Baroková architektúra

Baroková architektúra je obdobie architektúry 17. až 18. storočia. Barok bol predovšetkým obdobím monumentálnych stavieb, ktoré porušovali všetky dovtedajšie pravidlá. Vzniklo množstvo cirkevných stavieb (kostoly, kláštory) a takmer rovnaké množstvo svetských stavieb (mestské domy pre vidieckych šľachticov, nazývané „hotely“, paláce, letohrádky, kaštiele, zámky, školy a radnice).

Hlavné črty architektúry

Palác poľského kráľa Jána III. Sobieskeho, Varšava, Poľsko.

Ak porovnáme barokovú architektúru s predchádzajúcimi obdobiami (gotika a renesancia), zistíme, že sa snažila o porušovanie dovtedajšej pravidelnosti a striedmosti. Budovy boli stavané na nepravidelných a komplikovaných pôdorysoch, mali množstvo oblúkov a elíps, no na druhej strane architekti stavali budovy symetrické, pretože hlavný dôraz kládli na vonkajší dojem a nie na funkčnosť; a to aj za cenu toho, že niekde vznikla falošná brána, okno či dvere. Pre symetrickosť budovy sa často stávalo, že jedna jej časť bola využívaná ako obytná budova, pokým druhá – hoci vyzerala úplne identicky – bola využívaná ako hospodárska budova.

Ale najdôležitejšou črtou barokovej architektúry je pohyb. Menšie stavby, fontány, ale i sochy bolo potrebné vnímať ako živé organizmy, ktoré treba obdivovať z pohybu – s každým uhlom pohľadu poskytovali iné zobrazenie, iný výraz, inú podobu. V tomto umení sa zmazávali hranice medzi architektúrou, plastikou a maľbou, vďaka čomu vznikali celistvé umelecké diela, v ktorých nebola technika práce dôležitá; podstatný bol len výsledok a hlavne dojem, akým dielo pôsobilo na ľudí (napr. pri rovných stropoch miestností sa freskami vytvárala ilúzia kupoly a pod.).

Výzdoba

Mramorová sála, Belvedér, Viedeň, Rakúsko. Jediným skutočným prvkom je fragment okna v hornom a dolnom ľavom rohu – všetko ostatné je len ilúzia.

Veľmi rafinovane sa pracovalo so svetlom a priestorom (najmä u chrámov). Tieto stavby boli svetlejšie ako predtým, pričom svetlo bolo jedným zo spôsobov, ako zvýšiť dramatickosť. Steny, kupole a stropy pokrývali maľby znázorňujúce nebo s postavami svätcov alebo mytologických postáv, a vzbudzujúce pocit guľatosti, alebo takmer nekonečne vysokých stropov.

Na výzdobu sa používalo veľmi často zlato, štukatúra, farebné umelé mramory a pestré farby, ktoré len umocňovali pocit pompéznosti, vznešenosti, nadradenosti a nesmierneho bohatstva, a to tak u chrámových, ako aj u svetských stavieb. Okrem toho vzbudzovali často i želaný pocit malosti a ničotnosti, čo bolo považované za správnu cestu k pokore.

Z materiálov sa na stavbu budov používali najmä tehly a malta. Steny boli omietnuté silnou vrstvou malty bez rozdielu stavebného materiálu, z ktorého boli postavené (tehla, kameň alebo oboje), vďaka čomu vznikala bohatá štuková výzdoba. V móde boli aj klenby rôzneho druhu (kupola, kláštorná klenba, krížová klenba), ktoré sa často v rámci stavby prelínali s inými klenbami, čo kládlo vysoké nároky na zručnosť a presnosť staviteľa.

Urbanizmus

Mapa Versailles, Francúzsko, z roku 1746: Je na nej dobre vidno šachovnicové usporiadanie ulíc, koncentrické body a diagonálne osi.

