Sixtínska kaplnka

	Sixtínska kaplnka; (kaplnka Panny Márie)
	kaplnka
	Pohľad do interiéru kaplnky s freskovou výmaľbou
	Patrocínium: Panna Mária
Štát	Vatikán
Náboženstvo	Kresťanstvo
- cirkev	rímskokatolícka
Súradnice	41°54′11″S 12°27′16″V / 41,903056°S 12,454444°V
Dĺžka	40,9 m
Šírka	13,4 m
Výška	20,7 m
Architekti	Giovanni de Dolci, Baccio Pontelli
Štýl	renesancia
Výstavba	1473 – 1484
Dátum
- posvätenia	15. august 1483
	Lokalita svetového dedičstva UNESCO
Názov	Vatikán
Typ pamiatky	kultúrna pamiatka
Rok zápisu; (č. zasadnutia)	1984 (#8)
Číslo	286
Región	Európa a Severná Amerika
Kritériá	i, ii, iv, vi
	Poloha kaplnky na mape Talianska
	Poloha v rámci lokality (interaktívna mapa)
	Wikimedia Commons: Sistine Chapel
	Webová stránka: http://mv.vatican.va/
	OpenStreetMap: mapa
	Geografický portál; Architektonický portál; Vatikánsky portál; Umelecký portál

Sixtínska kaplnka (iné názvy: Sixtova kaplnka,^[1] Kaplnka Sixtova;^[2] tal. Cappella Sistina, lat. Sacellum Sixtinum) je sakrálna stavba, ktorú ako súčasť Apoštolského paláca vo Vatikáne dal postaviť pápež Sixtus IV. v rokoch 1473 – 1484; pôvodne pápežova súkromná kaplnka vznikla podľa plánov Giovanniho de Dolciho a Baccia Pontelliho.

Svetové dedičstvo UNESCO

Súradnice: 41°54′11″S 12°27′16″V / 41,903056°S 12,454444°V

Sixtínska kaplnka patrí k najznámejším a turistami najviac vyhľadávaným miestam v Ríme a tvorí súčasť prehliadkovej expozície Vatikánskych múzeí. Od roku 1984 je spolu s ostatnými architektonickými pamiatkami Vatikánu zapísaná v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Architektúra stavby

Z architektonického hľadiska je Sixtínska kaplnka pomerne jednoduchou stavbou. Tvorí ju rozľahlý sálový priestor (vnútorné rozmery 40,9 x 13,4 m, výška 20,7 m) s plytkou valenou klenbou s lunetami, členený mramorovou prepážkou dekorovanou girlandami, úponkami a puttami, ktorú so speváckym chórom na pravej strane vytvorili renesanční sochári Mino da Fiesole, Giovanni Dalmata a Andrea Bregno.

Fresková výmaľba

Sixtínska kaplnka je preslávená predovšetkým freskovou výzdobou stien a stropu dielami najvýznamnejších talianskych renesančných umelcov.

Na obidvoch bočných stenách je po šesť veľkých freskových obrazov s výjavmi zo života Ježiša Krista (na pravej strane) a Mojžiša (na ľavej strane), maľovaných v r. 1481 – 1482 toskánskymi a umbrijskými maliarmi (Pinturicchiom, Sandrom Botticellim, Cosimom Rosellim a ďalšími).

Práce na nástenných maľbách trvali od júla 1481 do mája 1482, teda pomerne krátku dobu: sotva jedenásť mesiacov. Maliari povolaní do Ríma najprv vytvorili vzorky fresiek, ktoré boli z umeleckého ale aj z liturgického hľadiska podrobené odbornému preskúmaniu pápežom ustanovenou komisiou. Po kladnom ohodnotení predlôh umelci dostali v októbri 1481 objednávku na vytvorenie celej série príbehov. Obrazový program kaplnky obsahoval cyklus scén zo Starého a z Nového zákona o živote Mojžiša a Krista. Príbehy začínali pri oltárnej stene – tu namaľované fresky však o polstoročie ustúpili Michelangelovmu Poslednému súdu – pokračovali pozdĺž dlhých stien kaplnky a končili pri vstupnej stene. Nad týmito obrazmi bola namaľovaná galéria pápežských portrétov a spodnú časť stien zaplnili vyobrazené drapérie. Jednotlivé scény z oboch cyklov obsahujú vzájomné typologické odkazy. Scény vychádzajúce zo Starého i Nového zákona sú chápané ako jeden celok, tvoria myšlienkovú jednotu; Mojžiš predstavuje Kristovho predchodcu.

