Anna Franková

	Anna Franková
Rod. meno	Annelies Marie Frank
Narodenie	12. jún 1929; Frankfurt nad Mohanom, Weimarská republika
Úmrtie	február / marec 1945; Bergen-Belsen, Tretia ríša
Známy vďaka	autorka denníka
Podpis
Odkazy
Webstránka	annefrank.org
Commons	Anna Franková
	Biografický portál

Annelies Marie Franková (* 12. jún 1929, Frankfurt nad Mohanom, Nemecko – † koniec februára – polovica marca 1945, Bergen-Belsen, Nemecko) bolo nemecké dievča židovského pôvodu, ktoré sa spolu so svojou rodinou skrývalo počas druhej svetovej vojny v Amsterdame, ale tesne pred koncom vojny padlo za obeť nacistickému vyvražďovaniu. Život počas ukrývania zachytila vo svojom denníku, ktorý sa zachoval a bol po vojne zverejnený. Je známa práve vďaka nemu.

Annina rodina

Narodila sa v nemeckej židovskej rodine ako druhá dcéra Otta Franka a Edith Frankovej-Holländerovej. Mala len jedného súrodenca, o tri roky staršiu sestru Margot. Vo Frankfurte žilo niekoľko generácií jej predkov a Anna tam prežila šťastné prvé roky detstva. Jej otec bojoval ako nemecký dôstojník v 1. svetovej vojne. Po skončení vojny pracoval v rodinnej banke a jej matka bola ženou v domácnosti.

Detstvo

Frankovci boli liberálni Židia a nedodržiavali všetky zvyky a tradície judaizmu. Žili v asimilovanej komunite židovských a nežidovských občanov rôznych náboženstiev. Edith a Otto boli oddaní rodičia, ktorí sa zaujímali o vedecké aktivity a mali rozsiahlu knižnicu; obaja rodičia nabádali deti k čítaniu. V čase narodenia Anny, rodina žila v dome na Marbachweg 307 vo Frankfurte nad Mohanom, kde si prenajímali dve poschodia. V roku 1931 sa rodina presťahovala na ulicu Ganghoferstrasse 24 v oblasti Dornbusch zvanej Dichterviertel. Oba domy stále existujú.

Hitlerov nástup k moci

V roku 1933, keď nacistická strana Adolfa Hitlera zvíťazila vo federálnych voľbách a Adolf Hitler bol vymenovaný za ríšskeho kancelára sa Židia stali zodpovednými za všetky ekonomické a sociálne problémy v krajine. Frankovci sa prestali cítiť v Nemecku bezpečne, ich banka sa dostala do finančných problémov kvôli celosvetovej hospodárskej kríze, a tak sa rodina rozhodla v roku 1933 presťahovať do Amsterdamu v Holandsku. Kým rodičia zriaďovali obchod, aby si zabezpečili živobytie, Anna a Margot bývali u starej mamy Holländerovej v Aachene.

Annin otec začal pracovať v spoločnosti Opekta Works, ktorá predávala ovocný extrakt. Edith cestovala tam a späť medzi Cáchami a Amsterdamom a našla byt na námestí Merwedeplein (námestie Merwede) v amsterdamskej štvrti Rivierenbuurt, kde sa usadilo viac židovsko-nemeckých utečencov. Koncom decembra 1933 Edith nasledovala svojho manžela spolu s Margot. Anne zostala so starou mamou do februára, keď sa rodina opäť spojila v Holandsku. Frankovci boli medzi 300 000 Židmi, ktorí utiekli z Nemecka v rokoch 1933 až 1939.

Život v Holandsku

Po presťahovaní do Amsterdamu boli dievčatá Frankové zapísané do školy. Napriek počiatočným problémom s holandským jazykom sa Margot stala hviezdnou žiačkou v Amsterdame. Anne sa čoskoro cítila v škole ako doma a stretávala sa s deťmi jej vlastného veku, ako napríklad Hannah Goslar, ktorá sa neskôr stala jednou z jej najlepších priateliek. No pred Hitlerom neunikli, pretože 15. mája 1940 vtrhla nemecká armáda do dovtedy neutrálneho Holandska a okupačná vláda začala prenasledovať Židov implementáciou reštriktívnych a diskriminačných zákonov. Čoskoro nasledovala povinná registrácia a segregácia. Diskriminácia voči židovskému obyvateľstvu a represie sa neustále stupňovali - Židia nesmeli byť majiteľmi vlastných obchodov, nesmeli v noci vychádzať na ulicu ani sedieť na dvore svojich domov, nesmeli sa voziť v hromadnej doprave, dokonca ani v súkromných autách. Anna a jej sestra museli v roku 1941 začať chodiť do školy vyhradenej len pre Židov, o rok neskôr vyšlo nariadenie, podľa ktorého museli všetci Židia mať na oblečení prišitú žltú hviezdu. Otto Frank sa pokúsil zariadiť emigráciu rodiny do USA - jediného cieľového miesta, ktoré sa mu javilo ako životaschopné, ale jeho žiadosť o vízum nebola nikdy spracovaná kvôli zatvoreniu konzulátu USA v Rotterdame a strate všetkých dokladov vrátane vízovej povinnosti. Aj keby žiadosť bola spracovaná, americká vláda sa v tom čase obávala, že ľudia s blízkymi príbuznými stále v Nemecku môžu byť vydieraní, aby sa z nich stali nacistickí špióni.