Od stredoveku sa mestá stavali podľa presných plánov, ktoré zohľadňovali potreby obchodu, dopravy a bezpečnosti, no dôraz sa kládol aj na estetickú stránku. Ideálne mesto bolo predmetom štúdií; malo symetrický centrálny pôdorys a ulice a domy sa rozbiehali v tvare hviezdy, alebo šachovnice. V takomto štýle boli postavené nielen európske, ale i mnohé koloniálne mestá, Neuf-Brisach, 1689; Kalmar, 1648, alebo Mannheim, ktorý bol postavený hneď po skončení tridsaťročnej vojny. Medzi najznámejších architektov tejto doby patrili Gian Lorenzo Bernini, Jacques Perret, Salomon de Brosse alebo Nicodemus Tessin starší a Nicodemus Tessin mladší.

V Taliansku sa architekti museli uspokojiť s prestavbou už existujúcich miest, čo často zasahovalo do konečného vzhľadu mesta, ale i do ich plánov, ktoré sa často odkláňali od ideálneho riešenia. V tomto období tu vznikla napr. Kolonáda pred chrámom sv. Petra v Ríme (Gian Lorenzo Bernini, 1665) alebo námestie Santa Maria della Pace (Pietro da Cortona, 1656 – 1657), ktoré sa zmenilo len pretvorením existujúcich starých priečelí domov.

Vo Francúzsku v roku 1635 navrhol Jacques Lemercier mesto a zámok Richelieu a po roku 1665 dal francúzsky kráľ Ľudovít XIV. rozšíriť lovecký pavilón na zámku Versailles. Stavbou poveril architekta Louisa Le Vau a záhrady mal projektovať Andrého Le Nôtre. Ich úlohou bolo vytvorenie sídelného kráľovského mesta. Zámok bol postavený medzi parkom a mestom Versailles, ktoré s ním tvorili harmonický celok, a zámok samotný sa skladal z množstva budov, usporiadaných okolo námestia. Nová architektúra sa prejavila i v Paríži, kde pôsobil architekt Julian Hardouin Mansart. Ten projektoval napr. dve hlavné parížske námestia – Place des Victoires a Place Vendôme.

Francúzska hraničná pevnosť Neuf-Brisach

V Holandsku sa začalo v roku 1607 rozširovanie Amsterdamu, ktoré bolo v tomto období najbohatším obchodníckym mestom v Európe. V roku 1634 bol Štokholm povýšený na hlavné mesto Švédskeho kráľovstva. Ležalo na niekoľkých ostrovoch, pričom na troch hlavných ostrovoch sa nachádzalo stredoveké územie mesta. To sa neskôr rozšírilo na pevninu v podobe šachovnicových ulíc a diagonálnych osí. Prestavby sa ujal Nicodemus Tessin mladší, no ani jemu sa nepodarilo celkom splniť ideál barokového mesta.

Po veľkom požiari Londýna v roku 1666 sa muselo pristúpiť k celkovej rekonštrukcii centrálnej časti Londýna. Ujal sa jej matematik a architekt Christopher Wren. Podľa jeho modelu malo centrum mesta tvoriť šachovnicové usporiadanie ulíc skombinované s koncentrickými námestiami a niekoľkými diagonálnymi osami, no napokon sa tento jeho projekt realizoval len sčasti.

Svetské stavby

Budova parlamentu, Štokholm, Švédsko

V období baroka vznikalo množstvo svetských stavieb, ktoré mali demonštrovať moc panovníkov, šľachty, ale tiež bohatstvo mešťanov. Stavali sa najmä nájomné domy, mestské paláce pre šľachtu, vily, vidiecke sídla, zámky, ale tiež radnice alebo budovy kolégií a škôl. Stavby v tomto období tvorili jednoliaty celok – sokle, kostra a vonkajšie hrany boli silne zdôraznené, rovnako ako aj sochárska výzdoba, rámovanie dverí a okien, ale hlavne priečelia budov a budovy sa prispôsobovali uliciam, kanálom a námestiam.