Severná stena

Severná stena (smerom od čelnej steny s freskou Posledný súd)

Pietro Perugino, Krst Krista, okolo 1482

Sandro Botticelli, Kristovo pokúšanie, 1481 – 1482

Domenico Ghirlandaio, Povolanie apoštolov, 1481

Cosimo Roselli, Kázeň na vrchu, 1481 – 1482

Severná stena (pri pohľade smerom k oltáru pravá stena) je vertikálne rozdelená na štyri samostatné pásy fresiek (odspodu):

päť závesových fresiek a Cantoriu (chór s mramorovou balustrádou)
šesť fresiek s výjavmi zo života Ježiša Krista (v poradí od oltárnej steny):
- Pietro Perugino, Krst Krista, okolo 1482, 335 x 540 cm
- Sandro Botticelli, Kristovo pokúšanie, 1481 – 1482, 345 x 555 cm
- Domenico Ghirlandaio, Povolanie apoštolov, 1481, 349 x 570 cm
- Cosimo Roselli, Kázeň na vrchu, 1481 – 1482, 349 x 570 cm
- Pietro Perugino, Kristus dáva kľúče Petrovi, 1481 – 1482, 335 x 550 cm
- Cosimo Roselli, Posledná večera, 1481 – 1482, 349 x 570 cm
dvanásť fresiek s postavami pápežov (poradie od oltárnej steny): Anaklét, Alexander I., Telesfor, Pius I., Soter, Viktor I., Kalixt I., Poncián, Fabián, Lucius I., Sixtus II. a Felix I.
šesť lunetových fresiek (nad oknami) postáv z rodokmeňa Ježiša Krista podľa Matúšovho evanjelia (poradie od oltárnej steny):
- Nahson, 1511 – 1512, 215 x 430 cm
- Jesse – Dávid – Šalamún, 1511, 215 x 430 cm
- Azaf – Jozafát – Jorám, 1511 – 1512, 215 x 430 cm
- Ezechiáš – Manasses – Amon, 1511 – 1512, 215 x 430 cm
- Joziáš – Jechoniáš – Salatiel, 1511 – 1512, 215 x 430 cm
- Azor – Sádok, 1511 – 1512

Južná stena

Južná stena (smerom k čelnej stene s freskou Posledný súd)

Luca Signorelli, Mojžišov testament a smrť, 1481 – 1482

Cosimo Roselli, Stôl so zlatým teľaťom, 1481 – 1482

Cosimo Roselli, Prechod cez Červené more, 1481 – 1482

Sandro Botticelli, Výjavy z Mojžišovho života, 1481 – 1482

Pietro Perugino, Mojžišova cesta do Egypta a obriezka jeho syna Eliezera, okolo 1482

Južná stena (pri pohľade smerom k oltáru ľavá stena) je vertikálne rozdelená na štyri samostatné pásy (odspodu):

šesť závesových fresiek
šesť fresiek s výjavmi zo života Mojžiša (poradie k oltárnej stene so scénou Posledného súdu):
- Luca Signorelli, Mojžišov testament a smrť, 1481 – 1482, 350 x 572 cm
- Sandro Botticelli, Vzbura proti Mojžišovým zákonom, 1481 – 1482, 348,5 x 570 cm
- Cosimo Roselli, Stôl so zlatým teľaťom, 1481 – 1482, 350 x 572 cm
- Cosimo Roselli, Prechod cez Červené more, 1481 – 1482, 350 x 572 cm
- Sandro Botticelli, Výjavy z Mojžišovho života, 1481 – 1482, 348 x 558 cm
- Pietro Perugino, Mojžišova cesta do Egypta a obriezka jeho syna Eliezera, okolo 1482, 350 x 572 cm
dvanásť fresiek s postavami pápežov (poradie od vchodu): Dionýz, Štefan I., Kornel, Anter, Urban I., Zeferinus, Eleutér, Anicet, Hyginus, Sixtus I., Evarist a Kliment I.
šesť fresiek (nad oknami) postáv z rodokmeňa Ježiša Krista podľa Matúšovho evanjelia (poradie k oltárnej stene):
- Achim – Eliud, 1511 – 1512, 215 x 430 cm
- Zorobábel – Abiud – Eliachim, 1511 – 1512, 215 x 430 cm
- Oziáš – Jóatam – Achaz, 1511 – 1512, 215 x 430 cm
- Roboám – Abia, 1511 – 1512, 215 x 430 cm
- Salmon – Bóz – Obéd, 1511 – 1512, 215 x 430 cm
- Aminadab, 1511 – 1512, 215 x 430 cm

