Lucius Annaeus Seneca

Lucius Annaeus Seneca známy tiež ako Seneca Mladší či jednoducho iba ako Seneca (asi 4 pred Kr. – 65) bol rímsky filozof, štátnik a spisovateľ. Bol vybraný ako učiteľ budúceho cisára Nera a neskôr pôsobil ako jeho poradca.

Lucius Annaeus Seneca
rímsky filozof a politik
Narodenie	4 pred Kr. Córdoba, Španielsko
Úmrtie	65 po Kr. vila neďaleko od Ríma
Odkazy
Projekt Gutenberg	Lucius Annaeus Seneca (plné texty diel autora)
Commons	Lucius Annaeus Seneca
Biografický portál

Život

O Senecovom živote pred rokom 41, kedy bol na príkaz cisára Claudia poslaný do vyhnanstva, máme len málo dôveryhodných údajov. Mnoho jeho životopiscov preto chýbajúce fakty dopĺňa vymyslenými historkami alebo nepodloženými domnienkami. Seneca Mladší sa narodil v zámožnej rodine pochádzajúcej z hispánskej Corduby (dnes Cordoba) ako druhý syn významného rečníka Marca (či Lucia) Annaea Senecu (Senecu Staršieho). Senecova rodina patrila k rímskej nobilite a pravidelne sa pohybovala medzi Hispániou a Rímom. Seneca sa dostal do hlavného mesta ríše buď už v útlom veku alebo sa tu priamo narodil. Senecova rodina bola známa svojím republikánskym postojom, ktorý zdedil aj Seneca Mladší a ktorý mohol byť dôvodom jeho vypovedania roku 41.

V Ríme sa dostalo Senecovi tradičné rímske vzdelanie v rečníctve a filozofii. Práve v tomto období sa Seneca zoznámil so stoickou filozofiou prostredníctvom svojich učiteľov Attala a Papiria Fabiana a zostal jej verný do konca svojho života. Okolo roku 26 Seneca podnikol cestu do Egypta, kde slúžil jeden z jeho strýkov ako prefekt. Do Ríma sa vrátil roku 31 a začal svoju politickú a právnickú kariéru.

Zdá sa, že Senecova politická činnosť bola úspešná, vzhľadom na to, že si v roku 37 po Kr. vyslúžil nepriazeň cisára Caligulu, ktorý ho plánoval nechať zavraždiť. Život mu zachránil príhovor jednej z cisárových mileniek, ale napriek tomu Seneca neunikol vyhnanstvu, o ktoré sa postarala roku 41 manželka nového cisára Claudia, Messalina. Dôvodom pre nedobrovoľný pobyt na Korzike malo byť cudzoložstvo, ktorého sa údajne dopustil s Germanicovou dcérou a Caligulovou sestrou Iuliou Livillou. Je však pravdepodobnejšie, že tento trest ho postihol ako jedného z politických odporcov režimu, ktorí sa sústredili okolo Germanicovej rodiny. Práve počas pobytu na Korzike napísal dve zo svojich filozofických prác o úteche. Roku 49 vymohla Senecov návrat do Ríma Claudiova nová manželka Agrippina, ktorá ho vybrala ako vychovávateľa pre svojho syna Lucia Domitia, budúceho cisára Nerona.

Po Claudiovej smrti (54) sa Seneca stal spolu s veliteľom prétorianskej gardy Sextom Afraniom Burrom poradcom mladého cisára. Senecov vplyv na cisára bol zrejmý obzvlášť v prvom, umiernenom období Neronovej vlády (54 – 9). Seneca sa len ťažko zmieroval s Neronovou vraždou vlastnej matky Agrippiny roku 59. Počínajúc týmto okamihom jeho vplyv na dvore slabol. Po Burrovej smrti roku 62 sa Seneca úplne stiahol z politickej činnosti a venoval sa filozofii a literatúre.

