Štvrtý lateránsky koncil

Štvrtý lateránsky koncil tiež štvrtá lateránska synoda sa považuje za najvýznamnejší koncil stredoveku. Zvolal ho pápež Inocent III. 19. apríla 1213 bulou Vineam Domini Sabaoth. Konal sa v dňoch 11. až 30. novembra 1215 v Lateránskej bazilike v Ríme. Katolícka cirkev ho napriek neprítomnosti zástupcov východnej cirkvi považuje za ekumenický koncil.

V centre záujmu pápeža Inocenta III. vždy stálo kánonické (cirkevné) právo. Koncil pod jeho vedením tak vydal veľké množstvo administratívnych a disciplinárnych nariadení, neprešiel len návrh financovania rímskych dikastérií.

Kánony štvrtého lateránskeho koncilu boli predmetom veľkého záujmu mnohých komentátorov, ktorí ich číslovali a rôzne kategorizovali. Stali sa pevnou súčasťou rozličných zbierok cirkevných zákonov a odvolávali sa ne viaceré európske provinčné synody. K jedným z najvýznamnejších autorov komentárov k dokumentom tohto koncilu patrí Johannes Teutonicus Zemeke.

Účastníci

Štvrtý lateránsky koncil bol výnimočný už len počtom a pestrým zložením jeho účastníkov. Na koncil boli totiž pozvaní nielen všetci biskupi a opáti – v každej cirkevnej provincii mohol zostať len jeden prípadne dvaja biskupi, ale aj členovia dómskych a rádových kapitúl, ako aj králi a kniežatá z celého kresťanského sveta. Pápežovi sa tým podarilo, aspoň z pohľadu verejnosti, nadviazať na tradíciu (starovekých) ekumenických koncilov. Všetci účastníci boli vopred vyzvaní, aby predložili návrhy tém, o ktorých by sa malo rokovať.

Prítomných bolo 71 patriarchov a metropolitov, vrátane latinských patriarchov Jeruzalema a Konštantínopolu, 412 biskupov a približne 900 opátov a priorov (detailný zoznam účastníkov však uvádza len mená 71 patriarchov a metropolitov a 401 biskupov). Patriarchov Alexandrie a Antiochie zastupovali ich vyslanci. Delegácie vyslali aj rímsko-nemecký kráľ (a neskôr cisár) Fridrich II., cisár Latinského cisárstva Henrich (sídliaci v Konštantínopole), ako aj králi Francúzska, Anglicka, Aragónska, Uhorska, Cypru a Jeruzalema.

Boli to práve východné cirkvi, ktoré už dlhší čas žiadali zvolanie takéhoto ekumenického koncilu. V roku 1204 bol však v rámci štvrtej križiackej výpravy dobytý Konštantínopol, čo mimoriadne zhoršilo vzťahy medzi kresťanským Východom a rímskou cirkvou. Napokon sa tak štvrtého lateránskeho koncilu zástupcovia východnej cirkvi, i napriek pozvaniu, nezúčastnili.

Kánony

V rámci plenárnych zasadnutí koncilu, ktorým predsedal pápež a po formálnej stránke prebiehali ako súdny proces, bola biskupom ako aj akreditovaným laikom garantovaná sloboda prejavu. Pápež v istom momente dokonca vyhlásil, že koncil tu je predsa na to, aby si vypočul vinného i nevinného, chudobného aj bohatého, ba mal by si vypočuť i samotného diabla, ak by prejavil ľútosť.

O priebehu jednotlivých zasadnutí tohto koncilu nemáme nijaké zmienky. Zachoval sa len text schválených kánonov. Na základe určitých nepriamych indícií sa môžeme domnievať, že koncil prijímal svoje rozhodnutia dvojtretinovou väčšinou a že pápež bol viazaný hlasovaním jednoduchej väčšiny.

