Wikipédia

Slintačka a krívačka

 Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality.
Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.
nedokonalý preklad z češtiny

Slintačka a krívačka (SLAK) (angl. Foot and Mouth Disease (FMD), lat. Aphtae epizooticae) je akútne vysoko nákazlivé vírusové ochorenie párnokopytníkov charakterizované horúčkou, tvorbou typických pľuzgierov a aftov na sliznici ústnej dutiny, na mulci, nozdrách a kopytách. Ochorenie spôsobuje vírus slintačky a krívačky, patriaci medzi RNA vírusy z čeľade Picornaviridae. Najvnímavejší k infekcii je dobytok, prasce a ovce. Človek ochorie len veľmi zriedkavo.

Slinotok je jedným z prejavov slintačky a krívačky dobytka
Erózia na spárkoch prasaťa pri SLAK

Slintačka a krívačka je jednou z najnákazlivejších infekčných chorôb na svete. Vylučuje sa slinami, močom, trusom, mliekom a prenáša sa kontaktom s chorými zvieratami, vzduchom (až na vzdialenosť 300 km), ďalej tiež mechanicky na povrchu zvierat, človeka, nástrojov či dopravných prostriedkov. Chorobnosť dosahuje 100 %, úmrtnosť je u dospelých zvierat nízka (do 5 %).

Hlavným klinickým príznakom sú pľuzgiere na jazyku, v ústnej dutine, na mulci a na končatinách – kopytách a spárcích. Pľuzgiere počas krátkej doby ochorenia praskajú a na ich mieste zostávajú afty, ktoré môžu byť kontaminované baktériami. Pre zvieratá sú tieto lézie bolestivé a v dôsledku toho dochádza k nadmernej tvorbe slín (slinotok), postihnuté zvieratá škrípu zubami, vykazujú apatiu, nechuť k žrádlu, krívajú a líhajú. Prasce, teľatá, jahňatá a kozľatá môžu náhle hynúť bez príznakov následkom myokarditídy.

Diagnostika sa vykonáva pomocou metód ako je ELISA, vírus neutralizačný test, real-time PCR iba v akreditovaných laboratóriách. Terapia sa nevykonáva a preventívne očkovanie je zakázané v celej Európskej únii od roku 1992. Iba vo výnimočných prípadoch pri vzniku ohniska a nebezpečenstva rýchleho šírenia nákazy je povolená núdzová vakcinácia zdravých zvierat okolo ohniska. Ochorenie sa vyskytuje endemicky najmä v Ázii, Afrike a v niektorých krajinách Južnej Ameriky. Výskyt ochorenia vo vyspelých krajinách s vysokou koncentráciou hospodárskych zvierat môže mať veľmi dramatický ekonomický a sociálny dopad. Príkladom je epidémia slintačky a krívačky v Západnej Európe v roku 2001, kde bolo zasiahnutých viac ako 2000 chovov dobytka, utratených okolo 5,8 milióna zvierat. Straty pri tejto katastrofe v Spojenom kráľovstve dosiahli 13 miliárd amerických dolárov, pričom likvidácia nákazy ovplyvnila aj obyčajné obyvateľstvo Británie.

História výskumu

upraviť

Zrejme prvé písomné zmienky o slintačke a krívačke sa datujú do roku 1594, kedy taliansky filozof a lekár Girolamo Fracastoro popísal príznaky tohoto ochorenia u dobytka. Nedá sa ale vylúčiť, že už ochorenie dobytku popísané Aristotelom 350 rokov pred našim letopočtom ako mor dobytka bol v skutočnosti SLAK.[1] Hoci sa o pôvode SLAK nič nevedelo takmer až do konca 19. storočia, chovatelia dobytka už vedeli ako nákaze aspoň čiastočne čeliť. Išlo o metódu tzv. aftizácie, pri ktorej sa v prípade vzplanutia ohniska v chove vzala tekutina z afty kravy a pomocou štetca sa touto tekutinou nakazil všetok dobytok na farme a zvieratá v susedstve. Zvieratá tak prešli chorobou naraz, zabránilo sa tým cirkulácii vírusu v prostredí a farmy a celé územia sa rýchlejšie vysporiadali s nákazou. V Prusku bola dokonca aftizácia v roku 1781 uzákonená. Vzhľadom na obrovské straty, ktoré slintačka spôsobila na území dnešného Nemecka, vypísal v roku 1893 pruský minister poľnohospodárstva peňažnú odmenu pre toho, kto objaví príčinu ochorenia. To sa podarilo až profesorovi Friedrichovi Loefflerovi z Greisswaldu a jeho berlínskemu kolegovi Paulovi Froschovi, ktorí v rokoch 1897 – 1898 prvýkrát referovali o víruse slintačky a krívačky.[2][3] Bolo to len 5 rokov od publikovania prvého objaveného vírusu – vírusu tabakovej mozaiky.[1] Vírus slintačky a krívačky bol tak vôbec prvým popísaným vírusom spôsobujúcim ochorenie zvierat.[4] V roku 1920 bola popísaná možnosť experimentálne replikovať vírus v morčati.[5] Ďalšieho významného posunu bolo dosiahnuté v roku 1922, kedy bola odhalená antigénna variabilita vírusu, teda skutočnosť, že vírus existuje vo viacerých sérotypoch. Medzi prvé známe sérotypy patril sérotyp O a A.[6] Následne bol izolovaný sérotyp C a počas 40-tych rokov boli v Afrike popísané sérotypy SAT1, SAT2, SAT3. Ako posledný bol objavený v roku 1954 v Pakistane sérotyp Asia-1.[4]

Pôvodca

upraviť
Bližšie informácie v hlavnom článku: Vírus slintačky a krívačky

Pôvodcom slintačky a krívačky je RNA vírus z čeľade Picornaviridae, rodu Aphtovirus. Každá vírusová častica (virion) vírusu slintačky a krívačky (skratka FMDV) je tvorená molekulou RNA, 4 typmi štrukturálnych proteínov (VP1, VP2, VP3, VP4) a niekoľkými ďalšími neštrukturálnymi proteínmi.[7] V elektrónovom mikroskope sa javí virion FMDV ako guľatý útvar s hladkým s hladkým povrchom s veľkosťou 25 nm.[8] Podobne ako ostatné vírusy z čeľade Picornaviridae má kapsida ikosahedrický tvar a neobsahuje žiadne lipidy.[9] Významnou vlastnosťou FMDV je antigénna a imunologická variabilita, ktorá spočíva v existencii vírusu v rôznych sérotypoch a subtypoch. Na svete existuje celkom 7 sérotypov, ktoré sa označujú písmenami podľa oblasti, kde boli prvýkrát identifikované:

Tieto sérotypy sa ďalej delia na niekoľko subtypov. Najbežnejší je sérotyp O, ktorý sa vyskytuje po celom svete.[8]

Fyzikálno-chemické vlastnosti vírusu

upraviť

Vírus slintačky a krívačky je relatívne odolný voči vonkajšiemu prostrediu. Prežívanie vírusu v prostredí je veľmi variabilné a závislé na materiáli, v ktorom je vírus lokalizovaný, na pôvodnej koncentrácii vírusu, kmeni vírusu, vlhkosti, teplote a hodnote pH. Vírus je schopný prežívať napríklad na sene či slame až 20 týždňov, až 14 dní na vyschnutých výkaloch, 39 dní v moči, až 6 mesiacov v blate, 3 dni na pôde v lete a 28 dní na pôde na jeseň.[12] Vírus je oveľa odolnejší v tkanivách ako vo vonkajšom prostredí.[9] Teploty nad 50 °C vírus celkom inaktivujú, pri chladničkovej teplote a teplote pod bodom mrazu vírus prežíva. Pokiaľ ide o pH, vírus je schopný prežívať pri pH od 6 do 9.[13] Pri zrení mäsa, kde pH klesá vďaka biochemickým procesom vo svalovom tkanive pod pH 6,0, sa vírus celkovo inaktivuje. Virus FMDV naopak prežíva v kostiach a lymfatických uzlinách zabitých infikovaných zvierat. Pri nedostatočnom poklese pH pri zrení mäsa môže takisto prežívať.[13] V mlieku z infikovaných kráv je vírus prekvapivo chránený voči vyšším teplotám, pasterizácia mlieka alebo UHT ohrev však vírus bezpečne zničí. Pri výrobe syrov chráni vírus v mlieku mliečny tuk aj pri poklese pH.[9]