Senecova smrť, Jacques-Louis David, Petit Palais, Paríž, Francúzsko

Keď bolo o tri roky neskôr odhalené Pisonovo sprisahanie, ktoré malo za cieľ zvrhnúť Nerona, obvinili Senecu zo spoluúčasti. Je málo pravdepodobné, že by sa bol starý filozof do sprisahania zapojil, ale zdá sa, že o ňom aspoň vedel a mlčky ho schvaľoval. Nero mu prikázal spáchať samovraždu. Dramatický záznam o Senecovej smrti podáva historik Tacitus: Seneca sa pokúsil zabiť v rímskej spoločnosti zvyčajným podrezaním žíl, ale pre jeho vysoký vek a životosprávu bol tento spôsob bolestivý a neúčinný. Starý filozof sa pokúsil svoju smrť urýchliť požitím jedu, ale ani ten nepôsobil. Nadiktoval svoje posledné slova pisárovi a potom si dal pripraviť horúci kúpeľ, v ktorom by sa jeho krv uvoľnila a on konečne vykrvácal. Tacitus uvádza, že nakoniec zomrel na udusenie v prehriatej nádrži s vodou.

Senecova manželka Pompeia Paulina sa rozhodla zahynúť spoločne so svojim manželom, ale cisár prikázal, aby ju zachránili. Preto jej preťaté žily podviazali a svojho muža prežila. Po jeho smrti sa znova nevydala.

Seneca ako filozof

Seneca je považovaný za jedného z najvýznamnejších rímskych filozofov. Podobne ako jeho predchodca Cicero, nebol síce autorom originálnej filozofickej náuky, ale prebral a rímskej spoločnosti predstavil náhľady stoikov, presnejšie učenia tzv. strednej stoy. Súbor filozofických spisov dochovaných pod názvom Dialogi obzvlášť osvetľuje jeho poňatie stoicizmu.

V Senecovej filozofii a diele má obzvlášť vysoký význam potreba vyrovnať sa so smrťou a ďalšími nepriazňami osudu. Seneca sa odkláňa od neumierneného až asketického stoicizmu, okrem iného i tým, že tvrdí, že hmotné statky nemusia byť prekážkou v dosiahnutí vnútorného pokoja jednotlivca, pokiaľ sú použité na to, aby ich prostredníctvom dosiahol cnosť. Podobne sa pokúša nájsť strednú cestu medzi úplným ignorovaním verejného života (otium) a politickou angažovanosťou (negotium), a to v tom, že by jednotlivec mal uprednostňovať vlastnú duševnú vyrovnanosť pred jedným i druhým. Seneca radí, že by človek mal byť politicky aktívny, len ak v tom vidí prospech svojim blížnym. Po roku 62, keď sa sám utiahol do ústrania, badať v jeho práci odklon od kompromisu medzi dvoma rímskymi spôsobmi života smerom k utiahnutiu.

Senecov postoj k politickej moci najlepšie vystihuje jeho dielo De clementia (O umiernenosti), ktoré možno chápať ako politický program určený mladému Neronovi, ktorému Seneca spis venoval. De clementia nespochybňuje principát, teda absolutistický režim ako taký, ale vyžaduje od neho v súlade so stoickou predstavou o metafyzike. Stoický Najvyšší zámer (logos), ktorý je predchnutý logikou a smerovaním k úžitku, má mať preto v Rímskej ríši paralelu v osobe osvieteného, blahosklonného panovníka. Kľúčovú úlohu pri formovaní takéhoto ideálneho vládcu má mať práve filozofia.

Kritika Senecu-filozofa

Už počas Senecovho života sa našli jeho odporcovia, ktorí mu vyčítali pokrytectvo a rozpor medzi filozofiou, ktorú hlásal, a jeho spôsobom života. Seneca sa pohyboval v najvyšších kruhoch cisárskeho Ríma a patril medzi jeho politických prominentov, čo sa nezhodovalo s jeho učením, že sa jednotlivec nemá výrazne zapájať do politického života. Jeho životopisec Suilius uvádza, že za štyri roky získal vďaka Neronovej priazni Seneca majetok troch miliónov sesterciov, pričom jeho majetok musel byť, aj vďaka v Ríme bežnej praxi úžerníctva, omnoho vyšší. Seneca, ktorý hlásal dôležitosť sebaovládania a jednoduchého spôsobu života, bol svojimi nepriateľmi obviňovaný z afér s vydatými ženami (je otázne, na koľko išlo o podložené obvinenia). Počas vyhnanstva na Korzike adresoval cisárovi viacero prosebných listov, čo protirečilo jeho učeniu o jednoduchom živote a prijatí životného údelu.