Na svoje trináste narodeniny 12. júna 1942 dostala Anna zošit zviazaný červeno-bielou kockovanou látkou a s malým zámkom na prednej strane. Rozhodla sa, že ho použije ako denník, a začala doň takmer okamžite písať. Vo svojom zázname z 20. júna 1942 uvádza zoznam mnohých obmedzení uvalených na životy holandského židovského obyvateľstva.

Prinsengracht č. 263 v roku 2002

Útek do úkrytu

Otto a Edith Frankovci plánovali, že sa s deťmi skryjú 16. júla 1942, ale keď vtedy 16-ročná Margot 5. júla dostala oznámenie o povolaní na pobyt od Zentralstelle für jüdische Auswanderung (Ústredný úrad pre židovskú emigráciu), nariaďujúc jej hlásenie o presídlení do pracovného tábora, boli nútení posunúť plán o desať dní dopredu. Krátko predtým, ako sa ukryla, Anna darovala svojmu priateľovi a susedovi Toosje Kupersovi knihu, čajovú súpravu a plechovku guľôčok. 6. júla zanechala rodina Frankovcov Kuperským list, v ktorom ich požiadala, aby sa postarali o ich mačku Moortje. Otto podľa vopred vypracovaného plánu ukryl svoju rodinu v nepoužívaných priestoroch firemného skladu na ulici Prisengracht 263, do ktorého viedol jediný vchod cez dvere ukryté za špeciálnou otočnou knižnicou. Boli odkázaní na pomoc priateľov, ktorí ich kryli a zásobovali potravinami a najnutnejšími potrebami. O ich úkryte vedeli len štyria ľudia, ktorí patrili medzi zamestnancov Otta Franka - Johannes Kleiman, Viktor Kugler a dve sekretárky Miep Giesová a Bep Voskuijlová. Títo ľudia predstavovali ich jediný kontakt so svetom po dlhé mesiace. Starali sa o všetky ich potreby, zaisťovali ich bezpečnosť a dodávali im jedlo, čo bolo s pribúdajúcim časom náročnejšie. Anna písala o ich obetavosti v najnebezpečnejších dobách. Všetci si boli vedomí, že ak ich chytia, môžu za úkryt Židov čeliť trestu smrti. V meste sa rozšírila fáma, ktorá mala od ich úkrytu odvrátiť zvedavosť - že Frankovci utiekli do Švajčiarska.

Noví obyvatelia

13. júla 1942, niekoľko dní po ich zmiznutí sa k Frankovcom pridali Van Pelsovci, zložení z Hermanna, Augustou a 16-ročného syna Petra, a potom v novembri Fritz Pfeffer, zubár a rodinný priateľ. Anna písala o svojej radosti z rozhovoru s novými ľuďmi, ale aj o rýchlo sa vyvíjajúcom napätí v skupine, ktorá bola nútená žiť v takýchto obmedzených podmienkach. Po tom, čo sa o svoju izbu delila s Pfefferom, Anna zistila, že je neznesiteľný. Hermanna van Pelsa a Fritza Pfeffera považovala za sebeckých, najmä čo sa týka množstva jedla, ktoré konzumovali. O nejaký čas neskôr, sa zaľúbila do Petra. Dostala od neho svoj prvý bozk, ale jej zamilovanosť voči nemu začala upadať, keď sa ho spýtala, či sú jej city k nemu skutočné, alebo či sú výsledkom spoločného zadržania. Anna Franková si vytvorila úzke puto s každým z pomocníkov a Otto Frank si neskôr spomenul, že ich každodenné návštevy očakávala s netrpezlivým nadšením. Poznamenal, že Anne bolo najbližšie priateľstvo s Bepom Voskuijlom, „mladým pisárom...oni dvaja si často šepkali v kúte.“

V meste vtedy prebiehali početné razie, no úkryt Frankovcov sa im nepodarilo nájsť, hoci po vlámaní do skladu polícia celú budovu dôkladne prehľadala.