V 17. storočí sa v Taliansku nestavali rozsiahle a odvážne rezidenčné zámky. V tejto oblasti prejavili veľkí talianski architekti svoje schopnosti len plánmi, ktoré vypracovali pre Louvre, aby tak konkurovali francúzskym kolegom. Vo Francúzsku sa hlavné časti budov v palácoch zvyčajne nachádzali v zadnom krídle, pričom predné časti budov boli nižšie. Jednotlivé časti domov mali svoje vlastné strechy v rôznych výškach, čím bolo zreteľné členenie stavby. V 17. storočí sa tieto budovy postupne zjednocujú a ich hlavná časť sa presúva dopredu, no prvky baroka tu možno vidieť už omnoho skôr.

Trojský zámok, Praha, Česko

Zámok Versailles ovplyvnil vývoj umenia v 17. storočí aj mimo Francúzska, ako vidno napr. na projekte kráľovského zámku Schönbrunn vo Viedni (Johann Fischer von Erlach, 1688) alebo na zámku Trója v Prahe (Jean-Baptiste Mathey, 1679 – 1691). Jedinou krajinou, v ktorej nevznikli v tomto období takmer žiadne pozoruhodné svetské stavby, bolo Španielsko, v ktorom protireformácia zrejme viedla k pretrvávajúcemu úpadku. O to pozoruhodnejšie sú niektoré stavby v severných protestantských krajinách, napr. v Nemecku (radnica v Augsburgu), Holandsku (radnica v Amsterdame, Mauritshuis v Haagu). Protestantský barok sa rozšíril i do Anglicka (napr. kráľovský komplex v Greenwichi) a Švédska (budova parlamentu Riddarhuset a kráľovský zámok v Štokholme).

Sakrálne stavby

Kostol sv. Kataríny, Štokholm, Švédsko

Rovnako ako svetská, aj sakrálna architektúra súvisela s renesančnými a manieristickými riešeniami stavieb. Za štandardný vzor bol považovaný kostol s ideálnym rámcom – s kombináciou sieňového kostola s kaplnkami a veľkolepou východnou časťou s transeptom, kupolou nad krížením a veľkým chórom. Pri kostoloch sa dbalo najmä na priečelia, no medzi predmety hlavného záujmu patrilo aj interiérové riešenie.

Medzi hlavné príklady takýchto stavieb patria v Taliansku chrám svätého Petra (Carlo Maderno, 1607 – 1626), kostol trinitárov San Carlo alle Quattro Fontane (Francesco Borromini) alebo interiér kostola sv. Vavrinca v Turíne (Guarino Guarini, 1668 – 1680). Vo Francúzsku boli kostoly spočiatku veľmi strohé, oveľa viac pripomínali renesanciu ako barok. Neskôr sa predsa prejavil i vplyv talianskych umelcov. Domáci architekti (Jacques Lemercier, Étienne Martellange) sa však neuspokojili s typickým talianskym vzorovým kostolom, ale sa vrátili k stavbám raného baroka a ďalej ich rozvíjali vlastnou cestou.

V Španielsku bola architektúra silno ovplyvnená všeobecným úpadkom, ktorý zapríčinila protireformácia, a tak bola ďaleko pozadu za ostatnými európskymi architektúrami. Pokým ostatné štáty brali renesančné dedičstvo za východiskový bod pre rozvoj nového umeleckého smeru, v Španielsku pri ňom zostali a ďalej ho nerozvíjali. Napriek tomu aj tu vznikli stavby ovplyvnené raným talianskym barokom.

V Nemecku sa vďaka pretrvávajúcej nemeckej gotizujúcej neskororenesančnej architektúre objavujú prvé barokové budovy až v 2. polovici 17. storočia, napr. kostol sv. Michala v Mníchove (Friedrich Sustris). V tomto období vznikol aj napr. kostol svätého Kajetána v Mníchove, ktorý postavili podľa talianskeho vzorového kostola. Na juhu krajiny bola architektúra pod výraznejším vplyvom severotalianskeho baroka.

