Slobodná strana Rakúska

Slobodná strana Rakúska (nem. Freiheitliche Partei Österreichs, FPÖ) je krajne pravicove[1][2][3][4][5] a národno-konzervatívna politická strana v Rakúsku.[6] Od roku 2021 je jej predsedom Herbert Kickl. S 58 poslancami je najväčšiou z piatich strán v národnej rade. Na európskej úrovni je jedna zo zakladajúcich členov strany Identita a demokracia, a jej šiesti poslanci sedia vo frakcii Patrioti pre Európu.

Slobodná strana Rakúska
Slobodná strana Rakúska
Základné informácie
SkratkaFPÖ
Založenie7. apríl 1956
PredsedaHerbert Kickl
PoslancovNárodná rada
58 / 183


Spolková rada
16 / 61


Európsky parlament
6 / 20
Ideológienárodný konzervativizmus
pravicový populizmus
euroskepticizmus
Politické spektrumpravicakrajná pravica
ZakladateľAnton Reinthaller
Počet členov60 000 (2017)
Hymna"Immer wieder Österreich"
Medzinárodné organizácie
Skupina Európskeho parlamentuPatrioti pre Európu
Európska politická stranaIdentita a demokracia
Ďalšie informácie
Mládežnícka organizáciaRing slobodnej mládeže
Študentská organizáciaRing slobodných študentov
SídloTheobaldgasse 19/4 A-1060 Viedeň
Farby     Modrá
Webfpoe.at

História

upraviť

FPÖ bola založená v roku 1956 pretvorením zo Zväzu nezávislých (VdU). Dlhú dobu bola vnímaná ako strana bývalých nacistov, čo jej znemožňovalo vstup do vlády. To sa zmenilo v roku 1983, kedy pod vedením liberálneho krídla na čele s Norbertom Stegerom vstúpila v roku 1983 do vlády so sociálnymi demokratmi (SPÖ). V roku 1986 sa však vedenia strany chopil Jörg Haider, pod ktorého vedením sa strana transformovala na nacionalistickú stranu, čo viedlo k rozpadu koalície s SPÖ, aj k uplatňovaniu tzv. Vranitzkej doktríny (t.j., že SPÖ nemohla ísť do koalície s FPÖ,[7] neskôr bola zrušená pod vedením sociálnodemokratického kancelára Christiana Kerna pred parlamentnými voľbami v roku 2017).[8][9] FPÖ postupne silnela, a to aj napriek tomu, že sa od nej v prvej polovici 90. rokov odtrhlo Liberálne fórum. Postupne slobodní zosilneli v roku 1999 až na 26,9% a zaistili si účasť vo vláde Wolfganga Schüssela s rakúskymi ľudovcami (ÖVP). Haider po zostavení vlády odišiel z čela strany.

Vládna koalícia sa v roku 2002 predčasne rozpadla a strana pod vedením Herberta Haupta následne v predčasných voľbách drasticky poklesla na 10%. Začiatkom roku 2003 však opäť vstúpila do Schüsselovej vlády. Po ďalšej sérii oslabení a vnútrostraníckych sporov sa krídlo okolo korutánskeho hajtmana Haidera odštiepilo a vytvorilo novú stranu: Zväz pre budúcnosť Rakúska. Do nej prešlo 16 z vtedajších 18 poslancov FPÖ a všetci traja doterajší ministri za FPÖ. Zdecimovaní slobodní si zvolili na konci apríla za svojho predsedu Heinza-Christiana Stracheho, pod ktorého vedením zaznamenala FPÖ opäť vzostup v parlamentných voľbách roku 2006, kde skončila štvrtá a podarilo sa jej získať 11% a 21 mandátov.

Po ďalších predčasných voľbách v roku 2008, spôsobených rozpadom veľkej koalície SPÖ a ÖVP, posilnila už na 17,54%. FPÖ od roku 2008 pozvoľna posilňuje aj v krajinských voľbách, a to najmä na úkor sociálnych demokratov. V roku 2013 získala 20,5% hlasov a 40 mandátov v Národnej rade.

