Altajské jazyky

Výraz altajské jazyky môže znamenať aj severovýchodné turkické jazyky.

Altajské jazyky sú zavrhnutá teoretická jazyková rodina, ktorá je rozšírená najmä v Ázii. Táto teória vznikla v 18. stor., počas začiatkov historickej lingvistiky. S rozvojom tejto disciplíny však bola vyvrátená^[1] aj jej najzákladnejšia forma, tzv. mikro-altajské jazyky, ktorá konštatuje existenciu spoločného predka výhradne turkických a mongolských jazykov. Dnes sa podobnosti medzi týmito jazykmi pripisujú jazykovému zväzu, teda nekoršiemu vzájomnému vplyvu.

Dnes sa s teóriou možno stretnúť v krajinách, kde sa z politických dôvodov moderný výskum v tejto oblasti ignoruje. Hlavne v Turecku a Číne.

Delí sa na tieto vetvy:

turkické jazyky (=turkské jazyky, turecké jazyky, zast. turkotatárske jazyky)
mongolské jazyky
tunguzské jazyky

Ojedinele sa do tejto rodiny jazykov zaraďujú aj japonsko-rjúkjúske jazyky, kórejčina, ainčina alebo iné jazyky.

Altajské jazyky boli tiež klasifikované ako súčasť nedokázaných jazykových makrorodín ako uralsko-altajské jazyky (spojenie altajských a ugrofínskych jazykov), eurázijské jazyky alebo nostrické jazyky.

Referencie

↑ VOVIN, Alexander. The End of the Altaic Controversy In Memory of Gerhard Doerfer. Central Asiatic Journal (Harrassowitz Verlag), 2005, roč. 2005, s. 71-132. Dostupné online [cit. 2019-09-16].

Jazykový portál

[1] VOVIN, Alexander. The End of the Altaic Controversy In Memory of Gerhard Doerfer. Central Asiatic Journal (Harrassowitz Verlag), 2005, roč. 2005, s. 71-132. Dostupné online [cit. 2019-09-16].

[1]