Epidemiológia

upraviť

Slintačka a krívačka je jednou z najviac nákazlivých chorôb zvierat a ľudí vôbec na svete, čo je dané najmä rýchlou replikáciou vírusu v hostiteľovi a prenose vírusu vo forme aerosólu.[7]

Hostiteľ

upraviť
 
Infikované ošípané produkujú veľké množstvo vírusu

K ochoreniu sú vnímavé prakticky všetky párnokopytníky, a to predovšetkým dobytok, ovca, koza, sviňa domáca, jak, byvol, ďalej tiež všetky volne žijúci zástupcovia čeľade turovitých (napr. muflón, antilopa, pakôň), jeleňovitých (napr. jeleň, srnec, daniel), žirafovitých (napr. žirafa, okapi), sviňovitých (napr. diviak lesný, sviňa bradavičnatá). ťavovitých (napr. ťava, lama, alpaka) vykazujú veľmi nízku vnímavosť voči vírusu.[13] Všeobecne platí, že domáce párnokopytníky sú vnímavejší k ochoreniu ako voľne žijúce zvieratá a ďalej voľne žijúce párnokopytníky sa ďaleko častejšie nakazia od domácich zvierat.[14] Výnimku predstavuje byvol africký (Syncerus caffer), ktorý je významným zdrojom vírusu slintačky a krívačky pre dobytok v Afrike.[15][16] Nepárnokopytníky nie sú k ochoreniu vnímaví.[9] Z iných zvierat ako párnokopytníkov bol potvrdený výskyt SLAK vo voľnej prírode napríklad u slona.[17] V laboratóriu boli experimentálne infikované myši, potkani a hydina, ale predpokladá sa, že tieto druhy sa v prirodzených podmienkach nenakazia a môžu hrať iba rolu mechanického nosiča (pozri prenos).[18] Človek môže tiež ochorieť slintačkou, ale výskyt ochorenia u človeka je veľmi vzácny. Človek sa môže nakaziť pitím nepasterizovaného kontaminovaného mlieka, alebo priamym kontaktom s chorým zvieraťom, prípadne pri práci s vírusom v laboratóriu.[9]

Prenos

upraviť

SLAK sa prenáša priamym kontaktom s chorým zvieraťom a nepriamo cez kontaminované sekréty, výkaly, živé či neživé vektory (nosiče) alebo vzduchom.[18] Živé vektory môžu byť všetky zvieratá, vrátane človeka, ktoré prenášajú vírus mechanicky, t. j. vírus je ukrytý v nich alebo na povrchu ich tela, bez toho aby sa množil. Z epizootologického hľadiska hrajú významnú rolu najmä vtáky, túlavé psy a mačky.[12] Volne žijúca raticová zver síce predstavuje potencionálne riziko pre chovaný dobytok[19], ale napríklad vo Veľkej Británii nebol nikdy preukázaný prenos SLAK z jeleňovitých na domáce zvieratá.[20] Navyše sa u jeleňovitých nepreukázalo dlhodobejšie vylučovanie vírusu.[21] Ďalším významným nosičom vírusu je človek.[12] Vírus môže ľuďom priľnávať na kožu (dlane, za nechty), na oblečenie alebo na topánky. Taktiež vybavenie fariem (náradie) kontaminované vírusom alebo kontaminované kolesá a podvozky automobilov sa podieľajú na prenose SLAK.[18] Vzduchom sa SLAK prenáša vo forme aerosólu na vzdialenosť až 60 km nad pevninou a až 300 km nad morom.[13] Prenos vírusu je samozrejme veľmi ovplyvnený aktuálnymi klimatickými pomermi.[12]

Zdroje nákazy

upraviť

Hlavným zdrojom sú predovšetkým infikované zvieratá, a to ako klinicky choré, tak aj zvieratá v inkubačnej dobe (t. j. zatiaľ bez klinických prejavov SLAK). Je to dané tím, že vírus sa vylučuje všetkými sekrétmi a výkalmi už 2 – 3 dni pred prepuknutím klinických príznakov. Vírus FMDV je možné nájsť vo vydychovanom vzduchu infikovaných zvierat, v moči, truse, slinách, mlieku a sperme.[12][22] Zdrojom vírusu môžu byť tiež tzv. „trvalí nosiči“[13], ktorí sú definovaní ako zvieratá, pri ktorých sa vírus vylučuje aj po 28. dni infekcie a neskôr.[23] U byvolov v Afrike bolo preukázané, že niektorí jedinci môžu vylučovať FMDV až po dobu 5 rokov.[24] Aerosól obsahujúci vírusové partikule FMDV je najvýznamnejším zdrojom infekcie pre dobytok, ovce a kozy.[7] Uvádza sa, že najviac aerosólu vyprodukujú infikované prasce, potom dobytok a ovce.[7][18] Na druhej strane dobytok nakazený slintačkou a krívačkou vyprodukuje najviac vírusu FMDV zo všetkých druhov a je tak považovaný za dominantný zdroj kontaminácie prostredia.[25] Pre názornosť: jedna krava počas prvého týždňa choroby kontaminuje svojimi exkrétmi (sliny, moč, trus, tekutina z prasknutých pľuzgierov) prostredie viac ako jednou miliardou infekčných jednotiek.[25] Mäso a mastné výrobky pochádzajúce z infikovaných zvierat sú ďalším významným zdrojom vírusu, ale iba v prípade, pokiaľ pH v mäse nekleslo pod 6,0 alebo masné výrobky neboli tepelne spracované.[13]

Výskyt

upraviť
 
Štáty, z ktorých bol v rokoch 1990 – 2002 hlásený výskyt slintačky a krívačky spôsobený sérotypom 0

Slintačka a krívačka je rozšírená takmer po celom svete[18], pričom k rapídnemu globálnemu šíreniu došlo najmä po druhej svetovej vojne.[26] V súčasnej dobe sa SLAK vyskytuje endemicky predovšetkým na Strednom východe, v Afrike, niektorých častiach Ázie a v Južnej Amerike.[13] Svetová organizácia pre zdravie zvierat (OIE, anglicky The World Organisation for Animal Health) delí krajiny podľa výskytu SLAK do troch kategórií: 1. štáty prostej SLAK bez vakcinácie, 2. štáty prostej SLAK s použitím vakcinácie, 3. štáty s výskytom SLAK.[27] Každá kategória je presne definovaná a toto delenie má zásadný vplyv na medzinárodný obchod so živými zvieratami a živočíšnymi produktmi.

Jedinou krajinou, kde slintačka nebola nikdy hlásená, je Nový Zéland. Medzi oblasti, kde sa choroba nevyskytla už veľa rokov, patrí Austrália, Severná a Stredná Amerika. Napríklad v Severnej Amerike bola slintačka a krívačka naposledy hlásená v roku 1929 v USA, 1952 v Kanade a v roku 1954 v Mexiku.[18] Na území Česka bola slintačka a krívačka naposledy diagnostikovaná v roku 1975.[28]