Dogmatika

Kánon 1 potvrdzuje text Nicejsko-carihradského vyznania viery a súčasne ho, v reakcii na niektoré práve prebiehajúce teologické spory, rozvíja, používajúc formulácie tzv. Atanázovho vyznania viery. Definuje, že Satan a iní démoni boli na počiatku stvorení ako dobrí anjeli a zlými sa stali až z vlastného rozhodnutia. Kánon opäť zdôrazňuje nevyhnutnosť cirkvi pre spásu človeka – tej jedinej cirkvi, v ktorej „je Ježiš Kristus zároveň kňazom i obetným darom“ a v ktorej je Kristovo telo a krv prítomné v sviatosti eucharistie pod spôsobmi chleba a vína. Svätú omšu môže sláviť len platne vysvätený kňaz. Krst sa môže udeľovať deťom i dospelým. Sviatosť zmierenia je opakovateľná. Spásu môžu dosiahnuť všetci ľudia prostredníctvom pravej viery, dobrých skutkov a úsilia páčiť sa Bohu, a teda nielen v celibáte žijúci kresťania. Tento kánon tak obsahuje mnoho nepriamych narážok na katarov, ktorí hlásali dualizmus (dobré nebeské a zlé pozemské mocnosti), eucharistiu nevnímali ako sviatosť a dosiahnutie spásy podmienili životom v celibáte. Náuka o transsubstanciácii chleba a vína v sviatosti eucharistie je v rámci katolíckej cirkvi stále v platnosti a predstavuje jednu z veľkých tém ekumenických diskusií.
Kánon 2 obhajuje náuku Petra Lombardského o Najsvätejšej Trojici proti námietkam Joachima z Fiore. Ten totiž tvrdil, že Peter Lombardský chce k trom osobám Najsvätejšej Trojice pridať štvrtú entitu, a to ich spoločnú podstatu. Koncil vo svojej odpovedi upozorňuje na hranice používania analógii v úvahách o Bohu: „Prípadná podobnosť medzi stvoriteľom a stvorením nie je nikdy väčšia, než je súčasne ich rozdielnosť (nepodobnosť).“ Kánon odsudzuje každého, kto by prijímal Joachimove názory v spomínanej záležitosti. Keďže však Joachim predložil Apoštolskej stolici na preskúmanie všetky svojej spisy, bol spod tejto kliatby vyňatý kláštor, v ktorom Joachim pôsobil. Dodatok tohto kánona odsudzuje ako „perversissimum dogma“ akúsi bližšie nešpecifikovanú, no (zjavne) heretickú náuku, ktorú sformuloval Amalrich z Bene. Dodnes sa ju však nepodarilo jednoznačne identifikovať.

Prenasledovanie heretikov

Kánon 3 vyhlasuje exkomunikáciu všetkých heretikov, ktorí neprijímajú vyššie definované pravdy viery, a ich potrestanie prenecháva civilnému súdu. Ak podozrivý z herézy nedokáže počas jedného roka svoju nevinu, bude sa s ním jednať ako s dokázaným heretikom. Ak sa svetská vrchnosť ani po napomenutí nebude podieľať na likvidovaní heretikov, upadá do exkomunikácie; po uplynutí jedného roku budú jej vazali uvoľnení z prísahy vernosti a pápež odovzdá jej statky do rúk cirkvi verným kresťanov.

Kto sa zúčastní na križiackej výprave proti albigéncom, bude požívať tie isté privilégia účastníci križiackej výpravy do Svätej zeme. Kto sa však takýmto heretikom hlási, obhajuje ich názory, poskytuje im ochranu alebo inak zvýhodňuje, upadá do exkomunikácie; po uplynutí jedného roku stráca spôsobilosť na právne úkony, odnímu sa mu dedičské práva, sudcovia budú zbavení svojej funkcie, klerikom sa odníme úrad, benefíciá a zakáže sa im vysluhovať sviatosti atď. Pod trestom exkomunikácie sa zakazuje laikom a neoprávneným klerikom kázať. Toto nariadenie je namierené predovšetkým proti praxi valdénskeho hnutia.

Aspoň raz ročne sa má vykonať vizitácia vo farnostiach, v ktorých sa objavilo podozrenie z hlásania nejakej herézy, a následne je potrebné nahlásiť biskupovi mená osôb, ktoré sa vzdialili od bežného kresťanského spôsobu života a mravov. Biskupi, ktorí si nebudú plniť tieto svoje povinnosti, budú zbavení úradu.

