil sa na bojoch v oblasti Novgorodu, kde jeho jednotky podnikli niekoľko silných protiútokov a spomalili postup vojsk Ericha von Mansteina k Leningradu. Počas týchto bojov sa zoznámil s Ivanom Čerňachovským. V útočnej fáze bitky o Moskvu sa podarilo jeho jednotkám obkľúčiť nemecké vojská pri Demjansku (Demjanská útočná operácia), aj keď ich likvidácia nebola úspešná. Bolo to však prvé veľké obkľúčenie nemeckých vojsk na východnom fronte. V máji až júni 1942 pôsobil ako zástupca náčelníka generálneho štábu. Následne medzi júlom a októbrom 1942 velil vojskám Voronežského frontu, ktoré dlhú dobu viedli ťažké boje s nemeckými vojskami prekračujúcimi Don. Napriek tomu, že Nemci Voronež dobyli, neboli schopní prelomiť jeho líniu a postupovať ďalej.
Pri Stalingrade jednotky Juhozápadného frontu pod jeho velením, ktoré trvalo od októbra 1942 do marca 1943, zohrali dôležitú úlohu pri obkľučovaní 6. armády a neskôr uštedrili porážku talianskej 8. armáde na strednom Done. Zničil pri tom dve tretiny 130-tisícovej talianskej armády.
Od marca do októbra 1943 sa vrátil k veleniu voronežskému frontu. Jeho postupujúce jednotky potom prenikli na juhovýchodnú Ukrajinu a oslobodili Charkov. Avšak sovietske velenie aj Vatutin sa počas tejto operácie dopustili viacerých chýb, ktorými boli hlavne nedostatočný prieskum a podcenenie nemeckých síl. Nemci pod Mansteinovým velením boli v marci 1943 schopní podniknúť silný protiútok a časť oslabených a roztiahnutých sovietskych jednotiek počas tzv. tretej bitky i Charkov obkľúčiť a zničiť.
V bojoch pri Kursku viedli jeho vojská Voronežského frontu úspešnú obranu pred silnými nemeckými útokmi, no i úspešnú ofenzívnu činnosť proti silnej a hlbokej nemeckej obrane. Dôležitú úlohu zohral i neskôr pri oslobodzovaní Ukrajiny a znovuzískaní Kyjeva. Súčinnosťou 1. ukrajinského frontu (na ktorý bol premenovaný Voronežský front) a 2. ukrajinského frontu, sa podarilo sovietskym vojskám obkľúčiť a zničiť v januári a februári 1944 silné nemecké zoskupenie vojsk pri Korsuni-Ševčenkovskom. 12. apríla bol povýšený do hodnosti armádny generál.
Zomrel v noci zo 14. apríla na 15. apríla 1944 v Kyjevskej vojenskej nemocnici na následky straty krvi, po tom, čo bol postrelený do nohy 29. februára 1944 pri prepade zorganizovaného ukrajinskými nacionalistami v obci Miljatyn[2]. Ako dátum úmrtia ruské zdroje uvádzajú 15. apríl[3]. Bol pochovaný v Kyjeve, kde má postavený aj pamätník.
Nikolaj Vatutin bol považovaný za jedného z najlepších sovietskych veliteľov celej vojny[4], a to nielen z vojenského ale i z ľudského hľadiska.
Vyznamenania
upraviťVatutin bol dekorovaný viacerými vyznamenaniami[3]:
- medaila «XX rokov Robotnícko-roľníckej Červenej armády» (1938)
- Rad Lenina (1941)
- Rad červenej zástavy (1941)
- Rad Suvorova I. stupňa (1943)
- Rad Kutuzova I. stupňa (1943)
- Hrdina Sovietskeho zväzu (posmrtne 1965)
- ďalšie, medzi inými aj česko-slovenské vyznamenania
Referencie
upraviť- ↑ Žukov, G. K., Vzpomínky a úvahy 2. Naše Vojsko, Praha, 2006, s. 92
- ↑ Nikolaj Fedorovič Vatutin [online]. valka.cz, [cit. 2011-02-20]. Dostupné online.
- ↑ a b Vatutin, Nikolaj Fiodorovič, Boľšaja sovietskaja enciklopedia [online]. bse.sci-lib.com, [cit. 2011-02-20]. Dostupné online. (po rusky)
- ↑ BONN, Keith E.. Slaughterhouse (The Handbook of the Eastern Front). [s.l.] : Aberjona Press, 2005. 512 s. ISBN 978-0-9717650-9-2.
Iné projekty
upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nikolaj Fiodorovič Vatutin