V prezidentských voľbách v apríli roku 2016 kandidoval za stranu Norbert Hofer, ktorý zvíťazil v prvom kole s výsledkom 36,4%, doposiaľ najlepším výsledkom pre stranu, a postúpil tak do druhého kola, v ktorom sa stretol s Alexanderom Van der Bellenom.[10] V napínavom druhom kole v máji roku 2016 dostal Norbert Hofer 49,7% hlasov a teda nebol zvolený rakúskym prezidentom.[11] Avšak Ústavný súd voľbu zrušil a došlo k opakovaniu druhého kola. Van der Bellen však v opakovaní vyhral s ešte väčším náskokom.[12]

V parlamentných voľbách v roku 2017 získala FPÖ 26% hlasov a 51 mandátov, čím dosiahla svoj najlepší výsledok od volieb v roku 1999.[13] V prieskumoch viedla FPÖ nad každou stranou pokiaľ sa Sebastian Kurz nestal predsedom ÖVP, ale aj potom prieskumy strane naznačovali druhé miesto. Napriek poklesu podpory pre FPÖ v kampani sa jej podarilo presadiť ideologickú zmenu vo vládnucich stranách, keď sa najmä ÖVP pod vedením Kurza[13], ale aj SPÖ[14] posunuli viacej politicky doprava a prisvojili si veľa politík FPÖ.[14]

FPÖ vstúpila do koaličných vyjednávaní s ÖVP a v decembri 2017 sa tieto strany dohodli na zložení novej vlády. FPÖ získala 6 ministerstiev, vrátane vnútra, obrany a zahraničných vecí.[15]

V piatok 17. mája 2019 informovali nemecký denník Süddeutsche Zeitung a časopis Der Spiegel o kontroverznej videonahrávke z hotela na ostrove Ibiza, na ktorom sa pár týždňov pred rakúskymi parlamentnými voľbami dohováral s nastraženou provokatérkou predseda FPÖ Heinz-Christian Strache o mediálnej podpore v parlamentných voľbách na stránkach najčítanejšieho rakúskeho denníka Kronen Zeitung. Malo to byť výmenou za pridelenie štátnych zákaziek v prospech údajnej investorky, ktorá sa vydávala za neter rusko-turkménskeho oligarchu Igora Makarova, s ktorou Strache a jeho spolupracovník Gudenus viedli tajne natáčaný rozhovor. Žena počas schôdzky fingovane tvrdila, že plánuje kúpiť denník Kronen Zeitung a investovať v Rakúsku v prepočte viac ako 200 miliónov eur. Počas schôdzky tiež opakovane naznačila, že ide o čierne peniaze.[16]

Kauza vyvolala okamžitú rezignáciu rakúskeho vicekancelára a predsedu FPÖ Heinza-Christiana Stracheho, rozpad rakúskej vládnej koalície ÖVP a FPÖ a usporiadanie predčasných parlamentných volieb.

Podnikateľ Igor Makarov sa od nahrávky dištancoval a uviedol, že žiadnu neter nemá. K videonahrávke sa neskôr prihlásil v Iráne narodený viedenský právnik Ramin Mirfakhrai.[17]

V predčasných voľbách v roku 2019 klesla podpora strany na 16%. Po voľbách klesla podpora na rekordne nízkych 10% v apríli 2020, odvtedy sa však jej preferencie stabilizovali na úrovni okolo 25%. Norbert Hofer vystriedal tesne pred voľbami Stracheho ako predsedu FPÖ, neskôr odstúpil 1. júna 2021. 7. júna 2021 ho nahradil Herbert Kickl, ktorý bol zvolený za predsedu centrálnym straníckym výborom.

V parlamentných voľbách v roku 2024 stúpla podpora strany zo 16% na 29%, čím sa strana umiestnila na prvom mieste a dosiahla najlepší výsledok vo svojej histórii.[18]

Volebné výsledky

upraviť

Voľby do národnej rady

upraviť
Volebný rok Celkový počet hlasov Hlasy v % Počet mandátov
1956 283 749 6,5 % 6
1959 336 110 7,7 % 8
1962 313 895 7,0 % 8
1966 242 570 5,4 % 6
1970 253 425 5,5 % 6
1971 248 473 5,5 % 10
1975 249 444 5,4 % 10
1979 286 743 6,1 % 11
1983 241 789 5,0 % 12
1986 472 205 9,7 % 18
1990 782 648 16,6 % 33
1994 1 042 332 22,5 % 42
1995 1 060 175 22,0 % 41
1999 1 244 087 26,9 % 52
2002 491 328 10,0 % 18
2006 519 598 11,0 % 21
2008 857 028 17,5 % 34
2013 962 313 20,5 % 40
2017 1 316 442 26,0 % 51
2019 772 666 16,2 % 31
2024 1 375 464 29,2 % 58