Základné ustanovenia

Kánon 4 vyzýva východnú cirkev, aby nepohŕdala rímskou cirkvou a uznávala platnosť jej krstu. Napokon ju vyzýva k poslušnosti voči rímskej cirkvi, aby bolo „jedno stádo a jeden pastier“.

Kánon 5 potvrdzuje starobylú hierarchiu patriarchálnych sídel v nasledujúcom poradí: Rím – Konštantínopol – Alexandria – Antiochia – Jeruzalem. Právo východných patriarchov udeľovať ich sufragánnym biskupom pálium je podmienené zložením prísahy poslušnosti voči rímskemu biskupovi.

Kánon 6 vyzýva metropolitov, aby na každoročne usporiadali slávnostnú provinčnú synodu. Pred jej konaním sa má pripraviť analýza aktuálnych lokálnych pomerov s návrhmi konkrétnych opatrení, ktoré by mala synoda schváliť.

Kánon 7 vyzýva prelátov, aby pri vynášaní rozsudku nebrali ohľad na rôzne zvykové práva a dovoľovali podanie opravného prostriedku len v prípade namietania procesných chýb.

Kánon 8 stanovuje pravidlá podania trestného oznámenia, vznesenia obžaloby a vyšetrovania previnení nižších i vyšších cirkevných hodnostárov ako aj pravidlá obhajoby voči neoprávnenej obžalobe.

Kánon 9 predpisuje, aby boli pre územia so zmiešaným obyvateľstvom, ktoré patrí dokonca i k rozličným rítom, ustanovení duchovní, ktorí budú vykonávať bohoslužby pre tieto jednotlivé skupiny. Zároveň však platí, že v jednej diecéze môže byť len jeden diecézny biskup.

Kánon 10 požaduje, aby biskupi ustanovili niektorých vhodných kňazov za svojich zástupcov, ktorí im budú z tejto pozície (hlavne v katedrálnom a konventuálnych chrámoch) pomáhať pri ohlasovaní evanjelia a vykonávaní iných pastoračných úloh.

Kánon 11 pripomína požiadavku, aby boli pri biskupských ale aj iných finančne dobre zabezpečených chrámoch zamestnaní učitelia, ktorí budú bezplatne vyučovať chudobných scholárov a klerikov. V rámci cirkevnej provincie majú byť zamestnaní aj teológovia, ktorí budú vzdelávať kňazov.

Kánon 12 nariaďuje, aby sa v každej krajine vždy raz za tri roky konala generálna kapitula opátov a priorov všetkých rehoľných rádov. Tí sa majú zísť v jednom vopred vybratom kláštore a diskutovať spolu o reformách, ktoré by bolo potrebné aktuálne uskutočniť. Kapitula má poveriť vhodné osoby vykonaním vizitácie v ženských kláštorov a komunitách regulárnych kanonikov.

Kánon 13 zakazuje vydávanie nových rehoľných regulí. Novozaložené kláštory musia prijať jednu z už existujúcich regulí. Jeden mních môže patriť len k jednému kláštoru, jeden opát môže byť predstaveným len jedného kláštora.

Morálka klerikov

Kánon 14 sprísňuje sankcie voči klerikom, ktorí porušia celibát.

Kánon 15 zakazuje všetkým klerikom účasť na pijatikách a poľovačkách. Klerikom sa zakazuje vlastniť psov a dravcov.

Kánon 16 zakazuje klerikom účasť na obchodných záležitostiach, verejných predstaveniach kúzelníkov a hercov, zakazuje im účasť na lotérii a hre v kocky. Vydáva detailné predpisy ohľadom oblečenia klerikov.

Kánon 17 odsudzuje prepychové hostiny zvlášť vyšších prelátov a vyhráža sa im suspendáciou za zanedbávanie ich povinností a pohoršujúce správanie.