Vývoj v Európe

upraviť

Ochorenie sa do Európy dostalo ako viacero iných chorôb z Stredného východu alebo zo severnej Afriky, pričom najčastejšie epidémie vstupujú na európsky kontinent cez Turecko či Rusko, zo Severnej Afriky potom cez balkánske krajiny a Taliansko.[25][29] Počas veľkej pandémie v rokoch 1937 – 1939, ktorá vypukla vo Francúzsku, bolo v tejto krajine zaznamenaných 378 000 ohnísk, 700 000 ohnísk v Nemecku, 265 000 v Holandsku, 240 000 v Česko-Slovensku, v Poľsku 234 000 a v Belgicku 102 000 ohnísk.[30] Počas tejto pandémie bola v Nemecku prvýkrát testovaná inaktivovaná vakcína proti SLAK vyvinutá pánom Waldmannom. Posledná rozsiahla pandémia v 20. storočí, ktorá bola spôsobená na európske pomery do tej doby neznámym subtypom A5, zasiahla Európu v rokoch 1951 – 1952.[25] Primárne ohniská tejto pandémie boli v oblasti Porýnia, odkiaľ sa postupne choroba rozšírila do celej Európy. Medzi postihnutými štátmi bolo Taliansko, západné Nemecko, Holandsko, Belgicko, Grécko a Dánsko. Straty si podľa údajov FAO vyžiadali okolo 600 miliónov amerických dolárov, ale reálny ekonomický dopad bol zrejme v dôsledku zlyhania ochrannej vakcinácie ďaleko vyššia.[29] Po tejto udalosti bola počas 50-tych rokov vo väčšine európskych štátov začatá plošná vakcinácia majúca za následok razantné zníženie počtu nových ohnísk z európskych chovov dobytka. Nové prípady vypuknutia slintačky a krívačky boli aj vďaka dokonalým preventívnym opatreniam veľmi sporadické. Pozornosť západných štátov Európy sa zamerala na oblasť Blízkeho východu, najmä na Turecko, odkiaľ sa očakával prienik nových exotických kmeňov FMDV. Počas rokov 1962 – 1987 sa v oblasti Turecka a Balkánskych štátov uskutočnilo 30 vakcinačných kampaní sponzorovaných FAO. Pri vakcinačnom projekte v juhovýchodnej Európe bolo aplikovaných 25 miliónov vakcinačných dávok v celkovej hodnote 12 miliónov USD.[29]

V 80-tych rokoch bola na žiadosť komisárov vtedajšej EU vypracovaná analýza, ktorá mala za cieľ porovnať dve varianty boja proti SLAK: vakcinácia zvierat verzus bezvakcinačná stratégia (tzv. bezvakcinačná politika). Bezvakcinačná politika bola založená na princípe veľmi dôsledné kontroly importu a exportu zvierat a živočíšnych produktov, úplnom zákaze očkovania a to aj v prípade vzniku ohniska, ďalej tiež na razantných opatreniach v prípade prepuknutia choroby a jej eradikácii metódou stamping-out (t. j. utatenie všetkých vnímavých zvierat v ohnisku a v jeho tesnej blízkosti).[29] Zavedenie bezvakcinačnej politiky bolo podporené niekoľkými argumentmi. V prvom rade bolo územie Európskej únie v roku 1989 1989 bolo 10 rokov prostej SLAK. Okrem toho z celkového počtu primárnych ohnísk potvrdených v Európe v rokoch 1977 – 1987 plných 13 vzniklo buď na základe úniku vírusu FMDV z laboratória alebo použitím očkovacích látok s nedostatočne inaktivovaným vírusom (tzn., že ohnisko vzniklo priamo v dôsledku vakcinácie).[31] Pri rozhodovaní hralo dôležitú úlohu aj ekonomické hľadisko. Podľa prognostických odhadov odborníkov sa v horizonte 10 rokov predpokladalo v rámci bezvakcinačnej politiky prepuknutie 13 primárnych ohnísk, v najhoršom prípade až 1 963 ohnísk SLAK v EU. Likvidácia týchto ohnísk by vyšla na 0,36 milióna, maximálne na 955 miliónov eur. Oproti tomu v prípade plošnej vakcinácie v celej EU by náklady dosiahli 1,135 miliardy eur (iba náklady na vakcínu).[29] Plošné očkovanie navyše obmedzuje obchod (export zvierat a živočíšnych produktov) s krajinami, ktoré sú SLAK prosté a nevakcinujú. Finančné straty v tomto prípade môžu dosahovať až 1,3 bilióna libier ročne.[31] Ďalšou dôležitou skutočnosťou je neexistencia jednej univerzálnej vakcíny, ktorá by chránila pred všetkými kmeňmi vírusu slintačky a krívačky. Z epidemiologického hľadiska je významný aj fakt, že pri infekcii očkovaných zvierat vysokou dávkou vírusu, môže dochádzať pri veľkej časti jedincov k vírusovému nosičstvu a permanentnému vylučovaniu vírusu do prostredia.[31] Z vyššie menovaných dôvodov sa preto upustilo od očkovania dobytka v EU a bezvakcinačná politika bola následne zakomponovaná do Rozhodnutia komisie č. 90/423/EC z 24. júna 1990, v ktorej bol stanovený termín 1. januára 1992 ako dátum úplného zákazu vakcinácie proti slintačke a krívačke. Toto uznesenie akceptovali a prijali za svoje tiež všetky vtedy ešte nečlenské európske krajiny vrátane Slovenska.[29]

Po zavedení bezvakcinačnej politiky sa v Európe do roku 2000 objavilo pár sporadických ohnísk bez väčších následkov (pozri tabuľka). Zlom nastal až v roku 2001, keď Veľkú Britániu a Západnú Európu postihla obrovská epidémia SLAK. Táto epidémia mala dopad nielen na britské poľnohospodárstvo, ale dotkla sa aj bežných občanov Spojeného kráľovstva a tým celej Európy. Od februára 2001 do septembra 2001 bolo evidovaných 2 060 ohnísk, pričom 2 030 ohnísk sa nachádzalo na území Veľkej Británie.[29] Katastrofa mala aj sociálno-politickú odozvu. Po zdolaní epidémie sa opäť otvorila medzi odborníkmi diskusia o boji proti slintačke a najmä o tom, či vakcinovať alebo nevakcinovať.

Prehľad výskytu slintačky a krívačky v Európe za obdobie 1991 – 2001[29]
Rok Štát Pôvod vírusu Celkový počet ohnísk
1991 Bulharsko neznámy 1
1993 Taliansko importovaný dobytok bez certifikátu 57
1993 Bulharsko neznámy 1
1993 Rusko únik z laboratória 1
1994 Grécko ilegálny import oviec 95
1995 Turecko ilegálny presun dobytka 1
1995 Rusko import bravčového mäsa 1
1996 Albánsko, Severné Macedónsko, Juhoslávia import nevykosteného mäsa 130
1996 Turecko ilegálny presun dobytka 2
1996 Grácko ilegálni prisťahovalci 39
1996 Bulharsko neznámy 1
2000 Grécko neznámy 14
2001 Spojené kráľovstvo, Holandsko, Francúzsko, Írsko ilegálny dovoz mäsa, prikrmovanie ošípaných kuchynským odpadom 2060

Od roku 2002 až do roku 2008 bola slintačka a krívačka hlásená iba z Ruska, Turecka a Spojeného kráľovstva.[32] Zatiaľ čo ázijská časť Turecka je trvale ponorená a každoročne je tu hlásených viac ako 100 ohnísk, v prípade ohniska neďaleko mesta Pirbright v Anglicku (2007) išlo o únik vírusu z laboratória a nákaza bola ihneď zastavená. Zatiaľ čo Veľká Británia bola opäť zaradená medzi krajiny prostej SLAK, dobytok v Turecku predstavuje stále veľkú hrozbu pre celú Európu.[29]

Slintačka a krívačka u ľudí

upraviť

Slintačka a krívačka je síce považovaná za zoonózu, ale výskyt choroby u človeka je veľmi vzácny.[1] Na celom svete bolo dosiaľ laboratórne potvrdených a popísaných iba asi 30 – 40 prípadov slintačky u človeka, ale vzhľadom na obmedzené možnosti diagnostiky v rozvojových krajinách s endemickým výskytom SLAK môže byť skutočný počet nakazených ľudí vyšší.[33] Prvý zdokumentovaný prípad SLAK u ľudí pochádza z roku 1834, kedy 3 veterinári skúšali dobrovolne infikovať sami seba. Počas štyroch dní vypili pohár nepasterizovaného mlieka z chorých kráv. Skoro nato sa u nich prejavili prvé klinické príznaky choroby.[34] Posledný publikovaný prípad pochádza z roku 1966 z Veľkej Británie, kde sa nakazil jeden muž po požití nepasterizovaného mlieka od kravy.[35] Choroba u ľudí nebola nikdy preukázana z pasterizovaného mlieka.[36] Hoci niektorí vedci varújú pred možnou mutáciou vírusu FMDV a jeho prenose na človeka,[33] s ohľadom na poznatky z histórie je riziko prenosu na človeka a vzniku epidémie veľmi nízké.[37] Človek sa zdá byť proti vírusu silne rezistentný. V prípade prepuknutia infekcie u človeka ale nie je známe, či choroba prebieha ako následok lokálnej replikácie v mieste preniknutia do organizmu alebo môže vyvolať celkové systémové ochorenie človeka.[37]