Voľby do Európskeho parlamentu

upraviť
Volebný rok Celkový počet hlasov Hlasy v % Počet mandátov
1996 1 044 604 27,53 % 6
1999 655 519 23,40 % 5
2004 157 722 6,31 % 1
2009 364 207 12,71 % 2
2014 556 835 19,72 % 4
2019 650 114 17,2 % 3
2024 893 754 25,36 % 6

Referencie

upraviť
  1. A.S, Petit Press. V Rakúsku vyhrala voľby krajná pravica FPÖ - Svet SME [online]. svet.sme.sk, [cit. 2024-11-20]. Dostupné online.
  2. A.S, Petit Press. Voľby v Rakúsku zrejme vyhrá krajná pravica - Svet SME [online]. svet.sme.sk, [cit. 2024-11-20]. Dostupné online.
  3. CAS.SK. Krajná pravica v Rakúsku prevalcovala svojich súperov: Dostalo ich TOTO na stupienok víťazov? [online]. Nový Čas, 2024-10-01, [cit. 2024-11-20]. Dostupné online.
  4. Krajná pravica zvíťazila, a predsa prehrala. Bude v Rakúsku vládnuť koalícia porazených? [online]. Pravda.sk, 2024-09-30, [cit. 2024-11-20]. Dostupné online.
  5. ŠTRBA, Pavol. Z Rakúska chce urobiť pevnosť. Prečo radikál Kickl môže vyhrať voľby a nemusí mu to stačiť [online]. Denník N, 2024-09-26, [cit. 2024-11-20]. Dostupné online.
  6. STOLZ, Joëlle. Rakousko opět brojí proti Turkům - VoxEurop [online]. 2010-04-06, [cit. 2023-11-11]. Dostupné online. (po česky)
  7. . Dostupné online.
  8. Rakouští socialisté otevřeli cestu ke koalici s populisty z FPÖ [online]. TÝDEN.cz, 2017-06-14, [cit. 2023-11-16]. Dostupné online. (po česky)
  9. Nach 30 Jahren: Ende für SPÖ-"Vranitzky-Doktrin" [online]. Kronen Zeitung, 2017-06-13, [cit. 2023-11-16]. Dostupné online. (po nemecky)
  10. FRANCE-PRESSE, Agence. Austrian far-right party wins first round of presidential election. The Guardian, 2016-04-25. Dostupné online [cit. 2023-11-16]. ISSN 0261-3077. (po anglicky)
  11. Austria far right thwarted, Van der Bellen elected president. BBC News, 2016-05-23. Dostupné online [cit. 2023-11-16]. (po anglicky)
  12. OLTERMANN, Philip. Austria rejects far-right candidate Norbert Hofer in presidential election. The Guardian, 2016-12-04. Dostupné online [cit. 2023-11-16]. ISSN 0261-3077. (po anglicky)
  13. a b BARKIN, Noah. What Austria's election says about Europe's political landscape. Reuters, 2017-10-15. Dostupné online [cit. 2023-11-16]. (po anglicky)[nefunkčný odkaz]
  14. a b MURPHY, Francois. Win or lose, Austrian far right's views have entered government. Reuters, 2017-07-16. Dostupné online [cit. 2023-11-16]. (po anglicky)[nefunkčný odkaz]
  15. 'Nothing to fear' as Austrian far-right enters government [online]. TheLocal.at, 2017-12-16, [cit. 2023-11-16]. Dostupné online.
  16. Austrian far-right leader filmed offering public contracts for campaign support [online]. 2019-05-17, [cit. 2023-11-16]. Dostupné online. (po anglicky)
  17. K pořízení videa se Strachem se přihlásil vídeňský právník [online]. ČT24 - Česká televize, [cit. 2023-11-16]. Dostupné online. (po česky)
  18. TASR; ČTK. Voľby v Rakúsku vyhrala krajne pravicová FPÖ. Prezident už predtým vyhlásil, že by jej lídra za kancelára nevymenoval [online]. spravy.rtvs.sk, 2024-09-29, [cit. 2024-09-30]. Dostupné online.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Svobodná strana Rakouska na českej Wikipédii a Freedom Party of Austria na anglickej Wikipédii.

  NODES
Done 1
News 1