Barmčina
Barmčina[1] (iné názvy: mjanmarčina[2][3], nekodifikovaný[4] tvar: mjanmárčina[5][6], zriedkavo: bamáština[6]) je úradný jazyk Mjanmarska. Spolu s čínštinou a tibetčinou patrí do sinotibetskej jazykovej rodiny. V Mjanmarsku je materinským jazykom približne pre 30,5 milióna obyvateľov a hovoria ňou aj menšiny v Kambodži a Thajsku.[7]
| Barmčina (မြန်မာစာ – písaný jazyk မြန်မာစကား – hovorený jazyk) | |
| Štáty | Mjanmarsko |
|---|---|
| Región | Juhovýchodná Ázia |
| Počet hovoriacich | okolo 30 miliónov |
| Klasifikácia | sinotibetské jazyky
|
| Písmo | barmské písmo |
| Postavenie | |
| Úradný jazyk |  Mjanmarsko |
| Jazykové kódy | |
| ISO 639-1 | my |
| ISO 639-2 | bur (B) mya (T) |
| ISO 639-3 | mya |
| Wikipédia | |
| Adresa | my.wikipedia.org |
| Pozri aj: Jazyk – Zoznam jazykov | |
Klasifikácia
upraviťBarmčina je súčasťou tibetsko-barmskej vetvy sinotibetskej jazykovej rodiny. Je to jazyk so starou literárnou tradíciou.
Dialekty
upraviťV súčasnej barmčine rozlišujeme tri dialekty: centrálny, arakánsky a tavojský. Z nich je najpoužívanejší centrálny dialekt, na ktorom je založený aj spisovný jazyk. Arkánsky dialekt je rozšírený v západnom Mjanmarsku, zatiaľ čo tavojský v južnom. Rozdiely medzi jednotlivými dialektmi nie sú veľmi výrazné.[1]
Fonológia
upraviťTóny
upraviťBarmčina je tónový jazyk. Každú slabiku charakterizuje istý tón, ktorý má schopnosť rozlišovať význam. V súčasnej barmčine poznáme tri tóny: vysoký rovný, stredný rovný a nízky klesavý. Zvykne sa k nim uvádzať aj štvrtý – neutrálny tón, ktorým sa vyslovuje neprízvučná slabika vo viacslabičnom slove.
Štruktúra slabiky
upraviťPre slabiku v barmčine platí presná štruktúra: na začiatku môže stáť len spoluhláska, na druhom mieste polosamohláska, na treťom monoftong alebo diftong a na konci je nosovka alebo ráz. Nevyhnutnou zložkou slabiky je slabikotvorná samohláska (monoftong).[1]
Písmo
upraviť
Barmské písmo bolo prevzaté od Monov, ktorí používali istý druh juhoindického písma. Monské písmo pochádza z písma pallava, odvodeného od písma bráhmí. Najstaršia písomná pamiatka je z roku 1074.[1]
Gramatika
upraviťVäčšina lingvistov pokladá barmčinu za monosylabický jazyk.[1] Napriek tomu, že pôvodné jednoslabičné slová sa využívajú na tvorenie viacslabičných výrazov, má viacslabičnosť barmčiny iný charakter ako v indoeurópskych jazykoch. Viacslabičné výrazy sa tvoria afixáciou aglutinačného typu, čiže pripájaním jednoznačných, zreteľne oddeliteľných prípon k nezmenenému koreňu.
Slovesá sa v jednotlivých osobách nečasujú. To, o akú osobu ide, vyplýva z kontextu. Pre barmčinu je bežný slovosled podmet – predmet – prísudok. Prísudok stojí vždy na konci vety.
Slovná zásoba
upraviťVeľká časť slov z oblasti náboženstva, kultúry a vedy pochádza z jazyka páli. Mnoho slov je vypožičaných z mončiny, menej zo sanskritu. V dôsledku britskej nadvlády v Mjanmarsku (1824 – 1948) mala na barmčinu výrazný vplyv aj angličtina. Ide najmä o výrazy z politiky, ekonomiky, vedy a techniky.[1]
Nové slová vznikajú spravidla afixáciou (pridaním predpony alebo prípony) a kompozíciou (skladaním).
Referencie
upraviť- ↑ a b c d e f GENZOR, Jozef. Jazyky sveta: história a súčasnosť. 1. vyd. Bratislava : Lingea, 2015. 686 s. ISBN 978-80-8145-114-0. S. 362 – 363.
- ↑ VAVROVSKÝ, S. Čínsky jazyk a čínska kultúra - vybrané úvodné informácie (nielen) pre podnikateľov. In: Perspektívy podnikania v Číne – Pomoc slovenským podnikateľom pri vstupe na čínsky trh Vydanie konferenčného zborníka bolo spolufinancované z prostriedkov programu slovenskej oficiálnej rozvojovej pomoci SlovakAid.2010. S. 30 [1]
- ↑ Veľká všeobecná ilustrovaná encyklopédia. Bratislava: Mladé letá, 2002. ISBN 8006012350. S. 642
- ↑ V Pravidlách slovenského pravopisu je uvedený len tvar mjanmarský, t. j. s krátkym -ar-.
- ↑ KRUPA, V. Geopolitické špecifiká regiónov sveta - Afrika a Ázia. Bratislava: Univerzita Komenského, 1999. ISBN 802231207X S. 159
- ↑ a b RÁCOVÁ, A. et al. Ako prepisovať z orientálnych jazykov do slovenčiny - praktická príručka. Bratislava: Slovak Academic Press, s.r.o, 2018, ISBN 9788089607709, S. 39, 40
- ↑ ONDREJOVIČ, Slavomír. Od hovoriaceho stroja k sociálnej lingvistike: kapitoly z jazykovednej historiografie. Bratislava : VEDA, 2000. Dostupné online. ISBN 8022406082. S. 79.
