Chust

Chust (ukr. Xуст; rus. Xуст; maď. Huszt; jidiš חוסט) je mesto na Ukrajine, ležiace v Zakarpatskej oblasti. Mesto má dnes asi 32 tisíc obyvateľov. Bol historicky druhým hlavným mestom Podkarpatskej Rusi a tiež štátu Karpatská Ukrajina. Sídli tu Chustská eparchia Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi. Je to partnerské mesto slovenských miest Lipany a Snina.

Chust (Хуст)
Huszt
mesto
Pohľad na mesto
Vlajka Erb
Oficiálny názov: Xуст – Chust
Štát	Ukrajina
Región	Zakarpatská oblasť
Okres	Chustský rajón
Rieka	Tisa
Súradnice	48°10′00″S 23°18′00″V
Rozloha	22 km² (2 200 ha)
Obyvateľstvo	28 559 (2001)
Hustota	1 298,14 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1090
Časové pásmo	VEČ (UTC+2)
- letný čas	VELČ (UTC+3)
PSČ	90400
Predvoľba tel. čísel	(+380) 3142
Poloha mesta v rámci Zakarpatskej oblasti
Poloha mesta v rámci Ukrajiny
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Polohopis

Chust sa rozkladá na sútoku riek Riky a Tisy, necelých 10 km severne od hraníc s Rumunskom a cca 90 km juhovýchodne od oblastnej metropoly Užhorodu, k väčšine územia Zakarpatskej oblasti za tzv. Chustskými vrátami, v Chustskej kotline.

Dejiny

Najstaršie dejiny a stredovek

Chustský hrad

Prvá písomná zmienka o meste Chust je z roku 1329, kedy dostal mestské privilégiá od vtedajšieho uhorského kráľa Karola I. Róberta. Najstarší dokument, ktorý mesto Chust pripomína, je strážený v miestnom archíve a pochádza z roku 1353. Tunajší hrad však bol postavený už v roku 1090 za vlády uhorského kráľa Ladislava I. na obranu proti Kumánom. Chránil tiež obchodné cesty predovšetkým k náleziskám soli pri dnešnom meste Solotvyno, postavený bol v strategickej lokalite. Hrad bol zničený pri vpáde Mongolov do Uhorska a znovu postavený v roku 1318; podhradie sa rozvíjalo ale až po odchode Mongolov. Po nejakú dobu ho vlastnili valašskí vojvodovia. Kráľ Matej Korvín tu v roku 1458 väznil svojho strýka Michala Szilágyiho. Za Dóžovho povstania (1514) obsadili hrad miestny poddaní.

Novovek

Rytina mesta Chust z 19. storočia

V roku 1526 sa oblasť stala súčasťou autonómneho Sedmohradska, roku 1546 však bola cisárom Ferdinandom I. dobytá späť. V súvislosti s reformáciou na území vtedajšieho Uhorska prešiel v polovici storočia miestny biskup aj s celou svojou vtedajšou farou pod reformovanú cirkev. Katolícki veriaci sa museli modliť pri kaplnke, pretože im boli bohoslužby v gotickom kostole odopreté.

Mesto zničili v roku 1594 Turci, avšak hrad nedobyli. 17. augusta 1703 sa hrad vzdal kurucom a bola tu vyhlásená nezávislosť Sedmohradska. Habsburgovci ho v roku 1711 dobyli späť. Vtedajší Chust navštívil aj známy turecký cestovateľ Evliya Çelebi, ktorý si všimol predovšetkým miestny hrad a porovnal ho s inou tureckou pevnosťou ("Pevnosť Iskender").

Počas Rákóciho povstania tu bola zriadená továreň na výrobu pušného prachu, ktorá slúžila povstalcom.

Dňa 3. júla 1766 bol hrad zasiahnutý bleskom a oheň ho vážne poškodil. Vzhľadom na to, že sa tu nachádzalo skladisko munície, mal blesk ničivý dopad. Vtedajšia cisárovná Mária Terézia vyslala do Chustu výpravu pod vedením svojho syna (budúceho cisára Jozefa II.) Výprava zistila, že pevnosť je v stave, kedy by musela byť znovu vystavaná. Následne padlo rozhodnutie premiestniť vojenskú posádku do Mukačeva.

