Nina Viktorovna Pigulevská
Nina Viktorovna Pigulevská[p 1] (* 13. január 1894, Sankt Peterburg – † 17. február 1970, tamtiež) bola ruská (a sovietska) historička,[2] orientalistka – syrologička a byzantologička poľského pôvodu. Začiatkom 30. rokov 20. storočia bola väznená v gulagu na Soloveckých ostrovoch.[3]
| Nina Viktorovna Pigulevská | |
| ruská (sovietska) historička, orientalistka, syrologička a byzantologička | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Rodné meno | rus. Нина Викторовна Стебни́цкая) – Nina Viktorovna Stebnickaja |
| Narodenie | 13. január 1894 |
| Sankt Peterburg, Ruská ríša | |
| Úmrtie | 17. február 1970 (76 rokov) |
| Leningrad, Sovietsky zväz | |
| Národnosť | ruská (poľské korene) |
| Štátna príslušnosť |  Sovietsky zväz |
| Alma mater | Bestuževove kurzy, Petrohradská univerzita |
| Zamestnanie | vedkyňa, profesorka |
| Rodičia | Stebnickovci |
| Manžel | Georgij Vasilievič Pigulevskij |
| Dielo | |
| Žánre | odborná literatúra, vedecké diela |
| Obdobie | 20. storočie |
| Témy | sýrska stredoveká literatúra |
| Literárne hnutie | ruská (sovietska) syrológia |
| Významné práce | Mesopotamija na rubeže V. – VI. vv. (1940); Vizantija i Iran na rubeže VI i VII (1946); Katalog sirijskich rukopisej Leningrada (1960); Kuľtura sirijcev v srednije veka (1979); a i. |
| Významné ocenenia | Rad červenej zástavy práce, Rad Odznak cti |
| Ovplyvnená | |
| Ovplyvnila | |
Bola vedkyňou, ktorá ako prvá „premenila syrológiu z odboru cirkevných dejín v plnohodnotnú orientalistickú vedu zaoberajúcu sa dejinami a kultúrou národov Blízkeho východu...“[4] Ako taká býva označovaná za najvýznamnejšiu (povojnovú) ruskú syrologičku.[1]
V česko-slovenskom prostredí je známa najmä jej posmrtne vydaná (a nedokončená) monografia Kuľtura sirijcev v srednije veka (1979), ktorá vyšla v češtine pod názvom Syrská stredověká kultura (2022).
Život
upraviťPochádzala z poľskej šľachtickej rodiny. Narodila sa 13. januára 1894 (1. januára podľa juliánskeho kalendára) v Sankt Peterburgu (dnešný Petrohrad). V rokoch 1904 až 1911 študovala na súkromnom dievčenskom gymnáziu M. N. Stojunina. V roku 1918 absolvovala Bestuževove kurzy v Petrohrade (centrum vyššieho vzdelávania pre ženy) so špecializáciou na dejiny ranokresťanskej a byzantskej cirkví. V rokoch 1918 až 1922 bola postgraduálnou študentkou na fakulte orientalistiky na Petrohradskej univerzite. Od roku 1918 študovala orientálne jazyky pod vedením akademika Pavla Konstantinoviča Kokovcova. V rokoch 1921 až 1928 pôsobila ako kurátorka orientálnych rukopisov v rukopisnom oddelení Štátnej verejnej knižnice v Leningrade (dnešný Petrohrad).[3]
11. decembra 1928 bola zatknutá a 22. júla 1929 v rámci vykonštruovaného procesu odsúdená na päť rokov v práce v pracovných táboroch. V rokoch 1929 až 1931 bola väznená na Soloveckých ostrovoch, následne bola pre chorobu poslaná do vyhnanstva do Archangeľska. V roku 1934 sa mohla vrátiť do Leningradu.[3]
Od roku 1936 pracovala v Knižnici Maxima Gorkého na Leningradskej štátnej univerzite a študovala zbierku sýrskych rukopisov v Inštitúte orientalistiky Akadémie vied ZSSR. V rokoch 1938 až 1970 pôsobila ako vedecká pracovníčka v tom istom ústave. V rokoch 1939 až 1941, 1944 až 1951 pôsobila aj ako pedagóg na Leningradskej štátnej univerzite, od roku 1946 sa stala profesorkou a členkou Akadémie vied ZSSR. V rokoch 1950 až 1960 bola zodpovednou redaktorkou Palestínskeho zborníka[3] (po roku 1991 Pravoslávny palestínsky zborník).[1]
Zomrela 17. februára 1970 v Leningrade (dnešný Petrohrad).[3]
Dielo
upraviťPigulevská významne prispela k štúdiu hospodárskeho a kultúrneho vývoja Blízkeho a Stredného východu, najmä Sýrie, ale aj Arábie, území dnešného Iránu a Byzancie v ranom stredoveku. Venovala sa aj štúdiu sýrskych historických a literárnych pamiatok a poukázala na významnú úlohu Sýrčanov pri formovaní východnej kresťanskej kultúry.[3] Presunula ťažisko syrologického výskumu z cirkevnej oblasti do sfér sociologických, politických či hospodárskych, no venovala sa aj sýrskym geografickým či právnickým dielam.[4] Na jej dielo nadviazali viacerí ruskí syrológovia a syrologičky.[1]
Výber z diel (monografie i menšie štúdie)
- Mesopotamija na rubeže V. – VI. vv. (1940)
- Sirijskije istočniki po istorii narodov SSSR (1941)
- Vizantija i Iran na rubeže VI i VII (1946)
- Vizantija na putjach v Indiju (1951)
- Goroda Irana v ranneje srednevekovije (1956)
- Katalog sirijskich rukopisej Leningrada In Palestinskij Sbornik 69 (1960)
- Arabi u granic Vizantii i Irana v IV. – VI. (1964)
- Vizantija i Vostok. In Palestinskij sbornik (1971)
- Bližnij Vostok, Vizantija, slavjane (1976)
- Kuľtura sirijcev v srednije veka (1979)
- Sirijskaja srednevekovaja istoriografija (2011)
V češtine alebo slovenčine
- PIGULEVSKÁ, Nina. Syrská středověká kultura. Preklad Michal Řoutil, Michal Téra. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2022. 316 s. (Pro Oriente; zv. 54.) ISBN 978-80-7465574-6.
Poznámky
upraviťReferencie
upraviť- ↑ a b c d e ŘOUTIL, Michal. Krátke postskriptum. In: PIGULEVSKÁ, Nina. Syrská středověká kultura. Preklad Michal Řoutil, Michal Téra. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2022. (Pro Oriente; zv. 54.) ISBN 978-80-7465574-6. S. 293 – 295.
- ↑ Pigulevskaja. In: Malá československá encyklopedie. Vyd. 1. Sv. 4. M – Pol. Praha : Academia, 1986. 989 s. S. 885.
- ↑ a b c d e f PIGULEVSKAJA NINA VIKTOROVNA. In: Boľšaja rossijskaja enciklopedija. Tom 26. Moskva : Naučnoje izdateľstvo Boľšaja rossijskaja encyklopedija. [Cit. 2023-12-27]. Dostupné online. S. 174.
- ↑ a b Předmluva. In: PIGULEVSKÁ, Nina. Syrská středověká kultura. Preklad Michal Řoutil, Michal Téra. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2022. (Pro Oriente; zv. 54.) ISBN 978-80-7465574-6. S. 9 – 11.