Kostol sv. Michala, Mníchov, Nemecko

Nové barokové prvky sa neobjavili ani v protireformačnom Poľsku. Aj tu sa stavali najmä vzorové kostoly talianskeho typu alebo s centrálnym pôdorysom podľa starších talianskych kostolov. Hoci priestorové usporiadanie sa takmer nezmenilo, architekti si to vynahradili na neobyčajne plastickom členení múrov, ktoré vytvárali až teatrálne efekty, ako možno vidieť napr. na jezuitskom kostole v Poznani (1677 – 1701, Bartłomiej Nataniel Wąsowski). Pre flámske kostoly boli charakteristické bohaté reliéfy, ako napr. na jezuitskom kostole v Antverpách (1613). Vplyv baroka sa tu prejavuje nielen na priečeliach, ale i na reliéfnych ornamentoch.

Centrom novej viery a architektúry sa stalo Holandsko. Ako prvý vznikol kostol vo Willemstade (1581 – 1604), no najvýznamnejšou stavbou bol chrám v Charentone (1623, Salomon de Brosse). Protestantské sakrálne umenie čerpalo z práce s priestorom a svetlom, no iným spôsobom ako katolícke umenie: veriaci boli umiestnení v polkruhu tvárou k oltáru, čím sa vytvorila okrúhla scéna zastrešená kupolou.

Oveľa ďalej zašlo sakrálne umenie v Anglicku, a to najmä vďaka stavbám Christophera Wrena. Po veľkom požiari v Londýne jeho budovy zmenili ráz mesta a vtisli mu barokový charakter. Ako príklad možno uviesť kostol sv. Štefana (St. Stephen Walbrook, 1672 – 1687). Ide o priestranný kostol s rovnobežníkovým pôdorysom, silne presvetlený, s baldachýnom a klenbou podopretou stĺpmi. Najvýznamnejším a najväčším protestantským kostolom v Európe je však katedrála sv. Pavla v Londýne, ktorej autor mal tiež najväčšie ambície zo všetkých staviteľov. Stala sa najvážnejším konkurentom chrámu sv. Petra v Ríme a taktiež chrámu Saint-Luis-des-Invalides (Dom invalidov) vo Francúzsku. V ostatných európskych prostestantských hlavných mestách sa stavali menej pompézne stavby, napr. štokholmský chrám svätej Kataríny (1656 – 1670, Jean de la Vallée).

Krajinná architektúra

Záhrada a skleník pri zámku Versailles (Francúzsko)

V období baroka sa veľmi dbalo aj na okolie budov a ich splynutie v priestore – krajinnú architektúru. Domy, paláce i chrámové stavby boli včlenené do okolia tak, aby čo najlepšie zapadli, a pre vytvorenie čo najlepšieho dojmu a súmernosti porušovali mnohé dovtedajšie princípy architektúry (napr. priečelie kostolov sa umiestňovalo na bok chrámovej lode, ak umiestnenie budovy nezodpovedalo symetrickému dojmu), a kde to možné nebolo, tam sa vytvárali aspoň falošné prvky (priečelia, stĺporadia), aby sa nepokazil panoramatický vzhľad budov, ulíc, no najmä námestí. Pri vonkajšej úprave budov vznikali zámocké záhrady a parky, ktoré vhodne upravovali rovinatý terén. Stavalo sa mnoho terás, altánkov, ale tiež veľkolepých vstupných schodíšť, a úpravám neušla ani voda, ktorá poslúžila na vytvorenie jazierok, fontán alebo vodných kaskád. Toto všetko spolu tvorilo organický celok, ktorý bol príjemný na pohľad a vzbudzoval dojem skutočnej veľkoleposti.

Architektúra v jednotlivých krajinách

Talianska architektúra

Námestie sv. Petra (Rím, Taliansko)

Taliansko bolo kolískou nového umeleckého smeru, ktorý vychádzal z diel slávnych umelcov, ako boli napr. Michelangelo alebo Vignola. V tomto období bol dokončený chrám sv. Petra v Ríme, námestie pred týmto chrámom, a mnoho ďalších kostolov.

Raný barok, ktorý mal charakter klasicizujúceho baroka, sa časom zmenil na dynamický barok a jeho hlavné centrum sa koncom 17. storočia presunulo z Ríma na sever krajiny. Jeho vplyv sa prenášal ďalej do Európy, najmä na územie Rakúska, Bavorska, Česka a Slovenska.