Annin denník

Pri písaní Anna skúmala jej vzťahy s členmi rodiny a veľké rozdiely v každej z ich osobností. Emocionálne sa považovala za najbližšiu k svojmu otcovi, ktorý to neskôr okomentoval slovami: „Vychádzal som s Annou lepšie ako s Margot, ktorá sa viac viazala na svoju matku. Dôvodom mohlo byť to, že Margot len zriedka dávala najavo svoje city a nepotrebovala toľko podpory, pretože netrpela zmenami nálady ako Anna.“ Vzťah sestier Frankových sa prehĺbil potom ako sa skryli, hoci Anna niekedy voči Margot žiarlila, zvlášť keď jej členovia domácnosti vytýkali chýbajúca jemná a pokojná povaha Margot. Keď Anna začala dospievať, sestry si začali navzájom dôverovať. Vo svojom príspevku z 12. januára 1944 Frank napísala: „Margot je oveľa milšia...Teraz nie je ani zďaleka taká zlomyseľná a stáva sa skutočnou priateľkou. Už si o mne nemyslí, že som malé dieťa, ktoré sa nepočíta.“

Anna často písala o jej zložitom vzťahu s matkou a o jej zmiešaných pocitoch voči nej 7. novembra 1942 opísala svoje „pohŕdanie“ matkou a jej neschopnosť „konfrontovať ju s jej neopatrnosťou, sarkazmom a tvrdou srdcovosťou“, až potom uzavrela: „Nie je pre mňa matkou.“ Neskôr, pri revízii svojho denníka sa zahanbila za svoj drsný prístup a napísala: „Anna, si to ty, kto spomenul nenávisť, ach Anna, ako si mohla?“ Pochopila, že ich rozdiely vyplývali z nedorozumení, ktoré boli rovnako vinou jej ako jej matky, a videla, že zbytočne pridávala jej utrpeniu. S týmto uvedomením sa Anna začala k svojej matke chovať s mierou tolerancie a rešpektu.

Sestry Frankové dúfali, že sa čo najskôr vrátia do školy, a pokračovali v štúdiu, zatiaľ čo sa skrývali. Margot absolvovala stenografický kurz korešpondenciou v mene Bep Voskuijl a získala vysoké známky. Anna trávila väčšinu času čítaním a štúdiom a pravidelne si písala a editovala (po marci 1944) svoje denníkové záznamy. Okrem rozprávania o udalostiach, ktoré sa stali, písala o svojich pocitoch, viere, snoch a ambíciách, témach, o ktorých si myslela, že o nich nemôže s nikým diskutovať. Keď jej dôvera v písanie rástla, písala o abstraktnejších témach, napríklad o viere v Boha a o tom, ako by definovala ľudskú podstatu.

Anna sa túžila stať novinárkou a do svojho denníka si v stredu 5. apríla 1944 napísala:

,,Konečne som si uvedomila, že si musím robiť školské povinnosti, aby som nebola ignorantkou, aby som pokračovala v živote, aby som sa stala novinárkou, pretože to chcem! Viem, že dokážem písať..., ale ešte sa uvidí, či mám naozaj talent...

A ak nemám talent na písanie kníh alebo článkov v novinách, môžem vždy písať sama pre seba. Chcem však dosiahnuť viac. Neviem si predstaviť žiť ako matka, pani van Daan a všetky ženy, ktoré pracujú a potom sú zabudnuté. Potrebujem mať okrem manžela a detí niečo, čomu by som sa mohla venovať! ...

Chcem byť užitočná alebo priniesť potešenie všetkým ľuďom, aj tým, ktorých som nikdy nestretla. Chcem žiť ďalej aj po mojej smrti! A preto som tak vďačná Bohu za to, že mi dal tento dar, ktorým sa môžem rozvíjať a vyjadrovať všetko, čo je vo mne!

Keď píšem, môžem zo seba striasť všetky svoje starosti. Môj smútok zmizne, moja nálada je oživená! Ale, a to je veľká otázka, dokážem niekedy napísať niečo skvelé, stane sa zo mňa niekedy novinárka alebo spisovateľka?

Pravidelne pokračovala v písaní až do svojho posledného záznamu 1. augusta 1944.

Prezradenie

Ich úkryt bol prezradený až 4. augusta 1944, po takmer 761 dňoch v stiesnených podmienkach, a nikdy sa s istotou nezistilo, kto ich zradil. Frankovia, Van Pelsesovci a Pfefferovci boli prevezení do ústredia RSHA, kde boli vypočutí a na noc zadržaní. Ich úkryt bol dôkladne prehľadaný, hľadali najmä peniaze a cennosti. 5. augusta boli prevezení do preplnenej väznice Huis van Bewaring na Weteringschans. O dva dni neskôr boli prevezení do zberného tábora Westerbork, cez ktorý v tom čase prešlo viac ako 100 000 Židov, väčšinou holandských a nemeckých. 3. septembra 1944 boli naložení do posledného vlaku, ktorý odchádzal z Holandska do nemeckého koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Tam rozdelili väzňov na mužov a ženy. Nikdy viac sa už nestretli.