Najväčšie zlyhanie Senecovej filozofie možno badať v prípade jeho zverenca Nerona. Po Senecovom odchode z politického života roku 62 došlo u Nerona pomerne rýchlo k zvratu k tyranii. Jej obeťou sa nakoniec stal aj sám jeho učiteľ.

Dielo

Senecova tvorba sa vyznačuje vybrúseným rečníckym štýlom typickým pre jeho vlastnú dobu. Objavujú sa v nej témy, ktorými ilustruje svoj stoický životný postoj: svet riadený v súlade s Najvyšším dobrom, zmier dosiahnutý jednoduchým, harmonickým životom v súlade s prírodou a povinnosťami voči štátu, prijatie utrpenia a význam vzdelania pre harmonický život. Seneca zdôrazňoval niekoľko praktických spôsobov, ktorými sa človek môže vyrovnať so životnými problémami, pričom dôraz kladie predovšetkým na vyrovnanie sa so smrťou. Tá je dôležitou témou mnohých z jeho diel.

Filozofické spisy

Diela s filozofickou tematikou tvoria najväčšiu časť Senecovej tvorby. Niektoré z nich boli po Senecovej smrti zozbierané do dvanástich kníh pod názvom Dialogi (Dialogy). Obsahom Dialógov sú:

• Ad Lucilium de Providentia (Luciliovi o prozreteľnosti)
• Ad Serenum de Constantia sapientis (Serenovi o mravnej pevnosti múdreho človeka)
• Ad Novatum de Ira libri III (Tri knihy Novatovi o hneve)
• Marciam de Consolatione (Marcii o úteche)
• Ad Gallionem de Vita beata (Gallionovi o šťastnom živote)
• Ad Serenum de Otio (Serenovi o živote v ústraní)
• Ad Serenum de Tranquilitate animi (Serenovi o duševnom pokoji)
• Ad Paulinum de Brevitae vitae (Paulinovi o krátkosti života)
• Ad Polybium de Consolatione (Polybiovi o úteche)
• Ad Helviam matrem de Consolatione (Matke Helvii o úteche)

K samostatne dochovaným filozofickým dielam patria:

• De Beneficiis (O dobrodeniach), 7 kníh
• De Clementia (O dobrotivosti), 3 knihy o riadení štátu venované cisárovi Neronovi, dochovala sa iba prvá a začiatok druhej
• Epistulae morales ad Lucilium (Etické listy Luciliovi), 20 kníh listov zaoberajúcich sa aplikáciou filozofie v každodennom živote

Tragédie

Senecove tragédie sú jedinými v úplnosti dochovanými tragédiami v latinskom jazyku. Ich význam je o to väčší, že vznikli v cisárskom období, ktoré býva považované za úpadkovú doby rímskej drámy. Práve tragédia sa spolu s historiografiou stáva jedným z prostriedkov, ktorými aristokratická opozícia voči absolutistickému režimu vyjadruje svoju opozíciu. Tento zámer je zrejmý aj v Senecovom dramatickom diele.

Do Senecových hier tiež preniká jeho filozofia. Do istej miery možno považovať jeho dramatickú tvorbu za radu príkladov, ktorými chce doplniť teoretickú náuku prezentovanú v svojom filozofickom diele. Opakovaným motívom všetkých hier sa stáva spor rozumu (mens bona) a vášňou (furor). Seneca pritom nie je idealista – jeho hrdinovia v boji s vlastnými sklonmi prehrávajú, poddávajú sa zlu a ničia tým život sebe i druhým. Medea opustená manželom Iasonom tak z pomsty zabíja ich spoločné deti, Faidra, ktorá si nedokáže získať lásku nevlastného syna Hippolyta spôsobuje jeho i vlastnú záhubu, Oidipus, vrah vlastného otca a manžel svojej matky, sa sám oslepuje, aby sa sám potrestal.