Kánon 18 zakazuje klerikom, aby boli čo i len prítomní alebo sa priamo podieľali na výkone či iným spôsobom zasahovali do rozhodovania o použití hrdelného práva (ius gladii). Klerici sa nesmú nijakým spôsobom podieľať na násilnom konaní. Klerikom sa zakazuje praktizovať chirurgické umenie, schvaľovať či dokonca žehnať ordáliám ako skúška ohňom či vodou. Zároveň stále zostáva v platnosti zákaz duelov.

Kánon 19 zakazuje klerikom skladovať v chrámoch nábytok alebo iné veci z ich domácností. Zvlášť nariaďuje dbať na čistotu liturgických predmetov.

Kánon 20 nariaďuje, aby sa eucharistia a krizma uchovávali na uzamknutom mieste, aby sa tak mohlo predísť ich prípadnému zneužitiu.

Pokánie

Kánon 21 stanovuje, že všetci veriaci, ktorí už dosiahli vek rozlišovania, sa musia (aspoň) raz v roku vyspovedať zo všetkých svojich hriechov miestnemu kňazovi (farárovi) a prijať eucharistiu (aspoň) počas veľkonočných sviatkov. Spovedník je viazaný spovedným tajomstvom, porušenie ktorého sa trestá odňatím cirkevného úradu a núteným (doživotným) odchodom do kláštora.

Kánon 22 nariaďuje lekárom, aby nabádali svojich pacientov postarať sa najprv o spásu svojej duše, pretože „príčinou choroby môže byť niekedy aj hriech“.

Voľba biskupa

Kánon 23 predpisuje, že biskupský stolec a funkcia predstaveného v rehoľnom spoločenstve nesmú zostať neobsadené dlhšie než tri mesiace. Ak nie je kapitula, bez vážnych príčin, do tejto doby schopná obsadiť dané miesto, stráca právo ďalej rozhodovať o tomto poste.

Kánon 24 vymenúva legitímne spôsoby voľby biskupa: rozhodnutie väčšiny (maior pars) alebo rozhodnutie väčšiny hlasov väčšej váhy (sanior pars), prenesenie rozhodnutia na menšie splnomocnené grémium, spontánna aklamácia. Potvrdzuje sa povinnosť oznámiť výsledok voľby čo najskôr.

Kánon 25 zakazuje, aby biskupa volili laici.

Duchovenstvo

Kánon 26 nariaďuje biskupom, aby vždy, skôr než niekoho poveria určitou pastoračnou úlohou, preskúmali, či dotyčný spĺňa predpoklady pre jej kvalifikované vykonávanie, čím sa myslí hlavne vek, vzdelanie a osobná povesť.

Kánon 27 nariaďuje biskupom postarať sa o dôkladné vzdelanie svojich kňazov.

Kánon 28 nariaďuje klerikom, aby po tom, čo bola schválená ich žiadosť o rezignáciu z funkcie, bezodkladne túto funkciu opustili.

Kánon 29 zakazuje kumuláciu benefícií, ak by bolo viac než jedno z nich podmienené záväzkom k vykonávaniu určitej pastoračnej činnosti. Zároveň sa zdôrazňuje, že jeden klerik môže na jeden kostol užívať len jedno benefícium. Toto nariadenie platí aj v prípade, že by išlo o benefíciá, ktoré nie sú podmienené záväzkom k vykonávaniu pastoračnej činnosti.

Kánon 30 vyzýva provinčné synody, aby dohliadali na to, že cirkevné funkcie budú vždy obsadzované len patrične vzdelanými ľuďmi dobrej povesti a mravov.

Kánon 31 zakazuje, aby sa synovia kanonikov, ak sú ešte k tomu aj nemanželskí (!), stali kanonikmi v tých istých chrámoch ako ich otcovia.

Kánon 32 prikazuje patrónom farských kostolov, aby vyplácali kaplánom alebo oltárnikom, ktorí v týchto kostoloch vykonávajú bohoslužby, ako odmenu vždy aj adekvátnu čiastku z cirkevných desiatkov, ktorá im zabezpečí dôstojné živobytie.

