Rodinné právo
Rodinné právo upravuje najmä práva a povinnosti osobnej povahy medzi manželmi, medzi rodičmi, deťmi a ďalšími členmi rodiny. Úprava čisto majetkových vzťahov absentuje. Ak aj rodinné právo upravuje niektorý majetkový vzťah, je neodlučne spätý s osobným vzťahom. Napr. inštitút výživného je majetkovým vzťahom, ale môže vzniknúť len medzi rodičom a dieťaťom, ktorý je s ním súvisiacim vzťahom osobným. Rovnako to platí aj pre bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, ktoré môže vzniknúť len medzi manželmi.
Rodinné právo nie je osobitné odvetvie práva. Patrí do systému všeobecného súkromného práva, t. j. do občianskeho práva. Vo vyspelých štátoch kontinentálneho právneho systému rodinnoprávne vzťahy sú priamo upravené v občianskych zákonníkoch. Plánovaná rekodifikácia slovenského súkromného práva (Občianskeho zákonníka) počíta s jednotnou úpravou občianskeho i rodinného práva. Aj keď je rodinné právo súkromným právom, jeho právne normy majú v prevažnej miere kogentný charakter (zákonom daný, od ktorého sa nemožno odchýliť). Charakteristickými znakmi rodinného práva sú predovšetkým:
- vznik právnych vzťahov priamo zo zákona, ex lege (práva a povinnosti z rodinnoprávnych vzťahov nemožno vylúčiť alebo upraviť odlišne, pretože tak ukladá priamo zákon. Príklad: zákon ustanovuje, že rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. T.zn., že momentom, keď sa stane osoba rodičom, nadobúda všetky tieto práva bez ohľadu na svoju vôľu, či chce, nechce alebo chce z nich nadobudnúť len istú časť)
- viazanosť na subjekty vyjadruje, že tieto práva patria len a len konkrétne určeným osobám. Príklad rodičovské práva vzniknú medzi rodičmi a ich deťmi, nie medzi rodičmi a cudzími deťmi alebo inými osobami.
- nemožno právami a povinnosťami rodinného práva disponovať, t. j. previesť ich, vzdať si ich a pod. Platí to aj pre majetkové práva
- sú nepremlčateľné (napr. právo na výživné sa nepremlčuje, premlčať možno len jednotlivé opakujúce sa plnenia)
- nie sú predmetom dedenia, čo tiež platí aj pre majetkové práva v rodinnom práve
- chýba im vynútiteľnosť, nemožno sa ich domáhať na súde a uložiť za ich porušenie sankciu. Jedinou nepriamou sankciou je pozastavenie alebo pozbavenie rodičovských práv a povinností alebo odňatie dieťaťa od rodiča.
Hlavným prameňom rodinného práva je zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine, ktorý je rozdelený na niekoľko častí, ktoré sú predmetnou úpravou aj celého rodinného práva:
- základné zásady (články)
- prvá časť – manželstvo
- druhá časť - vzťahy medzi rodičmi, deťmi a ostatnými príbuznými
- tretia časť – výživné
- štvrtá časť – určenie otcovstva a osvojenie
- piata časť – spoločné, prechodné a zrušovacie ustanovenia (§ 110 vyjadruje subsidiárnu väzbu medzi zákonom o rodine a občianskym zákonníkom, a to ak zákon o rodine neustanovuje inak, použijú sa ustanovenia Občianskeho zákonníka).
Od roku 2012, kedy sa začali povinne zverejňovať všetky rozhodnutia súdov, tvorí do roku 2016 rodinné právo 13.6% všetkých súdnych rozhodnutí, z nich 4.2% tvoria rozhodnutia týkajúce sa vyživovacích povinností, 3% starostlivosti o maloletých, 2.8% rozvodov a 3.6% rozhodnutia týkajúce sa ostatných oblastí rodinného práva. Rozhodnutia z oblasti rodinné právo sú teda druhá najfrekventovanejšia oblasť právnej úpravy rozhodovaná slovenskými súdmi.[1] V Česku existuje viacero organizácií a spoločností zaoberajúcich sa špeciálne spormi o určenie výžvného a jeho vymáhaním, na Slovensku podobné iniciatívy ešte len začínajú.[2]