Medzi najvplyvnejších talianskych architektov patrili:

Nemecká a rakúska architektúra

Kláštor Erbdrostenhof, Nemecko

Tu sa centrom barokovej architektúry stali najmä Viedeň, Praha a Salzburg, ale taktiež juh Bavorska. Nový architektonický smer so sebou priniesli talianske rodiny staviteľov a architektov, z ktorých pochádzala aj väčšina prvých rakúskych a nemeckých staviteľov, a neskôr na ich práce nadviazali i domáci architekti.

V tomto období vznikajú také nádherné stavby, ako Schwarzenberský palác, cisársky zámok Schönbrunn, viedenský Belvedér, a mnohé ďalšie šľachtické sídla.

Tu možno medzi najvplyvnejších zaradiť týchto architektov:

Giovanni Battista Alliprandi (1665 – 1720)
Pavel Ignác Bayer (1656 – 1733)
Octavio Broggio (1670 – 1742)
Kilián Ignác Dientzenhofer (1689 – 1751)
Kryštof Dientzenhofer (1655 – 1722)
Johann Bernhard Fischer von Erlach (1656 – 1723)
Joseph Emanuel Fischer von Erlach (1693 – 1742)
Johann Lukas von Hildebrandt (1668 – 1745)
Domenico Martinelli (1650 – 1718)
Balthasar Neumann (1687 – 1753)

Francúzska architektúra

Louvre, Paríž, Francúzsko (1845)

Vo Francúzsku je barok obdobím kompromisov, čo sa prejavuje i na jeho umení. Bijú sa v ňom na jednej strane absolutistická moc cirkvi a kráľov, no na druhej strane sa silne vzmáhali aj mešťania a obchodníci, ktorých moc sa prejavila aj počas buržoáznej revolúcie v roku 1789. Za hlavné obdobie, v ktorom prevládal barokový štýl stavieb, sa považuje obdobie vlády Ľudovíta XIII., Ľudovíta XIV. a Ľudovíta XV. (1610 – 1774).

V tomto období vznikajú také významné stavby, ako je kráľovský palác Louvre, palácový komplex vo Versailles, alebo Dom invalidov (Saint-Louis-des-Invalides).

Najvýznamnejší francúzski architekti baroka boli napríklad:

Holandská a flámska architektúra

Kráľovský palác, Amsterdam, Holandsko (17. storočie)

Holandská baroková architektúra vychádzala z klasickej antickej architektúry a bola ovplyvňovaná skutočnosťou, že Holandsko bolo prvou republikou v severnej Európe. Miesto panovníckeho dvora tak určovali smer, akým sa architektúra a umenie všeobecne uberali, mešťania a obchodníci.

V tomto období tvorili v Holandsku najmä dvaja veľkí architekti – Jacob van Campen a Pieter Post. Ich tvorba sa vyznačovala hlavne používaním detailov prevzatých z iných európskych architektúr (napr. talianskej), ako boli obrovské pilastre, štítové strechy alebo strmé veže, ovplyvnené dielom anglického architekta Christophera Wrena.

Medzi budovy, ktoré boli postavené v tomto období, patria radnica v Amsterdame (1646) a Maastrichte (1658), ale tiež jedna z rezidencií kráľovskej rodiny – palác Huis ten Bosch v Haagu.

Najvýznamnejší holandskí architekti baroka boli napríklad:

Mauritshuis, Haag, Holandsko

Anglická architektúra

katedrála svätého Pavla, Londýn (1675 – 1711)

Za anglickú barokovú architektúru sa považujú stavby, ktoré vznikali približne medzi rokmi 1666 a 1713, nakoľko pred rokom 1666 neexistoval v Anglicku žiaden významný barokový architekt. Najväčšou udalosťou, ktorá sprevádzala toto obdobie architektúry, bol pravdepodobne Veľký požiar Londýna v roku 1666. Vďaka rozsiahlym škodám, ktoré oheň napáchal, sa mali možnosť prejaviť noví architekti ovplyvnení barokovým umením, ktoré sa rozvíjalo v kontinentálnej časti Európy. Kontinentálne umenie však nekopírovali, len sa ním inšpirovali, takže v konečnom štádiu v Anglicku vznikali barokové stavby veľmi osobitého charakteru. Medzi najvýznamnejšie stavby, ktoré v tomto období vznikli, patrí katedrála svätého Pavla v Londýne (St. Paul's Cathedral, (1675 – 1711)), hrad Howard v Yorkshire alebo vidiecky dom Seaton Delaval Hall v Nornáhľaderlande (1718).