Defraudácia finančných prostriedkov

Kánon 33 nariaďuje, aby bola finančná odmena (procurationes), ktorú zvyčajne dostávajú biskupi, arcidiakoni či pápežskí vyslanci vykonávajúci vizitáciu, vyplatená len vtedy, ak bola vizitácia aj skutočne (!) vykonaná. Kánon zdôrazňuje, že je potrebné brať do úvahy finančnú situáciu konkrétnej miestnej cirkvi, vždy však má ísť o odmenu v skromnej výške, ktorá nesmie predstavovať pre miestnu cirkev neprimerane veľkú finančnú záťaž.

Kánon 34 zakazuje prelátom, aby pod zámienkou zabezpečenia procurationes vyberali od svojich podriadených viac peňazí, než neskôr skutočne vyplatia vizitátorovi.

Procesné cirkevné právo

Kánon 35 zakazuje obžalovanému pred vynesením rozsudku súdu prvej inštancie oficiálne apelovať na súd vyššej inštancie. Odvolať sa je možné až po vynesení rozsudku, pričom odvolávajúca sa stránka musí uviesť hodnoverné dôvody pre tento krok. Tieto dôvody potom skúma súd vyššej inštancie a buď ich odmietne a trovy bude musieť uhradiť odvolávajúca sa stránka alebo ich uzná za oprávnené a otvorí sa tak odvolací proces na súde vyššej inštancie.

Kánon 36 eliminuje súdne prieťahy. Stanovuje, že podanie apelácie proti predbežnému súdnemu opatreniu neznemožňuje súdu pokračovať v predmetnom procese.

Kánon 37 zakazuje ľstivé zneužívanie oficiálnych apoštolských listov (litterae apostolicae). Zakazuje, aby bol ktokoľvek per litteras apostolicas predvolaný na súd, ktorý je od jeho domovskej diecézy vzdialený viac než dva dni cesty. Osobitne sa tu prihliada na nevinnú stránku sporu, ktorej by takáto obštrukcia mohla dokonca znemožniť účasť na súdnom procese. Per iudicium iniuriis aditus patere non debeat – súd nemá otvárať cestu nespravodlivosti. Kánon zakazuje podvodné a ľstivé zaobstaranie si apoštolského listu s cieľom manipulovať alebo vydierať ním niektorú stránku sporu.

Kánon 38 nariaďuje protokoláciu každého procesu vedeného pred cirkevným súdom.

Kánon 39 stanovuje, že ukradnutý majetok sa má vymáhať nielen od toho, kto ho fyzicky ukradol, ale aj od každej ďalšej osoby, ktorá takúto ukradnutú vec vedome prijala.

Kánon 40 vyhlasuje, že majetok, ktorý súd právoplatne pridelil navrhovateľovi, no odporca ho odmieta vydať už dlhšie než jeden rok, neprechádza ani za týchto okolností do vlastníctva odporcu. Kánon ďalej odníma sudcom, ktorí sú laici, právo rozhodovať v duchovných veciach.

Kánon 41 vyhlasuje za neplatné každé kánonické i civilné nariadenie, ktoré by sa dalo dodržať len za cenu spáchania ťažkého hriechu.

Vymedzenie sa voči civilným rozsudkom

Kánon 42 zakazuje klerikom zasahovať do kompetencií civilných súdov.

Kánon 43 zakazuje laikom, aby požadovali prísahu vernosti od klerikov, ktorí s nimi nie sú v nijakom civilnom právnom vzťahu.

Kánon 44 zakazuje odcudzenie cirkevného majetku pod nátlakom civilného zákonodarstva a bez súhlasu cirkvi.

Kánon 45 vyhlasuje, že ten, kto zmrzačí alebo zavraždí klerika alebo dá k tomu podnet, stráca svoje patronátne právo, resp. svoju verejnú funkciu či léno a pod. Jeho potomkom sa na nasledujúce štyri generácie nedovoľuje vstúpiť do klerického stavu.

Kánon 46 oslobodzuje klerikov od mestských poplatkov a daní. Biskupi, ktorí by chceli prispieť k verejnému blahu tak, že dajú k dispozícii niektoré z cirkevných majetkov, môžu tak urobiť len s pápežským povolením.