Victor Kugler a Johannes Kleiman boli uväznení v trestnom tábore pre nepriateľov režimu v Amersfoort. Kleiman bol prepustený po siedmich týždňoch, ale Kugler bol až do konca vojny držaný v rôznych koncentračných táboroch. Miep Gies a Bep Voskuijl boli vypočuté a vyhrážali sa im bezpečnostnou políciou, ale neboli zadržané. Nasledujúci deň sa vrátili ku skladu a našli Annine papiere porozhadzované po zemi. Zozbierali ich, rovnako ako niekoľko rodinných albumov fotografií, a Gies sa rozhodla ich po vojne Anne vrátiť. 7. augusta 1944 sa Gies pokúsila uľahčiť prepustenie väzňov konfrontáciou s SS-ákom a ponúkla mu peniaze na intervenciu, on však odmietol.

Koncentračné tábory

Anna a Margot sa dostali koncom októbra 1944 do koncentračného tábora Bergen-Belsen. Tu v zime roku 1944 kvôli katastrofálnym hygienickým podmienkam vypukla epidémia týfusu. Anna, tiež sama chorá, sa starala o svoju sestru až do jej smrti a zomrela len niekoľko dní po nej v marci 1945. Koncentračný tábor bol oslobodený britskou armádou len o niekoľko týždňov neskôr.

Edith Franková ostala v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau, kde v januári 1945 zomrela od hladu a na totálne vyčerpanie.

Otto Frank bol jediným z ôsmich utečencov, ktorý prežil. Bol umiestnený v Auschwitz-Birkenau, z ktorého ho oslobodili sovietski vojaci 27. januára 1945. Vrátil sa do Amsterdamu, neskôr žil vo Švajčiarsku so svojou rodinou. Znovu sa oženil a zomrel v roku 1980.

Hermann van Pels bol poslaný pravdepodobne hneď po príchode do plynovej komory v Auschwitz-Birkenau. Podľa Otta Franka však žil ešte niekoľko týždňov.

Augusta van Pelsová prišla do Bergen-Belsenu transportom v novembri 1944. Stretáva sa s Annou a Margot, no po krátkej dobe zomiera počas prevozu do koncentračného tábora Terezín.

Peter van Pels zostal taktiež v Auschwitz-Birkenau. Krátko pred jeho oslobodením začali Nemci evakuovať tábor a kto dokázal stáť na nohách, musel ísť s nimi. Medzi evakuovanými väzňami bol aj Peter. Zomrel 5. mája 1945 na totálne vyčerpanie.

Fritz Pfeffer bol v októbri 1944 deportovaný do koncentračného tábora Neuengamme. Zomrel vo veku 55 rokov na vyčerpanosť, nedostatok jedla a chorobu.

Pamätná tabuľa Anny a Margot Frankových v Bergen-Belsene

Denník Anny Frankovej

Jedným z krásnych okamihov v Anninom neustále napätom živote bol darček, ktorý dostala k 13. narodeninám - denník. Začala si doň zapisovať udalosti od 12. júna 1942 do 1. augusta 1944. Zachytáva v ňom všetky udalosti, ktoré sa okolo nej dejú, rovnako ako aj jednotvárne dni v ich úkryte. Po tom, čo v marci 1944 začula v dánskom Slobodnom rádiu Oranje, vysielajúcom z Veľkej Británie, výzvu, aby občania poskytli svoje denníky pre povojnovú zbierku, ktorá mala slúžiť na historické účely, svoj denník začala prepisovať do podoby knihy. Počas desiatich týždňov (10. máj – 4. august 1944) tak prepísala podstatnú časť svojho denníka - stihla pripraviť 324 strán svojej novej knihy. Denník sa končí zápisom, ktorý urobila len pár dní pred tým, ako ich objavili nemeckí vojaci. Jej denník zostal v úkryte, kde ho objavila Miep Giesová a schovala ho.

„Chcem žiť aj po smrti“

Keď sa Otto Frank po oslobodení vrátil do Amsterdamu, odovzdala mu Miep denník jeho dcéry. Ten spravil z neho niekoľko kópií, ktoré rozoslal ich rodine. Neskôr jej denník upravil do knižnej podoby a v júni 1947 kniha prvýkrát vyšla v Holandsku. Originálne texty získal podľa závetu Otta Franka holandský Štátny inštitút pre vojnovú dokumentáciu (RIOD).

Anne osud nedoprial stať sa novinárkou, hoci v to nikdy neprestala veriť, ale vďaka svojmu denníku ostáva stále živá. Jej denník bol vydaný v miliónových nákladoch a preložený do 60 jazykov. 3. mája 1960 bol v dome na ulici Prinsengracht č. 263 v centre Amsterdamu otvorený „Dom Anny Frankovej“, ktorý slúži ako jej múzeum.