Najvýznamnejší anglickí architekti baroka boli napríklad:

Španielska architektúra

Univerzita Valladolid (1719).

Santiago de Compostela (1738).

Španielska baroková architektúra bola silne ovplyvnená katolíckym náboženstvom, ktoré sa prejavovalo takmer na všetkých stavbách, či išlo o budovy cirkevné, alebo svetské. Z tohto obdobia pochádzajú také stavby, ako sú katedrála zvestovania v Granade, katedrála Santiaga de Compostela v Galícii, priečelie univerzity Valladolid (1719), alebo katedrála v Jaén (Catedral de la Asunción de Jaén).

Najvýznamnejší španielski architekti baroka boli napríklad:

Alonzo Cano (1601 – 1667)
José Benito de Churriguera (1665 – 1725)
Eufrasio López de Rojas (1628 – 1684)
Fernando de Casas Novoa (1670 – 1750)
Ventura Rodríguez (1717 – 1785)
Narciso Tomé (1690 – 1742)

Ruská architektúra

Interiér Zimného paláca (1754 – 1762), Petrohrad

V Rusku prechádzala baroková architektúra niekoľkými samostatnými obdobiami medzi koncom 16. storočia a prvou polovicou 18. storočia:

prvá polovica 17. storočia – rané obdobie baroka, tzv. „moskovský“ alebo „Naryškinovský barok“ – vyznačoval sa elegantnými bielymi dekoráciami na stenách z červených tehál, nachádzajúcich sa najmä na tradičných kostoloch. V tomto období vznikol napr. Donský kláštor v Moskve (založený 1591), alebo Novodievčí kláštor v Moskve (založený 1524);
druhá polovica 17. storočia a začiatok 18. storočia – vrcholné obdobie baroka, tzv. "petrovský barok" – bol ovplyvnený najmä ruským cárom Petrom I. Veľkým, ktorý v tomto období založil mesto Petrohrad. V tomto období sa ruská architektúra drasticky odklonila od byzantského umenia, ktoré dovtedy prevládalo v umeleckej tvorbe. Vznikli také stavby, ako napr. katedrála sv. Petra a Pavla v Petrohrade (1712 – 1733), Menšikovský palác (1710 – 1711), alebo Dvanásť kolégií (1722 – 1744);
prvá polovica 18. storočia – neskoré obdobie baroka, tzv. „rastrelliho barok“ – toto obdobie bolo vrcholom extravagantnosti v plánovaní a prevedení stavieb. Názov dostalo podľa najvýznamnejšieho architekta pôsobiaceho v Rusku, Francesca Bartolomea Rastrelliho, ktorý bol v roku 1730 vymenovaný za staršieho dvorného architekta a pripisujú sa mu mnohé veľké stavby 18. storočia v Rusku. Patrí medzi ne napr. Zimný palác v Petrohrade (1754 – 1762), Mariánsky palác v Kyjeve (1752), alebo kostol sv. Andreja v Kyjeve (1749 – 1754).

