Bludička (svetlo)

Bludička alebo svetlonos (latinsky ignis fatuus, bláznivý plameň, množné číslo ignes fatui), je záhadné svetlo, ktoré vídavajú ľudia v noci, a to najmä nad rašeliniskami a močiarmi. Tento jav je opísaný aj v ľudovej slovesnosti viacerých národov. Hovorí sa, že mýli pocestných tým, že pripomína blikajúcu lampu alebo lampáš. V literatúre sa bludička metaforicky vzťahuje na nádej alebo cieľ, ktorý by chcel človek dosiahnuť, ale sa mu to nedarí, alebo niečo, čo mu pripadá zlovestné a mätúce.

Olejomaľba bludičky z roku 1882 od Arnolda Böcklina.

Bludička sa objavuje v ľudových rozprávkach a tradičných legendách mnohých krajín a kultúr. Zatiaľ čo povesti, folklór a povery obyčajne pripisujú toto svetlo duchom, vílam alebo magickým silám prírody, moderná veda ich vysvetľuje ako prírodné javy, ako je bioluminiscencia alebo chemiluminiscencia, spôsobené oxidáciou fosfínu (PH₃), difosfánu (P₂H₄₎ a metánu (CH₄₎ ktoré vznikli organickým rozkladom.

Povery a legendy

Svetlonos a had od Hermanna Hendricha (1854 – 1931)

V írskych, škótskych a anglických legendách je muž menom Will alebo Jack za nejaký čin odsúdený na strašenie so svetlom pri močiaroch. Jedna verzia legendy zo Shropshire je opísaná Briggsom v časopise A Dictionary of Fairies a odkazuje na Willa Smitha. Will je zlý kováč, ktorému Svätý Peter dal pred nebeskými bránami druhú šancu. Will však vedie taký hriešny život, že je nakoniec odsúdený na potulovanie sa po Zemi. Diabol mu dá jediný uhlík, aby sa zahrial, a ním potom láka pobláznených pocestných do močiarov.

Prirodzené vysvetlenia

Panuje vedecký konsenzus, že svetlo „bludičky“ je spôsobené oxidáciou fosfínu (PH₃), difosfánu (P₂H₄) a metánu (CH₄). Tieto zlúčeniny vznikajú organickým rozpadom a môžu spôsobiť emisie fotónov. Keďže sa zmes fosfínu a difosfánu môže spontánne vznietiť pri kontakte s kyslíkom vo vzduchu, stačí len malé množstvo týchto látok, aby sa vznietil metán, ktorého pri rozklade vzniká omnoho viac, a tak sa vytvorí prchavý plameň. Fosfín ďalej produkuje oxid fosforečný ako vedľajší produkt, ktorý pri kontakte s vodnou parou vytvára kyselinu fosforečnú. To by vysvetľovalo „viskóznu vlhkosť“, ktorú ľudia pri bludičkách občas cítia.

Myšlienka, že fenomén „bludičky“ je spôsobený prírodnými plynmi, sa objavila už v roku 1596, ako sa uvádza v knihe Of Ghostes and Spirites, Walking by Night, And of Straunge Noyses, Crackes, and Sundrie forewarnings, which commonly happen before the death of men: Great Slaughters, and alterations of Kingdomes od Ludwiga Lavatera v kapitole s názvom „Toľko prírodných javov sa považuje za strašidilá“:

Mnohokrát sa v noci objavia sviečky a malé ohne a zdá sa, že utekajú a padajú... Niekedy sa tieto plamene v noci pohybujú samy a ľudia ich vidia, ako prejdú veľkú vzdialenosť. Ale tieto veci a veľa im podobných má prirodzené príčiny... Prírodopisci píšu, že zo zeme vyrážajú husté plyny a tieto sa zapália. Bane sú plné síry, ak do nich vojde vzduch, pomedzi diery a pukliny v zemi, zapáli sa a bude sa snažiť dostať von.