Pri búrke v roku 1798 spadli aj veže a odvtedy je hrad v rozvalinách. Hradný kameň začal byť neskôr používaný ako dostupný stavebný materiál pre nové úradné budovy alebo kostol. Počas maďarizácie bolo mesto v roku 1882 premenované na Csebreny. Na mapách tretieho vojenského mapovania, ktoré vznikli v 70. a 80. rokoch 19. storočia je viditeľný Chust ako sídlo bez organizovanej uličnej siete a jasného mestského jadra. Tým sa líši od mnohých ďalších uhorských miest svojej doby. Domy netvorili bloky; jednalo sa o oddelené stavby, ktoré mali vlastné záhrady alebo polia ďalej od hlavnej cesty. Už v roku 1872 sem bola zavedená železnica, miestna riečka Chustec ešte nebola regulovaná.

Synagóga v Chuste

V roku 1868 tu rabín Moše Šik (1807–1879), rodák z Brezovej pod Bradlom, založil ješivu (židovskú školu). Navštevovalo ju vyše 800 študentov a bola tak najväčšia vo východnej Európe. Roku 1897 tu vznikla maďarsko-rusínska škola. Aktívne tu tiež boli židovské politické strany, rovnako ako rôzne ďalšie židovské organizácie. Nachádzali sa tu dva židovské cintoríny; starý a nový.

V roku 1890 tu bolo napočítaných 6228 obyvateľov.

Prvá polovica 20. storočia

Dom v takzvanej Českej štvrti

V roku 1910 mal Chust 10 292 obyvateľov, z toho 5 230 Rusínov, 3 505 Maďarov a 1 535 Nemcov. Do Trianonskej zmluvy v roku 1920 patril Uhorsku. Administratívne bol sídlom vlastného okresu a súčasťou Marmarošskej župy. Aj keď sem bola zavedená železnica, nedošlo k väčšej industrializácii. Postavený bol iba mlyn na spracovanie dreva a jedna tehelňa. V regióne bol vtedy Chust známy predovšetkým vďaka kožiarskym výrobkom.

Počas prvej svetovej vojny bolo v meste prítomných väčšie množstvo rakúsko-uhorských vojakov vzhľadom na rýchly postup ruského vojska v Haliči a obavám z ich prieniku do Karpatskej kotliny. V roku 1918 sa tu nachádzal zajatecký tábor, v ktorom boli internovaní vojaci poľských pomocných zborov. V chaose, ktorý nastal v Uhorsku v súvislosti s koncom prvej svetovej vojny, mesto uchvátila Maďarská republika rád. Konal sa tu aj zjazd maďarských Rusínov, ktorí odmietli vyslať svojich zástupcov do parlamentu v Budapešti a ktorí požadovali pripojenie regiónu k vznikajúcej Ukrajine. V lete 1919 nad Chustom prevzalo kontrolu rumunské vojsko, ale podľa Saintgermainskej zmluvy nakoniec mesto pripadlo Československu ako súčasť Podkarpatskej Rusi. Československá armáda do mesta vstúpila v máji 1920. V roku 1923 mal Chust 11 854 obyvateľov. Do roku 1927 bol súčasťou Marmarošskej župy, aj v rámci 1. česko-slovenskej republiky.

Za prvej republiky bolo do mesta výrazne investované. Prvými úlohami, ktoré nový štát musel v tomto meste zaistiť, bola výstavba dopravných komunikácií (alebo ich úprava) a ďalej vznik nemocnice, ktorú tu zrealizoval Červený kríž. Henrich Freiwald sa o meste vyjadril so slovami „V Chustu o 10000 obyvatelích není ani slušný hotel, ani restaurace, kavárna, divadlo či jiná slušná, větší místnost!“.

Postupne došlo k premene ekonomiky z agrárnej na agrárno-priemyselnú, vyrástla tu Česká kolónia (tiež známa ako Malá Praha, Masarykova kolónia). Tú sám Freiwald navrhol. Postavené boli aj ďalšie objekty, napr. kolónie menších domčekov na severnom okraji mesta a predovšetkým aj správne budovy, napr. dnešná Budova mestskej rady, kde po roku 1938 sídlila dočasne zemská správa. Vznikol tu aj Slovanský dom, ktorý slúžil aj ako kino. V roku 1921 tu bolo postavené gymnázium (dnes škola č. 1 Augustína Vološina). Len medzi rokmi 1926 až 1937 vzniklo okolo osemsto nových stavieb.