Vstupná stena

Podobne ako obe bočné steny je vertikálne rozdelená na štyri samostatné pásy fresiek (odspodu):

dve závesové fresky
dve fresky (pri pohľade na vchod – ľavá, priliehajúca k severnej stene Vzkriesenie Krista; pravá, priliehajúca k južnej stene Rozjímanie nad Mojžišovým telom). Pôvodné fresky boli zničené, keď sa v roku 1522 zrútila časť vstupného portálu. Súčasné fresky s rovnakým námetom ako pôvodné maľby (diela Domenica Ghirlandaia a Lucu Signorelliho) pochádzajú od holandského maliara Hendrika van der Broecka (Vzkriesenie Krista z roku 1572), resp. Taliana Mattea da Lecce (Rozjímanie nad Mojžišovým telom, 1574)
štyri fresky s postavami pápežov (zľava doprava): Kajus, Marcelín, Marcel I. a Eutychián
dve lunetové fresky (nad oknami) postáv z rodokmeňa Ježiša Krista podľa Matúšovho evanjelia:
- Eleazar – Máttan, 1511 – 1512, 215 x 430 cm (vľavo)
- Jakub – Jozef, 1511 – 1512, 215 x 430 cm (vpravo)

Strop

Schéma stropných fresiek (v smere od vchodu k oltárnej stene)

Maliarsku výzdobu Sixtínskej kaplnky dovŕšil Michelangelo Buonarroti, keď z poverenia pápeža Júliusa II. sa pustil do výmaľby stropu (predtým tam bola zobrazená hviezdna obloha) s pomocníkmi povolanými z Florencie. Túto časť však zničil a pokračoval sám. Nevýraznú klenbu rozčlenil architektonickými motívmi na rôzne veľké polia, stredné naplnil výjavmi zo stvorenia sveta (o Adamovi a o Noemovi), pri rohoch menších obrazov umiestnil postavy nahých mladíkov, medzi lunety päť sibýl a sedem prorokov, v rohových častiach predobrazy spasenia ľudstva a nad oknami Ježišových predkov. Obsahovo tak nadviazal na obrazy bočných stien, maliarsky rozvíjajúc svoje sochárske zámery. Strop dokončil v roku 1512.

Michelangelo Buonarroti, Delfská Sibyla, 1509

Michelangelo Buonarroti, Stvorenie Adama, 1510. Freska patrí k najznámejším umeleckým dielam vôbec

Medzi Michelangelom a pápežom Júliusom II. prebiehali neustále spory. Michelangelo narážal na neuveriteľnú náladovosť pápeža, na jeho nezvyčajné lakomstvo, na opätovné pokusy obrať umelca o jeho zaslúžený honorár o i námietky pápeža proti umelcovým predstavám o výmaľbe Sixtínskej kaplnky. Pápež chcel vidieť na klenbe kaplnky dvanásť apoštolov, no Michelangelove predstavy boli úplne iné. Umelec si napokon svoje predstavy presadil a rozhodol sa pre maľby vychádzajúce z knihy Genezis: Stvorenie sveta. Boh Otec tvoriaci svet a prvých ľudí, vznášajúci sa nad vodami až po potopu, pri ktorej sa zachránil iba koráb Noeho, akoby sa príbeh stvorenia zjavoval na oblohe, akoby ignoroval architektúru s jej klenbami a povalami – a nikde ani náznak či najmenší poukaz na matku Cirkev. Naopak, Michelangelo sa vyhol každej narážke, ešte aj tam, kde sa táto súvislosť priam vnucovala, pri vypĺňaní dvanástich oblúkov nad oknami kaplnky sa nerozhodol pre stvárnenie dvanástich apoštolov – namaľoval päť sibýl a sedem prorokov.

Strop kaplnky je vizuálne priečne rozdelený na deväť sekcií (okrem toho dve krajné sekcie tvoriace prechod medzi stropnou a nástennou výmaľbou), v ktorých sa striedajú biblické výjavy. Celkovo strop obsahuje osemdesiatdva malieb jedinečne skombinovaných do harmonicky a kompozične uceleného celku (opis pozri obrázok vyššie Schéma stropných fresiek). Z toho je:

deväť výjavov z knihy Genesis (smerom od čelnej steny – Oddelenie svetla od tmy, Utvorenie Slnka, Mesiaca a Zeme, Oddelenie zeme od vôd, Stvorenie Adama, Stvorenie Evy, Vyhnanie z raja, Noemova obeta, Potopa sveta a Opitý Noe)
štyri rohové scény
štyri páry bronzových postáv v rohoch
štrnásť malieb s predkami Krista
sedem prorokov (Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, Daniel, Joel, Zachariáš, Jonáš)
päť sibýl (Perzská, Delfská, Kumánska, Eritrejská, Líbyjská)
dvadsať postáv nahých mládencov zv. ignudo
desať medailónov

Oltárna stena

Michelangelo Buonarroti, Posledný súd, 1536 – 1541

Umeleckým a ideovým vyvrcholením interiérovej výmaľby kaplnky je Michelangelova freska Posledný súd na čelnej (západnej) stene. Podľa hodnotenia odborníkov sa freska radí k jedným z najveľkolepejších diel v dejinách maliarstva.