SLAK u človeka je najčastejšie spôsobená sérotypom O a A, výnimočne sérotypom C. K infekcii dochádza zrejme cez odreniny na koži a sliznici pri priamom kontakte so zvieratami alebo konzumáciou čerstvého nepasterizovaného mlieka.[1] Inkubačná doba sa pohybuje od 2 – 6 dní. Hlavnými príznakmi sú horúčka, bolesť v krku, afty v ústnej dutine a na jazyku, afty na koži medzi prstami na rukách a nohách. Ak nedôjde k bakteriálnej kontaminácii afta, príznaky zmiznú do 1 – 2 týždňov.[38] Podobné, ale oveľa častejšie ochorenia ľudí sú zapríčinené príbuznými pikornavírmi rodu Enterovirus alebo herpesvírmi. Najmä u detí je popísaná tzv. choroba rúk, nôh a úst (z anglického hand, foot and mouth disease), ktorú vyvoláva vírus Coxsackie A alebo enterovírus 71.[1][36] Ďalšou chorobou s podobnými príznakmi je herpetická gingivostomatitída. Je spôsobená herpesvírem HSV-1 a ide o vôbec najpočetnejšiu akútnu stomatitídu človeka.[39]

Z epidemiologického hľadiska je dôležitý aj fakt, že človek môže prenášať FMDV aj vnútri svojho tela a stáva sa tak zdrojom infekcie aj pre zdravé zvieratá.[40] V 70-tych rokoch bol izolovaný vírus zo sliznice nosa a hltanu u ľudí, ktorý nevykazovali príznaky choroby.[41] Nasledne bol popísaný prípad prenosu nákazy z ošípaných na dobytok prostredníctvom ošetrovateľa, u ktorého bol vírus nájdený v nose a hltane. Autori uvádzajú životaschopnosť vírusu na slizniciach u človeka až 24 hodín.[42]

Patogenéza

upraviť

Patogenéza slintačky a krívačky je najpodrobnejšie preskúmaná u dobytka a ošípaných. Vstupná brána infekcie do organizmu a miesto primárnej replikácie vírusu sa môže líšiť v závislosti na druhu zvieraťa, typu vírusu, jeho množstva či jeho forme (aerosól či kontaminované krmivo).[7]

Dobytok sa nakazí prevažne vdýchnutím vírusového aerosólu.[43] Teľatá sa môžu navyše nakaziť pri saní mlieka od svojej chorej matky.[7] Vírus, ktorý prenikne do dýchacích ciest zvieraťa, priľne ku sliznici a preniká do buniek sliznice, kde sa začína replikovať. Názory na miesto primárnej replikácie FMDV sa líšia. Zatiaľ čo niektorí autori tvrdia, že vírus sa množí na sliznici hltanu alebo sliznici pľúc[44][45], iní tvrdia, že k replikácii vírusu dochádza iba v hltane a nie v pľúcach.[46][47] Vírus slintačku a krívačky môže preniknúť do organizmu aj cez odreniny na koži a slizniciach či cez mikrotraumy na končatinách, respektíve kopytách. Tento spôsob infekcie je však výnimočný, lebo k infekcii cez kožu je potrebné 10000× väčšie množstvo vírusu ako inhalačnou cestou.[43] Po primárnej replikácii vírusu v mieste vstupu do organizmu prechádza vírus do krvi a dochádza tak k tzv. virémii. Krvou je vírus roznesený do celého radu ďalších orgánov. K ďalšiemu premnoženiu vírusu dochádza najmä na týchto miestach: ústna dutina, jazyk, hltan, distálne časti končatín a vemeno.[48] Na miestach vírusom poškodeného epitelu potom vznikajú typické vezikuly (tiež označované ako pľuzgiere) a dochádza tak ku klinickému prepuknutiu choroby.[25] Pľuzgiere po niekoľkých dňoch praskajú, na ich mieste sa objavia afty s krvou, ktoré môžu byť kontaminované baktériami. Pokiaľ nedôjde k bakteriálnej kontaminácii, začína sa erózia po 2 – 3 dňoch sama hojiť.[49] Srdcová svalovina je ďalším typickým miestom premnoženia vírusu. Zápal srdcovej svaloviny (myokarditída) je hlavnou príčinou úhynu chorých mladých, ale niekedy aj dospelých zvierat.[7] Vírus sa však množí aj v iných orgánoch, ako je mliečna žľaza[50], podžalúdková žľaza[51] alebo hypotalamus.[52]

Ošípané sa najčastejšie nakazia perorálne, a to požraním krmiva kontaminovaného vírusom alebo priamym kontaktom s chorým jedincom.[7] Miestom primárneko premnoženia vírusu u ošípanných sú mandle a sliznica hltanu.[46] Vírus slintačky a krívačky sa replikuje na podobných miestach ako u dobytka, ale klinicky dominujú lézie na končatinách (konkrétne na spárcích a paspárcích). Pľuzgiere na jazyku v ústnej dutine sa vyskytujú v menšej miere a sú často prehliadnuteľné.[53]

Klinické príznaky

upraviť

Inkubačná doba SLAK sa pohybuje od 2 do 14 dní, pričom u dobytka je to najčastejšie 2 – 5 dní, u ošípaných 4 – 9 dní.[18] Pre ovce a kozy uvádza smernica EU inkubačnú dobu 21 dní[54], pričom môže byť samozrejme kratšia. Inkubačné doby okolo 21 dní a viac sú pozorované v oblastiach s endemickým výskytom SLAK alebo v miestach, kde sa vakcinuje proti SLAK.[18] Chorobnosť dosahuje u slintačky až 100 %.[9] Úmrtnosť pri SLAK u dospelých jedincov (do 5 %), ale u prascov a jahniat môže dosiahnuť až 75 %.[18] Zaujímavým je fakt, že pri epidémii na Taiwane v roku 1997 bola zaznamenaná vysoká úmrtnosť u všetkých vekových kategórií ošípaných.[7]

Dobytok

upraviť

V prvej fáze ochorenia sa u zvierat vyvinie horúčka, ktorá môže dosahovať až 41 °C. Počas niekoľkých hodín po infekcii sa začnú formovať vezikuly (pľuzgiere) na sliznici v ústnej dutine, na jazyku a na mulci. Pľuzgiere sú pre zvieratá veľmi bolestivé a dochádza k výraznému slineniu (slinotok), zvieratá odmietajú prijímať potravu, škrípu zubami, sú apatické a často ležia. V prípade pastvového chovu sa v tejto chvíli choré jedince izolujú od stáda. V rovnakej dobe dochádza k rapídnemu poklesu tvorby mlieka u dojníc. Vezikuly sa objavujú aj medzi prstami a na korunke kopyta. Bolestivosť lézií na kopyte je príčinou krívania a neochoty sa pohybovať. Choré kravy môžu dupať či kopať končatinami. Po dvoch až troch dňoch vezikuly praskajú a na ich mieste sa objavujú afty s krvavou spodinou. Tie môžu v prípade bakteriálnej infekcie začať hnisať. Po 2 týždňoch dochádza k samouzdraveniu, hoci choroba môže zanechať na zvierati aj trvalé následky, napr. v podobe trvalého poklesu dojivosti a hmotnostního prírastku.[9][18][55] U teliat môže dôjsť v dôsledku myokarditídy k náhlemu úhynu.[7]