Populácia sa takmer zdvojnásobila - zatiaľ čo v roku 1910 mal Chust približne desať tisíc obyvateľov, v roku 1930 to bolo už 17 883 obyvateľov, z toho 9301 Rusínov, 4537 Židov, 1490 Čechov a Slovákov, 1383 Maďarov, 732 Nemcov a 368 iných. Hranicu 20-tisíc obyvateľov Chust prekročil v roku 1937. Jan Antonín Baťa vo svojej vizionárskej knihe Budujme stát pro 40 000 000 ľudí plánoval výstavbu diaľnice z Chebu a z Čiech cez Moravu až do Chustu a Trebušian. Baťa tu tiež otvoril jeden zo svojich obchodných domov; ďalším významným objektom z tej doby bol hotel Koruna s kapacitou štyridsiatich lôžok. Počas 30. rokov však obdobie rýchleho rozvoja striedali aj rôzne krízy, napr. nepokoje robotníkov a štrajku, pretože bolo časté, že dochádzalo k oneskorovaniu výplat miezd. Nepokoje muselo potláčať československé žandárstvo. Stalo sa aj to, že cudzie lietadlo rozsypalo nad územím mesta letáky v ruštine a ukrajinčine vyzývajúce, aby miestni odmietli platiť dane.

V závere 20. rokov 20. storočia bol v Chuste vybudovaný aj pravoslávny kostol. Stalo sa tak krátko po tom, čo tu bola zriadená pravoslávna obec. Kostol bol dokončený roku 1929.

Nie všetko sa podarilo zrealizovať; kanalizačná sieť nebola vybudovaná po celé obdobie československej správy Chustu a jej realizácia mala byť uskutočnená až v roku 1939.

Koncom 30. rokov 20. storočia bol v Chuste dislokovaný prápor Stráže obrany štátu pod velením podplukovníka Antonína Zemana. Tento prápor mal ku dňu 24. septembra 1938 448 mužov. Pri bojovom nasadení proti záškodníkom a pri ústupových bojoch padlo 7 mužov tohto práporu a ďalších 9 mužov bolo zranených.

Po prvej viedenskej arbitráži v roku 1938 sa Chust stal hlavným mestom Podkarpatskej Rusi. Mesto bolo však úplne izolované od hlavných dopravných ťahov zo zvyšku Podkarpatskej Rusi, pretože tie prebiehali cez mesto Mukačevo, alebo rovinatou krajinou pri starej maďarskej hranici a Československo o ne prišlo. Československá armáda sa preto narýchlo rozhodla o výstavbu núdzovej cesty severnejšie položenou krajinou práve do Chustu. Bolo tiež nevyhnutné presťahovať všetky krajinské úrady a ďalšie organizácie, premiestnené bolo napr. aj krajinské divadlo Nová scéna. Predseda krajinskej vlády Vološin požadoval aj presun ukrajinskej univerzity do Chustu z Prahy. Podkarpatská autonómna vláda tu pripravovala prvé zasadnutie vlastného snemu - Sojmu, ktoré sa malo uskutočniť na začiatku marca 1939, avšak prezident Hácha to odmietol. Rokovanie sa tak konalo až po vyhlásení nezávislosti Podkarpatskej Rusi.

Chust po prestrelkách v roku 1939

Dňa 14. marca 1939, v predvečer rozpadu Československa a okupácie Čiech a Moravy nemeckými vojskami, práve v Chuste vyhlásil Augustín Vološin republiku s názvom Karpatská Ukrajina. Urobené tak bolo v telocvični miestneho gymnázia. Nový štát rozhodol o ukrajinčine ako úradnom jazyku a ustanovenia Novej scény ako čisto ukrajinského divadla. Ešte predtým, ale vypuklo v Chuste povstanie, keď príslušníci organizácie Karpatská Sič vstúpili do bojov s československým vojskom. V noci z 13. na 14. marca 1939 prepadlo cca 350 sičovcov československý žandársky pohotovostný oddiel, ktorý sa im však ubránil. Nemecko avizovalo, že otvorí v Chuste vlastný konzulát.