Prípravné práce začal Michelangelo na príkaz pápeža Klementa VII. v roku 1534; samotnú prácu previedol v rokoch 1536 – 1541 za pápeža Pavla III.

Po odhalení Posledného súdu v roku 1541 sa proti dielu zdvihli početné hlasy. Maliar a teoretik umenia Lodovico Dolce v roku 1557 napísal: „Kto by sa odvážil tvrdiť, že v chráme svätého Petra, hlavy apoštolov, v Ríme, kde sa zhromažďuje celý svet, a v kaplnke samotného pápeža, je slobodné, aby človek videl zobrazené také množstvo nahých tiel, ktoré nemravne vystavujú svoje predky i zadky“.

Keď Tridentský koncil v roku 1563 odsúdil zobrazovanie nahoty v náboženskom umení, boli na príkaz pápeža Pia IV. v roku 1565 Daniele da Volterrom pohlavné orgány postáv zakryté rúškami.

Sixtínska kaplnka dnes

Bližšie informácie v hlavnom článku: Konkláve

Kaplnka v súčasnosti okrem toho, že tvorí súčasť prehliadkovej trasy návštevníkov Vatikánskych múzeí je živým sakrálnym priestorom. Jej najdôležitejšie využitie nastáva po skone niektorého z pápežov. Od roku 1870 je totiž pravidelným miestom konania tzv. konkláve, t. j. voľby nového pontifika.

Zaujímavosť

Viacero pápežov po Júliusovi II. si po zhliadnutí Michelangelovej stropnej maľby Stvorenie Adama kládlo otázku, prečo umelec práve stvorenému Adamovi, ktorému Boh Otec v letku podá svoj životodarný ukazovák, namaľoval pupok, keď mu predsa nikdy nemusel odrezať pupočnú šnúru: „Vtedy Hospodin Boh stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol mu do nozdier dych života, a človek sa stal živou dušou“ (Gen: 2,7). Viackrát sa vyskytli snahy pupok odstrániť.

Referencie

↑ HRUBANIČOVÁ, Ingrid. Sixtínska kaplnka – Sixtova kaplnka [online]. SME, 7. 3. 2013, [cit. 2015-02-03]. Dostupné online.
↑ BOR, Ján E. Osnovateľ slovenskej literatúry v Ríme: k päťdesiatym narodeninám dr. Ignáca Zelenku (1913-1963). Buenos Aires : [s.n.], 1964. 280 s. S. 32. [1]

Literatúra

COLLINS, Michael. Vatikán - tajomstvá a poklady svätého mesta. Bratislava : Ikar, 2009. 320 s. ISBN 978-80-551-2016-4.
JOHNSON, Paul. Renesancia. Bratislava : Slovart, 2002. 208 s. (Fakty minulosti.) ISBN 80-7145-681-0.
BURKE, Peter. Italská renesance: kultura a společnost v Itálii. Praha : Mladá fronta, 1996. 320 s. ISBN 80-204-0589-5.
HINTZEN-BOHLEN, Brigitte. Řím. Praha : Slovart CZ, 2008. 626 s. ISBN 978-80-7391-061-7.
STUCKENBROCK, Christiane; TÖPPER, Barbara. 1000 mistrovských děl evropského malířství 1300 - 1850. Praha : Slovart CZ, 2008. 1008 s. ISBN 978-80-7391-129-4.
DEIMLINGOVÁ, Barbara. Botticelli. [s.l.] : Taschen, 2004. 96 s. ISBN 80-7209-515-3.
ŘÍČAN, Rudolf; MOLNÁR, Amedeo. 12 století církevních dějin. Praha : Kalich, 1989.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sixtínska kaplnka

Externé odkazy

Virtuálna prehliadka – stránka Vatikánskych múzeí

[1] HRUBANIČOVÁ, Ingrid. Sixtínska kaplnka – Sixtova kaplnka [online]. SME, 7. 3. 2013, [cit. 2015-02-03]. Dostupné online.

[2] BOR, Ján E. Osnovateľ slovenskej literatúry v Ríme: k päťdesiatym narodeninám dr. Ignáca Zelenku (1913-1963). Buenos Aires : [s.n.], 1964. 280 s. S. 32. [1]

[1]

[2]