Katarínsky palác, Petrohrad, Rusko

Medzi najvýznamnejších architektov ruského baroka patrili napríklad:

Jurij Matvejevič Feľten (1730 – 1801)
Alexandr Filippovič Kokorinov (1726 – 1772)
Andrej Vasilievič Kvasov (1720 – 1770)
Ivan Fiodorovič Mičurin (1700 – 1763)
Francesco Bartolomeo Rastrelli (1700 – 1771)
Antonio Rinaldi (1710 – 1794)
Andreas Schlüter (1664 – 1714)
Domenico Trezzini (asi 1670 – 1734)
Dmitrij Vasilievič Uchtomskij (1719 – 1774)
Michail Grigorievič Zemcov (1688 – 1743)

Poľská architektúra

Rzeszówsky palác (1682)

Poľská baroková architektúra bola poznamenaná ako vytvorením únie medzi Poľskom a Litvou, tak i súperením bohatých mešťanov a šľachty s kráľom. Celkový vývoj architektúry ovplyvnila tiež švédska invázia a okupácia časti krajiny v rokoch 1655 – 1660. Medzi najvýznamnejšie poľské barokové stavby patrí Kráľovský palác vo Varšave (zrekonštruovaný v rokoch 1596 – 1619), Rzeszówsky palác (1682) alebo predmestský palác Villa Regia, ktorý postavil Giovanni Battista Trevano pre poľského kráľa Vladislava IV. Vasu v rokoch 1637 – 1641. Poľská šľachta zas dala postaviť krásne sídla po celej krajine, napr. hrad Krzyżtopór v dedine Ujazd na juhu Poľska, alebo hrad v Nowom Wiśnicze.

Medzi najvýznamnejších architektov poľského baroka patrili napríklad:

Joachim Daniel von Jauch (1688 – 1754)
Domenico Merlini (1730 – 1797)
Giovanni Battista Trevano (? – 1644)
Bartłomiej Nataniel Wąsowski (1617 – 1687)
Jan Zaor (17. storočie)
Stanisław Zawadzki (1743 – 1806)

Uhorská architektúra

Kráľovský palác v Budíne (Budapešť)

Uhorská architektúra bola ovplyvňovaná talianskym barokom, ktorý dostal možnosť sa naplno prejaviť vďaka tureckým nájazdom. Po zdevastovaní častí krajiny bolo treba postaviť nové cirkevné i svetské stavby, ktoré sa snažili prispôsobiť novej móde. Možno to vidieť napr. na jednej z prvých uhorských barokových stavieb – jezuitskom kostole v Trnave, ktorý v rokoch 1629 – 1637 postavil architekt Pietro Spazzo podľa talianskeho kostola na Piazza del Gesù v Ríme. Medzi ďalšie známe stavby patria napr. jezuitské kostoly v Košiciach (1671 – 1684), Győri (1634 – 1641), alebo Stoličnom Belehrade (1745 – 1751); zo svetských stavieb sú to napr. kráľovský palác] v Budíne (1749 – 1769), Grassalkovičov palác] v Gödöllő, alebo Esterházyho palác vo Fertőde.

Esterházyho palác, Fertőd, Maďarsko

Medzi najvýznamnejších architektov barokového obdobia v Uhorsku patrili:

Škandinávska architektúra

Amalienborg, zimné sídlo dánskych kráľov

Švédsku barokovú architektúru ovplyvnil najmä dvorný architekt Nicodemus Tessin starší a jeho syn Nicodemus Tessin mladší. Ich práca sa vyznačovala zmiešaním francúzskych barokových prvkov s talianskou barokovou architektúrou a osobitými severskými prvkami, ako sú napr. valbové strechy. Z tohoto obdobia pochádza napr. Štokholmský palác (1697 – 1760), alebo katedrála v Kalmare (1660 – 1700). V Dánsku pôsobil významný domáci architekt Nicolai Eigtved, ktorý sa preslávil ako hlavný architekt kráľovského sídla Christiansborg v Kodani, rovnako ako aj zimného sídla dánskej kráľovskej rodiny – paláca Amalienborg.

Medzi najvýznamnejších architektov barokového obdobia v Škandinávii patrili:

Literatúra

Barokový kostol v Podolsku, neďaleko Moskvy, Rusko.

Jaroslav Herrout: Staletí kolem nás. Praha: Orbis, 1970.
Jaroslava Staňková – Josef Pechar: Tisíciletý vývoj architektury. Praha: Státní nakladatelství technické literatury, 1979.
Robert Cumming: Umenie. Bratislava: Slovart, 2007.
Svetové dejiny umenia. Praha: Cesty, 1996.

Pozri aj

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Baroková architektúra