V roku 1776 Alessandro Volta prvýkrát navrhol, že prírodné elektrické javy (napríklad blesk) interagujúce s metánovým bahenným plynom môžu byť príčinou ignis fatuus. S tým súhlasil aj britský polyhistor Joseph Priestley v sérii prác Experimenty a pozorovania rôznych druhov vzduchu (1772–1790); a francúzsky fyzik Pierre Bertholon de Saint-Lazare v De l'électricité des météores (1787). Prvotní kritici hypotézy močiarneho plynu ju často odmietali z rôznych dôvodov vrátane nepravdepodobnosti spontánneho zapálenia, absencie tepla v niektorých pozorovaných ignis fatuus, zvláštneho správania, keď svetlo akoby ustupovalo, keď sa k nemu pozorovateľ približuje, a rôzniacich sa svedectvách o guľových bleskoch (ktoré bol tiež niekedy klasifikovaný ako druh ignis fatuus). Príkladom takejto kritiky je americký antropológ John G. Owens vo Folk-Lore from Buffalo Valley (1891):

Toto je názov, ktorý sa niekedy používa na jav, ktorý sa možno častejšie nazýva bludička alebo svetlonos. Zdá sa, že ide o ohnivú guľu, ktorá môže byť malá ako plameň sviečky alebo veľká až ako hlava človeka. Spravidla sa pozoruje na vlhkých, močaristých miestach, pri pohybe sem a tam; ale stáva sa aj, že úplne stojí a svetielkuje. Keď sa k tomu priblížite, bude sa posúvať ďalej a bude stále mimo vášho dosahu; ak pôjdete nazad, bude vás nasledovať. To, že sa tieto ohnivé gule vyskytujú, a že budú sledovať váš pohyb, sa zdá byť preukázané, ale zatiaľ som na to nepočul uspokojivé vysvetlenie. Tí menej poverčiví tvrdia, že ide o vznietenie plynov stúpajúcich z močiara. Ale nie je mi jasné, ako môže svetlo vzniknuvšie zo vznetlivého plynu mať takúto formu a pohybovať sa tak, ako je popísané, ustupovať, keď sa približujete, približovať sa, keď ustupujete, a inokedy zostať nehybne, bez viditeľného spojenia so zemou.

Zdanlivé ustupovanie bludičky pri priblížovaní by sa však dalo vysvetliť jednoducho pohybom vzduchu, zapríčineným okolitými pohybujúcimi sa predmetmi — rozptýlia sa tak horľavé plyny. Toto bolo pozorované vo veľmi podrobných správach o stretnutiach s ignis fatuus, ktoré zverejnil začiatkom roku 1832 major Louis Blesson po sérii experimentov na rôznych lokalitách, o ktorých sa vedelo, že sa tam „bludičky“ vyskytujú. Za zmienku stojí jeho prvé stretnutie s bludičkou v bažine v hlbokom údolí v lese pri mestskej časti Gorbitz (Drážďany). Blesson spozoroval, že voda bola pokrytá dúhovým filmom a počas dňa bolo možné pozorovať, že z určitých oblastí hojne stúpajú bubliny. V noci Blesson pozoroval modrofialové plamene v rovnakých oblastiach a dospel k záveru, že súvisia s bublajúcim plynom. Strávil niekoľko dní vyšetrovaním tohto javu a na svoje sklamanie zistil, že plamene ustúpili zakaždým, keď sa k nim pokúsil priblížiť. Nakoniec sa mu to podarilo a dokázal potvrdiť, že svetlá boli skutočne spôsobené vznieteným plynom. Britský vedec Charles Tomlinson v publikácii On Certain Low-Lying Meteors (1893) popisuje Blessonove experimenty takto:

Pri návšteve tohto miesta v noci sa citlivé plamene stiahli, keď major postupoval; ale keď ticho stál, vrátili sa. Pokúsil sa od nich zapáliť kúsok papiera, ale prúd vzduchu vytváraný jeho dychom ich držal v príliš veľkej vzdialenosti. Keď odvrátil hlavu a zatajil dych, podarilo sa mu zapáliť papier. Dokázal uhasiť plameň aj tým, že ho pred sebou odtlačil na časť zeme, kde nevznikal plyn. Ak zapálil plameň na mieste, odkiaľ plyn vychádzal, bolo počuť akýsi výbuch nad močiarom na ploche osem alebo deväť štvorcových stôp; bolo vidno červené svetlo, ktoré postupne slablo na modrý plameň vysoký asi tri stopy a ten pokračoval v horení nestabilným pohybom. Keď svitalo ráno, plamene bledli a vyzeralo to, že sa blížia čoraz bližšie k zemi, až nakoniec pred zrakom zmizli.

Blesson tiež pozoroval rozdiely vo farbe a teple plameňov v rôznych močiaroch. Ignis fatuus v Malapane v Hornom Sliezsku (dnes Ozimek, Poľsko) sa dal zapáliť a uhasiť, nedokázal však zapáliť kúsky papiera alebo hobliny. Podobne ignis fatuus v inom poľskom lese pokryl kúsky papiera a drevených hoblín olejovou viskóznou tekutinou namiesto toho, aby ich spálil. Blesson tiež náhodne vytvoril ignis fatuus v močiaroch v nemeckej Porta Westfalica, keď robil ohňostroj.

Jedným z pokusov o replikáciu ignis fatuus za laboratórnych podmienok urobil v roku 1980 britský geológ Alan A. Mills z Leicesterskej univerzity. Aj keď sa mu podarilo vytvoriť chladný žiariaci mrak zmiešaním surového fosfínu a zemného plynu, farba svetla bola zelená a spaľovanie produkovalo veľké množstvo štipľavého dymu. To bolo v rozpore s väčšinou výpovedí očitých svedkov o ignis fatuus. Ďalšiu hypotézu mal Mills v roku 2000, ignis fatuus by mohol byť tzv. studený plameň. Jedná sa o luminiscenčné svetielkovanie pred horením, ktoré vzniká pri zahrievaní rôznych zlúčenín tesne pod bod vznietenia. Studené plamene majú vskutku zvyčajne modrastú farbu a ako už naznačuje ich názov, vytvárajú veľmi málo tepla. Studený plameň sa vyskytuje v najrôznejších zlúčeninách vrátane uhľovodíkov (vrátane metánu), alkoholov, aldehydov, olejov, kyselín a dokonca aj voskov. Nie je však známe, či sa studené plamene vyskytujú prirodzene, aj keď veľa zlúčenín, ktoré produkujú studený plameň, sú prírodnými, vedľajšími produktmi organického rozpadu.

Súvisiaca hypotéza zahŕňa prirodzenú chemiluminiscenciu fosfínu. V roku 2008 sa talianski chemici Luigi Garlaschelli a Paolo Boschetti pokúsili zopakovať Millsove experimenty. Úspešne vytvorili slabé studené svetlo zmiešaním fosfínu so vzduchom a dusíkom. Aj keď žiara mala stále zelenkastú farbu, Garlaschelli a Boschetti si všimli, že za slabého osvetlenia ľudské oko nedokáže ľahko rozlíšiť medzi farbami. Ďalej, úpravou koncentrácií plynov a podmienok prostredia (teplota, vlhkosť atď.) sa im podarilo odstrániť dym a zápach alebo ich prinajmenšom znížiť na nezistiteľnú úroveň. Garlaschelli a Boschetti tiež súhlasili s Millsom, že studený plameň môže byť prijateľným vysvetlením pre ďalšie prípady ignis fatuus.