Ovce a kozy

upraviť

U ovcí a kôz je priebeh podobný u dobytka, ale s menšou intenzitou.[7] Klinické príznaky u ovcí a kôz objavia v 3. deň virémie, t. j. v priemere 7 dní po kontakte s vírusom. Prvým a dominantným vírusom SLAK u ovcí je krívanie.[56] Choré ovce majú horúčku, separujú sa od stáda a vykazujú neochotu k pohybu. Vezikuly sa objavujú na všetkých častiach kopyta – v medziprstí, v korunkovej časti atď. Vezikuly sa tvoria aj v ústnej dutine, ale rýchlo praskajú a pokiaľ nedôjde k bakteriálnej kontaminácii, sú ľahko prehliadnuteľné. Zhruba u 25 % ovcí sa nevyskytnú vezikulárne lézie vôbec. Pri jednej experimentálnej štúdii bolo zistené, že z celkovo 57 infikovaných ovcí, ktoré mali lézie na končatinách, iba 4 jedince mali pľuzgiere v v ústnej dutine.[57]

Ošípané

upraviť

Inkubačná doba u ošípaných sa síce spravidla pohybuje v niekoľkých dňoch (maximálne 14 dní), aj napriek tomu existujú silne virulentné kmene, u ktorých inkubačná doba trvá okolo 18 hodín.[53] Príkladom vysoko virulentného kmeňa je sérotyp O, konkrétne jeho subtyp Cathay, ktorý bol izolovaný epidémiou v roku 1997 na Taiwane.[58] Tento kmeň FMDV bol silne patogénny pre ošípané, naopak dobytok ním neochorie.

V prvej fázi infekcie sa dostavujú pohybové problémy, kôža v korunkovej oblasti okolo spárkov bledne a zvieratá trpia horúčkou. Teplota môže dosahovať až 42 °C. Choré ošípané sa prestávajú pohybovať, zhlukujú sa a ulíhajú bez záujmu o potravu. Na končatinách sa objavujú prvé známky zápalu – začervenanie, bolestivosť. Vezikulárne lézie sa objavujú predovšetkým na končatinách – v oblasti korunky spárku, ale aj v oblasti paspárku. Niekedy môže dôjsť až k úplnému vyzutia rohového puzdra spárku (latinské označenie exungulatio). Tieto ošípané už niesú schponé sa postaviť na končatiny a pohybovať sa. Pľuzgiere sa dajú nájsť na jazyku a na mäkkom patre. Ošípané rapídne strácajú hmotnosť. Mláďatá ošípaných do veku 14 dní hynú na perakútnu myokarditídu.[53]

Patológia

upraviť

Pri pitve zvierat sú patognomickým príznakom choroby pľuzgiere (vezikuly) a afty. Pľuzgiere sú ohrúhleho tvaru, vyplnené ružovkastou až červenou tekutinou. V prípade bakteriálnej kontaminácie môže byť obsah zakalený, žltkastej barvy. Po prasknutí pľuzgiera sa vytvárajú afty. Spodina afty je tvorená výrazne červeno zafarbenou vrstvou stratum papilosum. Afty sa nachádzajú na sliznici pyskov, jazyka a mulca, na neosrstených miestach kože, na korunke, patkách, mezipaznehtí, vemene, strucích a vulve.[49] Pľuzgierové lézie sa môžu nachádzať aj na sliznici bachoru, čepca a slezu.[59] V prípade zhubného priebehu choroby sa patológické zmeny lokalizujú tiež na srdci. Myokard je na reze mozaikovite čiernošedej farby s belavými pruhmi, čo vytvára obraz tzv. tygrovitého srdce. Postihnutá je najmä stena ľavej komory a medzikomorová prepážka. Srdcová svalovina je matná, svetlejšia, hnedožltej farby a krehkej konzistencie.[49]

Slintačka a krívačka sa diagnostikuje na základe klinických príznakov (klinická diagnostika) a potvrdzuje sa laboratórnym vyšetrením (laboratórna diagnostika) na špecializovanom pracovisku.[60]

Diagnostika

upraviť

Slintačka a krívačka sa diagnostikuje na základe klinických príznakov (klinická diagnostika) a potvrdzuje sa laboratórnym vyšetrením (laboratórna diagnostika) na špecializovanom pracovisku.[61]

Klinická diagnostika

upraviť

Klinické prejavy SLAK (pozri kapitolu „klinické príznaky“) sú detailne známe a môžu sa vyskytovať v rôznej intenzite. Na základe týchto klinických príznakov sa dajú vysloviť podozrenia na výskyt SLAK v chove. Tieto základné symptóny musia okrem veterinárnych lekárov poznať aj chovatelia dobytka, a tí su podľa slovenskej legislatívy povinní každé podozrenie neodkladne hlásiť buď súkromnému veternárovi, alebo Krajskej veterinárnej správe.[62] Podozrenie na výskyt SLAK v chove dobytka sa dá vysloviť pri zistení kombinácie týchto príznakov:

  • horúčka
  • pokles mliečnej produkcie
  • apatia, anorexia, nepokoj
  • nadmerné slinenie, škrípanie zubov
  • pľuzgiere alebo afty v ústnej dutine, na mulci a na končatinách
  • krívanie, podupávanie
  • aborty
  • úhyn teliat

Podobnými príznakmi sa však môžu prejavovať aj iné infekčné ochorenia, s ktorými je nutné počítať je potrebné ich rozlišovať na základe laboratórneho vyšetrenia. U ošípaných sa identicky prejavujú najmä vezikulární choroba ošípaných, vezikulární exantém ošípaných a vezikulárna stomatitída. U dobytka, oviec a kôz sa dá zameniť SLAK s vezikulárnou stomatitídou, bovinnou vírusovou diareou (BVD), infekčnou bovinnou rinotracheitídou, katarálnou horúčkou oviec, morom dobytka, kiahňami ovcí a kôz, zhubnou katarálnou horúčkou, stomatitídami inej etiológie či laminitídou.[18][26][63]

Laboratórna diagnostika

upraviť

Laboratórne vyšetrenie vykonáva iba špecializované, štátnou veterinárnou správou schválené, akreditované leboratórium. Vzorky k vyšetreniu odoberá iba sukromný alebo štátny veterinárny lekár.[62] Svetové referenčné laboratórium FAO a zároveň referenčné laboratórium OIE pre SLAK sa nachádza v Institute for Animal Health v meste Pirbright v južnom Anglicku.[60] Ako vzorka pre vyšetrenie na SLAK sa odoberá 1 g tkaniva z neprasknutého alebo čerstvo prasknutého pľuzgieru. V niektorých krajinách sa odoberá výter hltanovo-pažerákovej sliznice (tzv. Probang test). Odobraná vzorka tkaniva sa vkladá do vzorkovnice s transportným médiom, ktoré predstavuje roztok glycerolu a 0,04 M fosfátového pufru v pomere 1:1 s pH v rozmedzí 7,2 – 7,4.[60] Prítomnosť fosfátového pufru je nevyhnutná, aby počas transportu nedošlo k poklesu pH pod 6,0 a tým k inaktivácii vírusu.[9] Laboratórna diagnostika sa delí na priamu identifikáciu pôvodcu a sérologické metódy (detekcia protilátok). Z metód priamej identifikácie sa najčastejšie používa komplementárny fixačný test, ELISA alebo izolácia vírusu jeho kultiváciou na bunečných kultúrach.[60] V poslednej dobe sa však stále viac začína presadzovať molekulárno-biologická metóda real-time PCR. Pomocou sérologických metód ako je ELISA či vírus neutralizačný test sa vykonáva pravidelný monitoring dobytka v štáte a najmä preventívne kontroly importovaných či exportovaných zvierat.[64]

Terapia a prevencia

upraviť

V Česku

upraviť

Liečba slintačky a krívačky sa neuskutočňuje, preventívne očkovanie je zakázané.[27] Vo výnimočných prípadoch pri vzniku ohniska SLAK a rýchlom šírení nákazy môže Státní veterinární správa povoliť núdzovú vakcináciu v blízkosti ohniska nákazy. Preventívna ochrana štátneho územia pred zavlečením SLAK spočíva v prísnej kontrole importovaných zvierat a živočíšnych produktov zo zahraničí. Do Česka možno dovážať zvieratá a živočíšne produkty iba zo štátov, ktoré majú organizáciou OIE uznaný štatút krajiny SLAK bez vakcinácie.