Exkomunikácia

Kánon 47 prikazuje, aby sa trest exkomunikácie vynášal až po predchádzajúcom upozornení a pred svedkami. Po nevyslyšanej pokornej prosbe o stiahnutie nespravodlivo udelenej exkomunikácie je možné predložiť sťažnosť vyššej inštancii. Tak nespravodlivo udelená exkomunikácia ako aj bezdôvodný protest proti oprávnene vynesenej exkomunikácii sú zviazané s povinnosťou zabezpečenia náhrady škody.

Kánon 48 stanovuje pravidlá pre vznesenie námietky zaujatosti voči sudcovi, ktorý vyniesol exkomunikáciu, a zároveň pravidlá pre zabránenie zneužitiu tohto právneho prostriedku.

Kánon 49 stanovuje, že ten, kto len z vlastnej chamtivosti vynesie alebo zruší exkomunikáciu – týka sa to hlavne oblastí, v ktorých je oslobodenie spod exkomunikácie spojené s určitou finančnou kauciou, bude musieť spätne zaplatiť dvojnásobok tejto vylákanej sumy.

Uzatváranie manželstva

Kánon 50 zmierňuje nariadenia, ktoré stanovujú prekážky brániace uzavretiu manželstva v prípade vzdialeného švagrovstva ako aj medzi potomkami z druhého manželstva s pokrvnými príbuznými prvého muža. Pokrvné príbuzenstvo sa považuje za prekážku brániacu uzavretiu manželstva už len do štvrtého stupňa.

Kánon 51 zakazuje tajné uzavretie manželstva a zavádza povinnosť verejných ohlášok.

Kánon 52 stanovuje, kto môže svedčiť pri dokazovaní stupňa príbuzenstva.

Cirkevné desiatky

Kánon 53 zakazuje, aby sa majetky získané z desiatkov „prepožičiavali“, de facto za účelom ich sprenevery (!), príslušníkom cirkví iných rítov (ecclesiae ritualis sui iuris), v ktorých desiatky nie sú povinné.

Kánon 54 stanovuje, že ako prvý sa má odviesť cirkevný desiatok a až po ňom ostatné (civilné) dane a poplatky.

Kánon 55 nariaďuje kláštorom, aby z novonadobudnutých statkov istý čas odvádzali desiatok tým chrámom, ktoré boli predchádzajúcimi vlastníkmi týchto majetkov. Nabáda sa k priateľskému vysporiadaniu záujmov.

Kánon 56 zakazuje uzatváranie takých zmlúv, z ktorých by vyplývalo, že desiatok z prenajatých statkov sa má odvádzať farárovi ako súkromnej osobe a nie farnosti. Už uzavreté zmluvy obsahujúce túto klauzulu sa vyhlasujú za neplatné a všetky odvedené prostriedky prechádzajú do vlastníctva farnosti.

Rehoľné rády

Kánon 57 definuje hranice výkladu pápežských privilégií udelených členom rehoľných rádov. Tí môžu napr. odbaviť cirkevný pohreb či výnimočne aj sláviť bohoslužbu na územiach alebo miestach, nad ktorými bol vyhlásený interdikt.

Kánon 58 udeľuje vyššie uvedené privilégiá aj biskupom. Dovoľuje im príležitostne sláviť bohoslužby aj na územiach, nad ktorými bol vyhlásený generálny interdikt. Tie sa však majú konať bez prítomnosti exkomunikovaných osôb, za zatvorenými dverami, pošepky a bez zvukov zvonov.

Kánon 59 zakazuje členom rehoľných rádov bez povolenia ich opáta a väčšiny komunity prebrať funkciu ručiteľa v nejakom (finančnom alebo inom) záväzku alebo prijímať peniaze. Kánon oslobodzuje rehoľnú komunitu od prípadných záväzkov vyplývajúcich z právnych vzťahov tohto typu.

Biskupské kompetencie

Kánon 60 zakazuje opátom privlastňovať si výhradné biskupské jurisdikčné a pastoračné kompetencie.

Kánon 61 sprísňuje nariadenie stanovujúce, že laici bez výslovného povolenia biskupa nesmú prerozdeľovať cirkevné desiatky alebo iné majetky cirkvi. Kánon nariaďuje, aby exkomunikovaní neboli pripustení na bohoslužby.