V roku 1993 navrhli profesori Derr a Persinger, že niektoré ignis fatuus môžu mať geologický pôvod, vďaka piezoelektrine generovanej tektonickým namáhaním. Pohyby, ktoré spôsobujú tektonické poruchy, môžu tiež zohriať skaly a odpariť vodu v nich. Hornina alebo pôda, ktorá obsahuje niečo piezoelektrické, napríklad kremeň, kremík alebo arzén, môže tiež vyrábať elektrinu. Tá je vedená hore na povrch cez pôdu, cez stĺpec odparenej vody, a to sa javí ako pozemské svetlá. To by vysvetľovalo, prečo sa svetlá javia ako elektrické, nepravidelné alebo dokonca inteligentné vo svojom správaní.

Žiariaca svetluška (Lampyris noctiluca)

Panelluses stipticus, Mt. Vernon, Wisconsin (dlhá expozícia)

Svetlá sa môžu objaviť aj v dôsledku bioluminiscencie rôznych mikroorganizmov a hmyzu žijúcich v lesoch. Tajuplnú žiaru vyžarovanú z určitých druhov húb, ako je napríklad podpňovka, počas chemických reakcií vytvárajúcich bielu hnilobu, môžeme mylne považovať za záhadné svetielka bludičky. Existuje mnoho ďalších bioluminiscenčných organizmov, ktoré by mohli vytvárať ilúzie rozprávkových svetiel, napríklad svetlušky. Svetlo odrážajúce sa od väčších tvorov prebývajúcich v lesoch by mohlo vysvetliť javy pohybovania sa a odozvy na iné svetlá. Biele operenie sovy môže odrážať dostatok svetla z Mesiaca, aby sa javilo ako bludička; z toho vyplýva možnosť, že sa svetlá budú pohybovať, reagovať na iné svetlá atď.

Pozorovania ignis fatuus sú dnes zriedkavé. Predpokladá sa, že tento pokles je výsledkom odvodňovania a rekultivácie močiarov v posledných storočiach, ako napríklad predtým rozsiahlych Fenlandov vo východnom Anglicku, ktoré sa dnes zmenili na poľnohospodársku pôdu.

V literatúre

V literatúre má bludička niekedy metaforický význam, ktorý popisuje nádej alebo cieľ, ktorý chce človeka dosiahnuť, ale nedokáže to, alebo niečo, čo je zlovestné a mätúce. V knihe IX Strateného raja od Johna Miltona, riadky 631–642, je satan prirovnaný k bludičke, keď vedie Evu k Stromu poznania dobra a zla. V slovenskom preklade (M. Andričík):

... Chochol zjasnila
mu radosť, dvihla nádej, ako keď
bludička, ktorú v noci vytvorí
hustota pár a okolitý chlad,
sa rozfúkaním zmení na plameň,
ktorý vraj často sprevádza zlý duch,
mámivým svetlom nad ním plápolá,
až nočný pútnik blúdi v úžase
v močiarnom bahne, tápe v rybníku,
zhltnutý, bez pomoci, stratený.
Tak žiaril hrozný had a do pasce
hnal Evu, našu ľahkovernú mať.

Dve bludičky sa objavia v rozprávke Johanna Wolfganga von Goetheho Zelený had a krásna ľalia (1795). Sú opísané ako svetlá, ktoré jedia zlato a sú schopné zo seba opäť vytriasť zlaté kúsky.

V Jane Eyrovej od Charlotte Brontëovej, si Jane Eyrová nie je istá, či ide o sviečku alebo bludičku.

„Matka Carey“ napísala populárnu báseň z 19. storočia s názvom „Bludička“.

Bludička sa objaví v druhej kapitole knihy Brama Stokera Dracula, kde gróf, ktorý sa vydáva za svojho vlastného šoféra, vezme v noci na svoj hrad Jonathana Harkera. Nasledujúcu noc, keď sa Harker pýta Drakulu na svetlá, gróf spomenie rozšírenú ľudovú poveru, že bludička označuje, kde je zakopaný poklad.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Will-o'-the-wisp na anglickej Wikipédii.