Vakcinácia

upraviť
 
Vo výskumnom pracovisku Plum Island Animal Disease Center sa vyvíjajú nové vakcíny a antivirotiká proti SLAK. Ide o o vakcinačnú banku pre Severnú Ameriku.

Očkovanie proti slintačke a krívačke je v dnešnej dobe stále často diskutovanou témou, aj keď v EU platí od roku 1992 zákaz vakcinácie.[25] Povolená je iba núdzová vakcinácia pri vzniku ohniska SLAK k zabráneniu ďalšieho šírenia. Tento trend sa používa aj vo väčšine ostatných krajinách sveta, ktoré majú štatút krajím prostej SLAK. Na druhej strane eradikácia SLAK v Európe, v Severnej a v niektorých častiach Južnej Ameriky je predovšetkým zásluhou masívnych vakcinácií počas 50.–80. rokov 20. storočia.[25]

História vzniku prvých vakcín siaha do obdobia tesne pred druhou svetovou vojnou, kedy nemeckí vedci začali testovať vakcíny pripravené zo slizníc jazyka infikovaného dobytka. Nemecký bádateľ Waldmann a jeho kolegovia izolovali živý vírus FMDV, ktorý nadviazali na adjuvans v podobe hydroxidu hlinitého a vírus následne inaktivovali formaldehydom.[65] Problém obmezeného zdroja vírusu a nutnosti experimentálnej infekcii zvierat, ktorá bránila v masívnej produkcii vakcín na trh, vyriešil o pár rokov neskôr holandský vedec Frenkel.[25] Ten v roku 1951 prvýkrát publikoval štúdiu o možnostiach kultivácie vírusu slintačky na epiteliálnych bunkách hovädzieho jazyku in vitro.[66] Pomocou tejto techniky mohla začať výroba vakcín a Holandsko sa tak v roku 1952 stalo prvou Európskou krajinou, kde sa začalo s plošnou vakcináciou proti SLAK. K ďalšej kvantifikácii pri produkcii vakcín dopomohlo používanie bunkových línií.[25]

V súčasnej dobe je v Európe a ďalších vyspelých krajinách prijímaný koncept vakcinácie iba v prípade vzniku ohniska SLAK ako tzv. núdzová vakcinácia. Preventívna plošná vakcinácia je celkovo odmietaná. Z týchto dôvodov sú zriaďované tzv. vakcínové banky pre určitý región. V týchto bankách sú uschované antigény a živé vírusy veľkého množstva kmeňov FMDV.[7] Vakcínové banky obsahujúce rôzne kmene vírusu sú nevyhnutné z dôvodu neexistencie jednej univerzálnej vakcíny. Medzi 7 sérotypmi FMDV nie je skrížená reakcia a dokonca aj medzi subtypmi rovnakého sérotypu môže byť sktížená reakcia veľmi slabá.[18] Z toho plynie, že v prípade prepuknutia ohniska SLAK musí byť použitá vakcína proti konkrétnemu subtypu. V prípade prepuknutia masívnej epidémie existujú navyše veľké obavy, že tieto banky nemôžu dodať dostatočné množstvo vakcín. Medzi ďalšie nevýhody vakcín patrí najmä nemožnosť rozozať pri sérologickom vyšetrení protilátky vzniknuté po vakcinácii (postvakcinačné) a protilátky vzniknuté po prebehnutej infekcii SLAK (postinfekčné). Navyše chránenosť nastupuje za dlhú dobu (1 – 3 týždne) po očkovaní. U zvierat vakcinovaných ale nedostatočne chránených nemusí byť ochorenie klinicky zjavné, hoci môžu vylučovať vírus do prostredia. U dobytka je takisto známe trvalé nosičstvo vírusu aj u vakcinovaných jedincov. Tieto fakty a ďalšie problémy motivujú vedcov k ďalšiemu výskumu na vakcínach proti SLAK.[7] Bolo už publikovaných množstvo prác týkajúci sa nových alternatív pre prípravu vakcín proti SLAK. Ide napríklad o podjednotkové vakcíny obsahujúce iba rekombinantne[67] alebo synteticky pripravený proteín VP1.[68][69] Dlhodobým pasážováním vírusu na bovinných bunkových líniách alebo kuracích embryách vznikli živé, oslabené vakcíny, ktoré síce boli bezpečné, ale nevykazovaly dostatočnú ochranu pred vírusom.[70] Iné experimenty sa zamerali na použitie prázdnych vírusových kapsíd FMDV (t. j. vírusová partikula bez RNA).[71][72][73] Na prelome tisícročí prišli americkí vedci s novinkou v tlmení slintačky a krívačky. Ide o použitie antivirotík v podobe interferónu (skratka IFN). Pretože pri núdzovej vakcinácii okolo ohniska SLAK sú vakcinované zvieratá bezpečne chránené až po niekoľkých dňoch, môžu sa tieto zvieratá pri rýchlom šírení vírusu nakaziť a tiež vylučovať vírus. Práve na zdravé, vakcinované zvieratá by mala byť aplikovaná interferónová liečba.[7] Prvé štúdie boli vykonané na ošípaných, ktorým bola aplikovaná vakcína súčasne s prasacím interferónom-α (pIFN-α) a hneďnasledujúci deň boli tieto ošípané vystavené vírusu slintačky a krívačky. U všetkých sledovaných ošípaných sa neobjavili žiadne klinické príznaky ani nebola zistená virémie v krvi.[74] V ďalšej štúdii bolo preukázané, že kombinácie vakcíny a pIFN-α chráni bezpečne po dobu 3 – 5 dní po aplikácii a pri použití tejto kombinácie jeden deň po kontakte zvieraťa s vírusom výrazne redukuje virémiu a znižuje vylučovanie vírusu.[75] Ale, pri testovaní interferónovej terapie u dobytka neboli dosiahnuté tak uspokojivé výsledky ako u ošípaných.[76]