Proti zneužívaniu

Kánon 62 zakazuje zneužívanie vyberania milodarov, udeľovania odpustkov a zneužívanie relikvií. Relikvie svätých sa nesmú vystavovať mimo relikviárov a nesmú sa ponúkať na predaj. Novoobjavené relikvie sa nesmú uctievať bez pápežského povolenia. Vyberači milodarov sú povinní žiť skromným spôsobom života, na vykonávanie tejto svojej činnosti musia mať špeciálne oficiálne povolenie, obsahu ktorého sa musia striktne pridŕžať. Biskupi nemajú udeľovať možnosť získania odpustkov na súvislé obdobie dlhšie než jeden rok. Biskupi nesmú dopustiť, aby „boli veriaci klamaní fantastickými príbehmi a falšovanými dokumentmi, ako sa to často – len z obyčajnej túžby po zisku – deje na mnohých miestach“.

Simónia

Kánon 63 zakazuje požadovať aj vyplácať peniaze za udelenie biskupskej vysviacky, požehnanie opáta, ordináciu klerikov. Odsudzuje ospravedlňovanie tohto neprípustného zlozvyku ako akejsi starobylej zvyklosti.

Kánon 64 pod hrozbou prísnych trestov zakazuje rehoľníčkam prijímať do kláštora nové sestry, ktoré by si svoj vstup chceli „kúpiť“. To isté platí aj pre mníchov a regulárnych kanonikov.

Kánon 65 zakazuje biskupom, aby požadovali peniaze od farárov pri ich nástupe na novú faru, od rytierov alebo klerikov pri ich vstupe do kláštora či dokonca za ich pohreb v nejakom kláštore alebo chráme.

Kánon 66 zakazuje požadovať peniaze za pohreb, sobáš alebo vyslúženie iných sviatostí.

Židia

Kánon 67 zakazuje Židom ťažkú a neprimeranú úžeru, „[…] (ktorou) v krátkom čase vyčerpajú možnosti kresťanov“ (ita quod brevi tempore christianorum exhauriunt facultates).

Kánon 68 nariaďuje Židom a moslimom (saracénom), aby sa obliekali inak než kresťania. „Stáva sa (totiž) občas, že sa omylom spoja kresťania so židovskými alebo saracénskymi ženami a Židia alebo moslimovia s kresťanskými ženami.“ (Unde contingit interdum quod per errorem christiani Iudæorum seu Saracenorum et Iudæi seu Saraceni christianorum mulieribus commisceantur.) Kánon ďalej prikazuje, aby sa Židia (a moslimovia) na Zelený štvrtok a Veľký piatok neukazovali na verejnosti.

Kánon 69 zakazuje vymenovávať Židov a pohanov do verejných funkcií (officia publica), pretože by sa tým dostali voči kresťanom do mocensky nadradenej pozície.

Kánon 70 zakazuje pokrsteným Židom naďalej praktizovať židovské náboženské obrady.

Výzva na križiacku výpravu

Kánon 71 vyzýva na križiacku výpravu do Svätej zeme, ktorá má vyrážať 1. júna 1217 z mesta Brindisi príp. Messina. Kňazi a ostatní klerici, ktorí budú súčasťou kresťanského vojska, ho majú neustále dôrazne napomínať k bohabojnému správaniu, miernosti a svornosti. Počas troch rokoch, ktoré strávia na tejto výprave, sa im nepozastaví vyplácanie bežných príjmov. Preláti majú veriacich, ktorí sa síce zaviazali zúčastniť sa na križiackej výprave, no teraz váhajú, nabádať a povzbudzovať k reálnej účasti na tejto výprave, ba dokonca, ak by to bolo nevyhnutné, majú im pohroziť exkomunikáciou alebo interdiktom ich krajiny.