16. marca 1939 bolo mesto nakoniec obsadené maďarskou armádou a začlenené pod Maďarské kráľovstvo. Armáda postupovala na bývalú Podkarpatskú Rus tromi smermi, východnú z nich cez Chust a ďalej na Jasiňu. Z administratívneho hľadiska sa malo stať súčasťou Marmarošskej župy. K prestrelkám a bojom dochádzalo krátko potom ešte medzi ukrajinskými ozbrojencami (Karpatskou Sičou) a maďarskými jednotkami. Maďarom sa nakoniec podarilo mesto, rovnako ako ostatné na území bývalej Podkarpatskej Rusi pacifikovať.

V roku 1943 maďarská správa odhalila v Chuste pamätník hrdinov prvej svetovej vojny, ktorý odhalil vtedajší maďarský premiér Miklós Kállay. V rámci Maďarska bol Chust oficiálne slobodným kráľovským mestom.

Jediná zachovaná synagóga

Bolo tu ustanovené židovské geto, kam boli nahnaní príslušníci židovskej menšiny. Bolo jedným z piatich na území bývalej Podkarpatskej Rusi. Sedem z celkového počtu ôsmich synagóg bolo zbúraných. Vzniklo v centre mesta a vymedzené bolo ulicami Izňanska, Čerehy a Košuta.

V okolitých Karpatoch boli činní partizáni, v roku 1943 tu napr. pôsobila stodesaťčlenná skupina. Policajné a ďalšie zložky maďarského štátu tu organizovali rôzne razie a zastrelených bolo nemálo partizánov. Dňa 26. októbra 1944 bol Chust obsadený Červenou armádou. V tejto dobe tu nešla elektrina a vznikla tu ľudová milícia, ktorá používala kriminálne praktiky. Neskôr sa podieľala na zabezpečení sovietskej kontroly nad mestom a vyhnaní československých zástupcov. Toto bolo formálne potvrdené rozhodnutím z československej strany v januári 1945. Mesto sa stalo súčasťou Ukrajinskej SSR. Už v novembri sa začalo vydávanie nových regionálnych novín a o rok neskôr mal Chust obnovený štatút mesta.

2. polovica 20. storočia

Pamätník Sovietskej armáde, v roku 2022 bol odstránený

Po druhej svetovej vojne Chust pripadol Sovietskemu zväzu, rovnako s celou bývalou Podkarpatskou Rusou. Boli tu ustanovené nové organizácie, napr. technická škola v roku 1947. V období existencie ZSSR boli v Chuste vybudované nové podniky, ktoré poskytovali prácu mnohým miestnym obyvateľom, napr. na nábytok, obuv, spracovanie ropných produktov a pod. Niektoré ďalšie závody, napr. textilný podnik spolupracovali počas obdobia existencie ZSSR s krajinami bývalého východného bloku, vrátane NDR a tiež Československa, napr. so spoločnosťou Svit. V Chuste sa tiež vyrábali vo veľkom klobúky, pretože tu stál závod na spracovanie plsti.

Nachádzala sa tu aj elektráreň a veľký drevárenský závod. V 70. rokoch 20. storočia sa dokonca uvažovalo o výstavbe jadrovej elektrárne v priestore blízko Chustu, rozhodnutie však nepadlo. Počas sovietskeho obdobia bola otvorená škola pre zdravotné sestry, ďalej potom škola lesných špecialistov, knihovníkov a ďalších vzdelávacích inštitúcií. Medzi rokmi 1945 až 1991 sa počet obyvateľov mesta postupne zvyšoval. V polovici 60. rokov 20. storočia presiahol 25 tisíc a do roku 1991 prekonal métu tridsaťtisíc. Jediná synagóga, ktorá prežila vojnu, fungovala počas sovietskej doby ako kino.

V roku 1991 sa Chust stal súčasťou nezávislej Ukrajiny. V roku 1995 bolo rozhodnuté o privatizácii radu miestnych tovární, napr. textilného závodu a továrne Technomaš, ďalej závodu na výrobu stavebných hmôt a pod.