Referencie

upraviť
  1. ↑ a b c d e Smělá G., Vaculín Š. Představuje slintavka a kulhavka nebezpečí pro člověka?. Veterinární lékař, 2007, roč. 5, čís. 3, s. 91 – 94.
  2. ↑ Loeffler F., Frosch P. Summarischer Bericht ueber der Ergebnisse der Untersuchungen zur Erforschung der Maul- und Klauenseuche. ZentBl Bakt Parasitenkunde, 1897, roč. 22, s. 257 – 259.
  3. ↑ Loeffler F., Frosch P. Report of the commission for research on foot-and-mouth disease. Zentrabl Bacteriol Parasitenkunde Infektionkrankh, 1898, roč. 23, s. 371 – 391.
  4. ↑ a b c Brown F. The history of research in foot-and-mouth disease. Virus Res, 2003, roč. 91, čís. 1, s. 3 – 7. PMID 12527434.
  5. ↑ Waldmann O., Pape J. Die Kuenstliche Uebertragung der Maul- und Klauenseuche auf das Meerschweinchen. Berl Tierarztl Wschr, 1920, roč. 36, s. 519 – 520.
  6. ↑ a b c Vallée H., Carré H. Sur la pluralite du virus aphteux. C R Hebd Acad Sci Paris, 1922, roč. 174, s. 1498 – 1500.
  7. ↑ a b c d e f g h i j k l m n Grubman M. J., Baxt B. Foot-and-mouth disease. Clin Microbiol Rev, 2004, roč. 17, čís. 2, s. 465 – 93. Dostupné online [cit. 2011-03-16]. PMID 15084510. Archivované 2020-07-22 z originálu.
  8. ↑ a b Bachrach H. L. Foot-and-mouth disease. Annu Rev Microbiol, 1968, roč. 22, s. 201 – 44. PMID 4301615.
  9. ↑ a b c d e f g h VAŘEJKA, F.; MRÁZ, O.; SMOLA. Speciální veterinární mikrobiologie. Praha : SPN, 1989. S. 258.
  10. ↑ Waldmann O., Trautwein K. Experimentelle untersuchen überdie pluralität des maul-und-klauenseuche virus. Berl Tierärtzl Wschr, 1926, roč. 42, s. 569.
  11. ↑ a b c Brooksby J. B. The virus of foot-and-mouth disease. Adv Virus Res, 1958, roč. 5, s. 1 – 37. PMID 13508401.
  12. ↑ a b c d e Spratt B. G. Independent Review of the safety of UK facilities handling foot-and-mouth disease virus [online]. DEFRA, U. K., 31. august 2007, [cit. 2008-10-10]. Dostupné online. Archivované 2007-09-27 z originálu. (po anglicky)
  13. ↑ a b c d e f g Foot and mouth disease [online]. [Cit. 2008-10-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  14. ↑ Thomson G. R., Vosloo W., Bastos A. D. Foot and mouth disease in wildlife. Virus Res, 2003, roč. 91, čís. 1, s. 145 – 161. PMID 12527441.
  15. ↑ Young E., Hedger R. S., Howell P. G. Clinical foot-and-mouth disease in the African buffalo (Syncerus caffer). Onderstepoort J Vet Res, 1972, roč. 39, čís. 3, s. 181 – 183. PMID 4352040.
  16. ↑ Anderson E. C., Doughty W. J., Anderson J., Paling R. The pathogenesis of foot-and-mouth disease in the African buffalo (Syncerus caffer) and the role of this species in the epidemiology of the disease in Kenya. J Comp Pathol, 1979, roč. 89, čís. 4, s. 541 – 549. PMID 232107.
  17. ↑ Pyakural S., Singh U., Singh N. B. An outbreak of foot-and-mouth disease in Indian elephants (Ellphas maximus). Vet Rec, 1976, roč. 99, čís. 2, s. 28 – 29. PMID 951925.
  18. ↑ a b c d e f g h i j k l Foot-and-mouth disease (Hazard Specific Plan) [online]. Canadian Food Inspection Agency, [cit. 2008-10-18]. Dostupné online. Archivované 2007-02-21 z originálu. (po anglicky)
  19. ↑ Böhm M., White P. C., Chambers J., Smith L., Hutchings M. R. Wild deer as a source of infection for livestock and humans in the UK. Vet J, 2007, roč. 174, čís. 2, s. 260 – 276. PMID 17258479.
  20. ↑ Gibbs E. P., Herniman K. A., Lawman M. J., Sellers R. F. Foot-and-mouth disease in British deer: transmission of virus to cattle, sheep and deer. Vet Rec, 1975, roč. 96, čís. 26, s. 558 – 563. PMID 167503.
  21. ↑ Thrusfield M., Fletcher J. Epidemiological concerns posed by deer during the 2001 British foot and mouth disease outbreak. Deer, 2002, roč. 12, s. 169 – 171.
  22. ↑ Sellers R. F. Transmission of viruses by artificial breeding techniques: a review. J R Soc Med, 1983, roč. 76, čís. 9, s. 772 – 775. Dostupné online [cit. 2011-03-16]. PMID 6312040. Archivované 2020-07-22 z originálu.
  23. ↑ Sutmoller P., McVicar J. W., Cottral G. E. The epizootiological importance of foot-and-mouth disease carriers. I. Experimentally produced foot-and-mouth disease carriers in susceptible and immune cattle. Arch Gesamte Virusforsch, 1968, roč. 23, čís. 3, s. 227 – 235. PMID 5680590.
  24. ↑ Condy J. B., Hedger R. S., Hamblin C., Barnett I.T. The duration of the foot-and-mouth disease virus carrier state in African buffalo (i) in the individual animal and (ii) in a free-living herd. Comp Immunol Microbiol Infect Dis, 1985, roč. 8, čís. 3 – 4, s. 259 – 265. PMID 3004803.
  25. ↑ a b c d e f g h i Sutmoller P., Barteling S. S., Olascoaga R. C., Sumption K.J. Control and eradication of foot-and-mouth disease. Virus Res, 2003, roč. 91, čís. 1, s. 101 – 144. PMID 12527440.
  26. ↑ a b Foot and mouth disease [online]. Iowa: Iowa State University, rev. 2007-06-01, [cit. 2008-10-22]. Dostupné online. (po anglicky)
  27. ↑ a b OIE - Terrestrial Animal Health Code: Chapter 8.5. [online]. OIE, rev. 2008-12-02, [cit. 2008-10-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  28. ↑ Slintavka a kulhavka z Turecka by nás neměla ohrozit [online]. [Cit. 2008-10-28]. Dostupné online. Archivované 2020-07-22 z originálu. (po česky)
  29. ↑ a b c d e f g h i Leforban Y., Gerbier G. Review of the status of foot and mouth disease and approach to control/eradication in Europe and Central Asia. Rev Sci Tech, 2002, roč. 21, čís. 3, s. 477 – 492. PMID 12523688.
  30. ↑ Fogedby R. Review of epizootiology and control of foot-and-mouth disease in Europe, 1937 – 1961. Rome : Eur. Comm. Control of FMD, FAO, 1963.
  31. ↑ a b c Dubanský V., Drábek J. Jak a proč došlo k rozšíření SLAK ve Velké Británii a v Evropě?. Veterinářství, 2001, roč. 51, čís. 5, s. 231 – 238.
  32. ↑ WAHID Interface: Detailed countries disease incidence [online]. [Cit. 2008-10-22]. Dostupné online. (po anglicky)
  33. ↑ a b Mayor S. UK investigates possible human cases of foot and mouth disease. BMJ, 2001, roč. 322, čís. 7294, s. 1085. Dostupné online. PMID 11337433.
  34. ↑ Hertwig C. A. Übertragung tierischer Ansteckungsstoffe auf den Menschen. Med Vet Z, 1834, roč. 48.
  35. ↑ Armstrong R., Davie J., Hedger R. S. Foot­and­mouth disease in man. BMJ, 1967, roč. 4, čís. 5578, s. 529 – 530. Dostupné online [cit. 2011-03-16]. PMID 4294412. Archivované 2020-07-22 z originálu.
  36. ↑ a b Prempeh H., Smith R., Müller B. Foot and mouth disease: the human consequences. The health consequences are slight, the economic ones huge. BMJ, 2001, roč. 322, čís. 7286, s. 565 – 566. Dostupné online. PMID 11238137.
  37. ↑ a b Brown D. W. G. Foot and mouth disease in human beings. Lancet, 2001, roč. 357, čís. 9267, s. 1463. PMID 11377592.
  38. ↑ Bauer K. Foot- and-mouth disease as zoonosis. Arch Virol, 1997, roč. 13, s. 95 – 97. PMID 9413529.
  39. ↑ Holbrook W. P., Gudmundsson G. T., Ragnarsson K. T. Herpetic gingivostomatitis in otherwise healthy adolescents and young adults. Acta Odontol Scand, 2001, roč. 59, čís. 3, s. 113 – 115. PMID 11501877.
  40. ↑ Donaldson A. I., Sellers R. F. Transmission of FMD by people. Vet Rec, 2003, roč. 153, čís. 9, s. 279 – 280. PMID 12974344.
  41. ↑ Sellers R. F., Donaldson A. I., Herniman K. A. Transfer of foot and mouth disease virus by man. J Hyg Camb, 1971, roč. 68, s. 565 – 573.