Pápež oznámil, že dáva križiakom k dispozícii 30 000 libier z vlastného rozpočtu, 3 000 mariek striebra zo zbierok a uhradí výdavky na ich cestu od Ríma do Svätej Zeme. Klerici majú v nasledujúcich troch rokoch odvádzať päť percent z ich príjmov na podporu križiackej výpravy, pápež a kardináli dokonca desať percent z ich príjmov. Križiaci, ktorí si za účelom účasti na výprave vezmú pôžičky, sú oslobodení od povinnosti splácania úrokov. Povinnosť zaplatiť tieto úroky sa ukladá miestnej kresťanskej komunite. Svetská moc má Židov donútiť, aby im tieto úroky odpustili. Dovtedy, kým tak neurobia, ich musia kresťania považovať za prekliatych. Pre splatenie vlastnej dlžoby majú byť účastníkov výpravy zaistené výhodnejšie podmienky.

V domovskej krajine platí trojročný zákaz usporadúvania turnajov. V celom kresťanskom svete má aspoň na štyri roky zavládnuť (všeobecný) mier (Pax Dei). Ďalej sa uvaľuje štvorročné embargo na lode, zbrane a technológie pre saracénov.

Po splnení obvyklých podmienok (úprimná ľútosť a ústne vyznanie) nie je odpustenie hriechov garantované len priamym účastníkom križiackej výpravy, ale aj všetkým tým, ktorí ich pomáhali vyzbrojiť resp. financovali alebo priamo stavali lode pre túto výpravu.

Okrem záverov sformulovaných do podoby kánonov prijal koncil rozhodnutia aj v takých záležitostiach, ktoré by sme dnes označili za civilné alebo čisto politické. V roku 1215 to však bol práve koncil, ktorý predstavoval relevantné fórum pre diskusie o týchto témach. Na poslednom zasadnutí koncilu, 30. novembra 1215, oznámil pápež rozhodnutie koncilu v spore o trón v Svätej rímskej ríši. Za právoplatného kráľa bol uznaný Friedrich II., nároky Otta z Braunschweigu boli odmietnuté.

Anglickí baróni, ktorí sa vzbúrili proti kráľovi Jánovi I. Bezzemkovi, boli exkomunikovaní. Grófovi Raimundovi z Toulouse bol odňatý úrad, pretože podporoval katarov. Jeho panstvo prešlo do vlastníctva Simona z Monfortu, ktorý bol nekompromisným prenasledovateľom katarov.

Štvrtý lateránsky koncil prijal významné nariadenia, ktoré na celé storočia ovplyvnili postavenie cirkvi. Množstvo nariadení tohto koncilu sa stalo trvalou platnou súčasťou kánonického práva.

Pramene

ALBERIGO, Josephus (ed.). Conciliorum Oecumenicorum Decreta. Bologna, 1973. S. 227 – 271.
WOHLMUTH, Josef (ed.). Dekrete der ökumenischen Konzilien. Band 2: Konzilien des Mittelalters. Paderborn: Schöningh Verlag, 2000. S. 227 – 271. ISBN 3-506-79804-9.

Literatúra

ALBERIGO, G. – DUVAL, A. (ed.). Les Conciles œcuméniques. (2 zv.) L'Histoire. Les Décrets. (Collection Le magistère de l'Église). Paris: Editions de Cerf, 1994. ISBN 2-204-04446-6. a ISBN 2-204-05011-3.
FOREVILLE, Raymonde. Lateran I–IV. (Geschichte der ökumenischen Konzilien. Band 6). Mainz: Matthias-Grünewald-Verlag, 1970. (Übersetzung des französischen Originals. Paris, 1965.)

Pozri aj

Externé odkazy

Text kánonov Archivované 2020-05-31 na Wayback Machine (anglicky)
Text kánonov, Intratext (anglicky/taliansky)
Latinský text kánonov podľa Conciliorum Oecumenicorum Decreta, curantibus J. Alberigo, J. A. Dossetti, P. P. Joannou, C. Leonardi, P. Prodi, consultante H. Jedin, 1973, 230-271.
Latinský text kánonov (úryvky) z Enchiridion Symbolorum von Denzinger-Schönmetzer 1854ff.
Text kánonov (latinsky, taliansky, anglicky)

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Viertes Laterankonzil na nemeckej Wikipédii.