Súčasnosť

V roku 2010 rada mesta udelila čestné občianstvo Stepanovi Banderovi a Romanovi Šuchevyčovi. V nasledujúcom roku bolo rozhodnutie revokované.

V súvislosti s ruskou inváziou na Ukrajinu sa rozhodli niektoré partnerské mestá zaslať mestu Chust pomoc, napríklad Žďár nad Sázavou zaistil aj dva ojazdené autobusy. Došlo tiež k derusifikácii niektorých miestnych názvov. V súvislosti s tým bola napr. ulica Leva Tolstoja pomenovaná podľa Borisa Johnsona.

Obyvateľstvo

Chust v roku 1918

V roku 2001 malo mesto Chust 31 900 obyvateľov:

28 500 (89,3%) Ukrajincov (vrátane Rusínov)

1700 (5,4%) Maďarov

200 (3,7%) Rusov

100 (0,4%) Rómov

Podľa prieskumu z roku 1880 v meste žilo 800 Rumunov

Kultúra a zaujímavosti

V meste Chust sa nachádza Vlastivedné múzeum s cca 2000 exponátmi. V budove školy č. 1 sa nachádza aj školské historické múzeum.

Na centrálnom námestí sa nachádza pamätník vojakom Červenej armády a partizánom, ktorí zomreli počas druhej svetovej vojny (v roku 2022 na ňom bola päťcípa hviezda nahradená krížom), ďalej potom antifašistickému básnikovi Dmitrijovi Vakarovovi a rusínskemu národnému buditeľovi Alexandrovi Duchnovičovi. Smerom na juh (k Chustskému hradu) sa nachádza mestský park s fontánou a detským ihriskom. Nesie názov Hrdinov Majdanu.

Opevnený kostol sv. Alžbety

Pamiatky

• Chustský hrad, zrúcanina stredovekého hradu,. Stojí na hradnom kopci (prastarej sopke), ktorý zahŕňa ešte vyhliadkové miesto, kostol a cintorín.
• Opevnený kostol sv. Alžbety z 13. storočia, teraz protestantský. Nachádza sa v samotnom strede mesta. V jeho interiéri sú nástenné maľby, ktoré zobrazujú rôzne významné postavy uhorských dejín, napr. svätého Štefana.
• Barokový rímskokatolícky kostol sv. Anny z 18. storočia
• Barokový gréckokatolícky kostol Nanebovstúpenia z 18. storočia
• Katedrálny kostol sv. Cyrila a Metoda Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi
• Synagóga z konca 19. storočia
• Česká, resp. Masarykova kolónia (záhradné mesto) architekta Henricha Freiwalda z 20. rokov 20. storočia
• Sviato-pantelejmonovský kláštor severozápadne od stredu mesta, pri rieke Rika

Letecký pohľad na Chust

Školstvo

V meste Chust stojí celkom desať škôl, vrátane školy č. 1 Augustina Vološina (postavená v 30. rokoch 20. storočia počas Prvej československej republiky). V roku 1996 tu bola založená umelecká škola Lászla Gajdu. Je tu aj gymnázium s internátom.

Zdravotníctvo

Na juhovýchodnom okraji mesta sa nachádza chustská okresná nemocnica, vystavaná bola na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia.

Pohľad na mesto z hradného kopca

Doprava

Západovýchodným smerom v smere toku rieky Tisy prechádza Chustom aj železničná trať z Kráľova nad Tisou. V meste stoja celkom dve stanice, a to hlavná stanica, ktorá je umiestnená juhovýchodne od centra mesta (pri ceste smerom do Solotvyna) a potom zastávka Chust. Hlavná stanica bola v roku 2021 obnovená. Autobusová stanica je umiestnená pri hlavnej železničnej stanici.

V rovnakom smere, ako železnica, vedie aj hlavný cestný ťah, ktorý spája všetky významnejšie mestá Zakarpatskej oblasti od západu na východ (H-09). Severne od mesta Chustu je vedený cestný obchvat. Ďalší významný cestný ťah smeruje z Chustu na sever do obce Mižhiria a ďalej do Ivanofrankivskej oblasti.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Khust na anglickej Wikipédii a Chust na českej Wikipédii.