  42. ↑ Sellers R. F., Herniman K. A., Mann J. A. Transfer of foot-and-mouth disease virus in the nose of man from infected to non-infected animals. Vet Rec, 1971, roč. 89, čís. 16, s. 447 – 449. PMID 4332392.
  43. ↑ a b Donaldson A. I. Foot-and-mouth disease: the principal features. Vet J, 1987, roč. 41, s. 325 – 327.
  44. ↑ Brown C. C., Meyer R. F., Olander H. J., House C., Mebus C. A. A pathogenesis study of foot-and-mouth disease in cattle, using in situ hybridization. Can J Vet Res, 1992, roč. 56, čís. 3, s. 189 – 193. Dostupné online [cit. 2011-03-16]. PMID 1330277. Archivované 2020-07-22 z originálu.
  45. ↑ Sutmoller P., McVicar J. W. Pathogenesis of foot-and-mouth disease: the lung as an additional portal of entry of the virus. J Hyg (London), 1976, roč. 77, čís. 2, s. 235 – 243. PMID 185288.
  46. ↑ a b Burrows R., Mann J. A., Garland A. J., Greig A., Goodridge D. The pathogenesis of natural and simulated natural foot-and-mouth disease infection in cattle. J Comp Pathol, 1981, roč. 91, čís. 4, s. 599 – 609. PMID 6274930.
  47. ↑ Zhang Z. D., Kitching R. P. The localization of persistent foot and mouth disease virus in the epithelial cells of the soft palate and pharynx. J Comp Pathol, 2001, roč. 124, čís. 2 – 3, s. 89 – 94. PMID 11222004.
  48. ↑ Graves J. H., McVicar J. W., Sutmoller P., Trautman R. Contact transmission of foot-and-mouth disease from infected to susceptible cattle. J Infect Dis, 1971, roč. 123, čís. 4, s. 386 – 391. PMID 4329344.
  49. ↑ a b c ŠTĚRBA O. Virové choroby spárkaté zvěře. [s.l.] : VFU Brno, 1997.
  50. ↑ Burrows R. Excretion of foot-and-mouth disease virus prior to the development of lesions. Vet Rec, 1968, roč. 82, s. 387 – 388.
  51. ↑ Manocchio M. Selective necrosis of the islets of Langerhans in a cow with experimental foot and mouth disease. Veterinaria, 1974, roč. 50, čís. 1 – 3, s. 182.
  52. ↑ Scott F. W., Cottral G. E., Gailiunas P. Presence of foot-andmouth disease virus in the pituitary and central nervous system of experimentally infected cattle. Proceedings of the 69th Annual Mtg US Livestock Sanitary Assoc, 1965.
  53. ↑ a b c Kitching P., Alexandersen S. Clinical variation in foot-and-mouth disease: pigs. Rev Sci Tech Off Int Epizoot, 2002, roč. 21, čís. 3, s. 513 – 518. PMID 12523692.
  54. ↑ Council Directive 2003/85/EC [online]. EU, [cit. 2008-10-19]. Dostupné online. (po anglicky)[nefunkčný odkaz]
  55. ↑ DEFRA, UK; Disease factsheet: Foot-and-mouth disease [online]. [Cit. 2008-10-19]. Dostupné online. Archivované 2008-10-23 z originálu. (po anglicky)
  56. ↑ Kitching R. P., Hughes G. J. Clinical variation in foot and mouth disease: sheep and goats. Rev Sci Tech Off Int Epizoot, 2002, roč. 21, čís. 3, s. 505 – 512. PMID 12523691.
  57. ↑ Hughes G. J., Mioulet V., Kitching R. P., Haydon D. T., Woolhouse M. E., Alexandersen S., Donaldson A. I. Foot and mouth disease virus infection of sheep: implications for diagnosis and control. Vet Rec, 2002, roč. 150, s. 724 – 727.
  58. ↑ Samuel A. R., Knowles N. J. Foot-and-mouth disease type O viruses exhibit genetically and geographically distinct evolutionary lineages (topotypes). J Gen Virol, 2001, roč. 82, čís. 3, s. 609 – 621. PMID 11172103.
  59. ↑ Kitching R. P. Clinical variation in foot and mouth disease: cattle. Rev Sci Tech, 2002, roč. 21, čís. 3, s. 499 – 504. PMID 12523690.
  60. ↑ a b c d OIE Terrestrial diagnostic manual: Foot and mouth disease [online]. OIE, rev. 2008-07-17, [cit. 2008-10-20]. Dostupné online. (po anglicky)
  61. ↑ OIE Terrestrial diagnostic manual: Foot and mouth disease [online]. OIE, rev. 2008-07-17, [cit. 2008-10-20]. Dostupné online. (po anglicky)
  62. ↑ a b Zákon č. 166/1999 Sb. [online]. [Cit. 2008-10-20]. Dostupné online.
  63. ↑ APHIS. Foot and mouth disease [online]. The U.S. Department of Agriculture (USDA), APHIS, rev. 2007-02-01, [cit. 2008-10-22]. Dostupné online. Archivované 2008-11-12 z originálu. (po anglicky)
  64. ↑ Informační bulletin 10/99: Slintavka a kulhavka a vezikulární choroby v ČR v letech 1996-1998 [online]. Praha: SVS ČR, [cit. 2008-10-20]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  65. ↑ Waldmann O., Pyl G., Hobohm K. O., Mohlmann H. Die Entwicklung des Riemser Adsorbatimpfstoffes gegen Maul-und Klauenseuche und seine Herstellung. Zbl. Bakt. I. Orig, 1941, roč. 148, s. 1.
  66. ↑ Frenkel H. S. Research on foot-and-mouth disease. II. The cultivation of the virus on a practical scale in explantations of bovine tongue epithelium. Am J Vet Res, 1951, roč. 12, s. 187.
  67. ↑ Kleid D. G., Yansura D., Small B., Dowbenko D., Moore D. M., Grubman M. J., McKercher P. D., Morgan D. O., Robertson B. H., Bachrach H. L. Cloned viral protein vaccine for foot-and-mouth disease: responses in cattle and swine. Science, 1981, roč. 214, čís. 4525, s. 1125 – 1129. PMID 6272395.
  68. ↑ Francis M. J., Hastings G. Z., Brown F., McDermed J., Lu Y. A., Tam J. P. Immunological evaluation of the multiple antigen peptide (MAP) system using the major immunogenic site of foot-and-mouth disease virus. Immunology, 1991, roč. 73, čís. 3, s. 249 – 254. PMID 1652552.
  69. ↑ Nargi F., Kramer E., Mezencio J., Zamparo J., Whetstone C., Van Regenmortel M. H., Briand J. P., Muller S., Brown F. Protection of swine from foot-and-mouth disease with one dose of an all-D retro peptide. Vaccine, 1999, roč. 17, čís. 22, s. 2888 – 2893. PMID 10438060.
  70. ↑ Brooksby J. B. Portraits of viruses: foot-and-mouth disease virus. Intervirology, 1982, roč. 18, čís. 1 – 2, s. 1 – 23. PMID 6288615.
  71. ↑ Grubman M. J., Robertson B. H., Morgan D. O., Moore D. M., Dowbenko D. Biochemical map of polypeptides specified by foot-and-mouth disease virus. J Virol, 1984, roč. 50, čís. 2, s. 579 – 586. PMID 6323757.
  72. ↑ Roosien J., Belsham G. J., Ryan M. D., King A. M., Vlak J. M. Synthesis of foot-and-mouth disease virus capsid proteins in insect cells using baculovirus expression vectors. J Gen Virol, 1990, roč. 71, s. 1703 – 1711. PMID 2167924.
  73. ↑ Lewis S. A., Morgan D. O., Grubman M. J. Expression, processing, and assembly of foot-and-mouth disease virus capsid structures in heterologous systems: induction of a neutralizing antibody response in guinea pigs. J Virol, 1991, roč. 65, čís. 12, s. 6572 – 6580. PMID 1658362.
  74. ↑ Chinsangaram J., Moraes M. P., Koster M., Grubman M. J. Novel viral disease control strategy: adenovirus expressing alpha interferon rapidly protects swine from foot-and-mouth disease. J Virol, 2003, roč. 77, čís. 2, s. 1621 – 1625. Dostupné online. PMID 12502879.
  75. ↑ Moraes M. P., Chinsangaram J., Brum M. C., Grubman M. J. Immediate protection of swine from foot-and-mouth disease: a combination of adenoviruses expressing interferon alpha and a foot-and-mouth disease virus subunit vaccine. Vaccine, 2003, roč. 22, čís. 2, s. 268 – 279. PMID 14615155.
  76. ↑ Wu Q., Brum M. C., Caron L., Koster M., Grubman M. J. Adenovirus-mediated type I interferon expression delays and reduces disease signs in cattle challenged with foot-and-mouth disease virus. J Interferon Cytokine Res, 2003, roč. 23, čís. 7, s. 359 – 368. PMID 14511462.

Iné projekty

upraviť

Externé odkazy

upraviť

Zdroj

upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Slintavka a kulhavka na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Slintačka_a_krívačka&oldid=7951352“
  NODES
Note 2
todo 3