V súlade so zvyklosťami doby, v ktorej Senecove tragédie vznikali, aj s ich niektorými štylistickými špecifikami sa možno domnievať, že boli určené predovšetkým na umelecký prednes a nie na predvádzanie na javisku. Je možné, že k ich inscenácii už v antike dochádzalo, nebol to však zaiste Senecov zámer.

Senecovými vzormi v dramatickej tvorbe boli grécky dramatik Euripides a rímski básnici Vergílius a Ovídius.

• Hercules furens (Šialený Herakles)
• Troades (Trójanky)
• Phoenissae (Feničanky)
• Medea
• Phaedra
• Oedipus
• Agamemnon
• Thyestes
• Hercules Oetaeus (Herakles na Oete), pochybné autorstvo
• Octavia, praetexta pojednávajúca o zavraždení prvej Neronovej manželky Octavie, nepovažovaná za pravú

Ďalšie diela

• Apocolocyntosis divi Claudii (Ztekvicenie boha Claudia), menippská satira namierená proti cisárovi Claudiovi, popisuje jeho posmrtnú cestu na Olymp, odkiaľ ho bohovia vyženú, končí ako otrok svojho šialeného synovca Caligulu v podsvetí
• Naturales questiones (Otázky prírodnej filozofie), 7 kníh didaktického rázu zaoberajúcich sa prírodnými javmi, okrajovo sa dotýkajú stoicizmu tým, že majú poukazovať na existenciu Vyššieho zámeru, ktorý riadi svet
• Epigrammata (Epigramy), pochybné autorstvo

Senecov ohlas

Počas staroveku

Seneca si vyslúžil už počas staroveku dvojakú povesť. Kým niektorí, na čele s jeho životopiscom Suiliom, ho považovali za pokrytca, iní ho ospravedlňovali. Žiaľ, Senecov obraz, ktorý sa nám dochoval, je značne nevyrovnaný, keďže sa dochovali prevažne zdroje, ktoré ho očierňovali. Pokiaľ ide o Senecovu literárnu úroveň, tá je prijímaná veľmi priaznivo. Takto Senecu hodnotí aj literárny kritik Marcus Fabius Quintilianus.

Seneca v kresťanskej tradícii

Počas neskorej antiky sa Seneca stal jedným z pohanských učencov, ktorých cirkev prijala za svoje vzory, vďaka čomu si filozof získal veľkú popularitu v stredoveku. Apologéta Tertullianus ho dokonca nazýva „náš Seneca“. O Senecovi sa neskôr rozšírila legenda, že ho sv. Pavol tajne obrátil na kresťanskú vieru. Humanizmus dokonca považoval jeho posledný kúpeľ za dôkaz prijatia krstu. Takáto možnosť sa však javí ako krajne nepravdepodobná.

V 4. storočí vznikol súbor údajnej korešpondencie medzi sv. Pavlom a Senecom. Dnes je považovaný za podvrh.

Dante umiestňuje Senecu do prvého okruhu pekla (predpeklia), miesta dokonalej prirodzene dosiahnuteľnej blaženosti určeného spravodlivým pohanom.

Seneca v neskoršej dobe

Seneca sa stal vzorom mnohých veľkých mysliteľov: Ralpha Walda Emersona, Erazma Rotterdamského a ďalších. Pasquier nazval francúzskeho renesančného spisovateľa Montaigna „francúzsky Seneca“.

Senecova dramatická tvorba sa tešila veľkej obľube počas stredoveku a Renesancie. Ovplyvnila neskoršiu tragédiu anglickú (Shakespeare), francúzsku (Corneille, Racine) a holandskú (Joost van den Vondel).

Literatúra

• CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.

Iné projekty

Wikicitáty

Commons

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Lucius Annaeus Seneca
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lucius Annaeus Seneca

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• Tacitov popis Senecovej smrti (anglicky a latinsky)
• Senecovo dielo (latinsky)