Dekameron

Dekameron je cyklus 100 noviel talianskeho autora Giovanniho Boccaccia, ktoré napísal v rokoch 1349 až 1353. 100 noviel je rozdelených podľa príbehov desiatich ľudí na desať dní. Je to základajúce dielo žánru renesančnej novely. Prvenstvo má tiež čo sa týka jazyka, v ktorom je napísané: novely boli napísané v novodobom talianskom jazyku v období, keď sa ešte používala latinčina.

Základné informácie

Boccacciov Dekameron je klasické dielo renesančnej literatúry. Dekameron je grécke slovo označujúce časový úsek desiatich dní, vo význame diela desať denníkov lásky. V prešmyčke slova Decamerone sa skrýva bližší názov: De amore novellae centum, sto noviel o láske. Tak nazval Dekameron jeho prvý odpisovateľ Mannelli, Boccacciov súčasník, v roku 1384. Boccaccio, podobne ako všetci učenci a básnici humanizmu mali veľkú záľubu v slovných hrách a inotajoch každého druhu.

Dekameron je cyklus stojedna noviel, ktoré si rozpráva po desať dní desať mladých ľudí (7 dievčat a 3 chlapci) vo vilke na florentskom vidieku, kde sa uchýlili, aby v zábave a speve prečkali vyčíňanie moru. Stoprvá novela je úvodom štvrtého dňa, ktorá je zároveň záverečnou obhajobou morálnych preferencií samého autora.

Pampinea, Fiammetta, Filomena, Emilia, Lauretta, Neifilé a Elissa – Panfilo, Filostrato a Dioneo sú postavy, z ktorých je každý deň jeden kráľom alebo kráľovnou, uvádza rozprávačov a spevákov a udáva tón svojmu dňu. Fiammettou je Maria d´Aquino (Boccacciova milenka) a Panfilom sám Boccaccio.

Ukážky z obsahu

Preskočiť obsah diela

Upozornenie. Článok alebo jeho časť prezrádza zápletku, pointu alebo rozuzlenie diela!

Piata novela zo šiesteho dňa

Táto novela rozpráva ako sa právnik Forese a maliar Giotto vysmievali zo svojho škaredého vzhľadu.

Messer Forese di Azabbata bol malý a znetvorený, no napriek svojmu vzhľadu bol odborník v cirkevnom a občianskom práve a všetci Florenťania si ho vážili. Giotto bol obdarený veľkým maliarskym nadaním, sám však bol veľmi nepekný.
Raz, keď sa vracali zo svojich usadlostí, mali spoločnú cestu. Keď začalo pršať, našli prístrešie u jedného sedliaka. Keď videli, že pršať tak rýchlo neprestane, požičali si od sedliaka staré klobúky a opäť vyrazili na cestu. Aby si ju skrátili, začali sa zhovárať.
Keď messer Forese videl, aký je Giotto zahádzaný od blata, nepekný a odporný, nezdržal sa smiechu. Povedal mu:„ Giotto, keby ťa teraz videl niekto cudzí, kto ťa nepozná, myslíš, že by uveril, že si najlepší maliar na svete?“
Ale Giotto mu odpovedal: „Messer Forese, myslím si, že by uveril, len čo by sa pri pohľade na tvoj parsún (klobúk) presvedčil, že ty poznáš abecedu.“ A tak mu to Giotto vrátil aj s úrokmi.

Desiata novela desiateho dňa

Gualtieri bol starý mládenec z rodiny markízov zo Saluzza. Ženy si vážil menej ako psy a kone, s ktorými chodil na poľovačku. Oženiť sa nechcel, hoci ho vazali stále prehovárali. Povedal, že si počká na Kristove roky, no tie prišli, ale on nie a nie sa oženiť.
Až ho nakoniec prehovorili.
Gualtieri si vybral za ženu dcéru sedliaka, s ktorým sa dohodol na sobáši. Dal svojej budúcej manželke Griselde ušiť šaty na mieru a prichystať hostinu. Keď prišiel svadobný deň, išiel po ňu do dediny a opýtal sa jej, či si ho chce vziať. Ona mu pokorne odvetila, že prijme všetko, čo jej ponúkne. Vzali sa a Griselda si na panstve počínala dobre, každého si získala svojimi skutkami a správaním.
Griselda o niečo neskôr porodila dcéru a Gualtierimu sa v hlave zahniezdila bláznivá myšlienka. Chcel vyskúšať Griseldinu trpezlivosť. Predstieral hnev, že mu neporodila mužského potomka a povedal, že ich dcéru dá zabiť. Griselda to pokorne prijala a dala svoju dcéru sluhovi, ktorý mal skutok vykonať. Gualtieri dcéru dal na výchovu svojej príbuznej do Bologne.
Po rokoch Griselda znova porodila a tentokrát to bol syn. Gualtieri si zmyslel, že ju podrobí druhej skúške. Povedal jej, že vazali sa hnevajú, že im bude vládnuť sedliakov vnuk a tak sa rozhodol, že aj ich syna dá zabiť. Griselda to s ťažkým srdcom prijala. Gualtieri syna poslal na výchovu do Bologne.
O pár rokov si Gualtieri znova zaumienil, že Griseldu podrobí poslednej skúške. Povedal,že sa s ňou rozvedie a zoberie si sebe rovnú. Z Ríma mu prišiel falošný pápežský dišpent. Ukázal ho vazalom a tí ho odsúdili ako najväčšieho ukrutníka. Ukázal ho aj Griselde, ktorá to pokorne prijala a len v košeli sa vrátila k svojmu otcovi.
O pár dní Gualtieri oznámil, že bude svadba. Za ženu si vybral dcéru grófa z Panaga. Griselde prikázal, aby upratala celý zámok. Tá jeho prianie splnila.
Gualtieri dal svoju dcéru a syna vychovávať príbuznej vydatej v rodine grófov z Panaga v Bologni. Takže na svadbu prišla jeho dcéra.
Bola svadobná hostina a každý chválil Gualtierimu nevestu, aj Griselda. Potom sa jej Gualtieri spýtal pred všetkými, čo si myslí o jeho novej žene. Griselda o nej veľmi pekne hovorila. To Gualtieriho presvedčilo, povedal jej pravdu a aj to, že ju ľúbi. Potom sa všetci radovali.

Opis zápletky alebo rozuzlenia príbehu sa tu končí.

Nie je náhoda, že novely desiateho dňa Dekameronu vytvárajú tragickú paletu vtedajšej spoločnosti. V poslednej novele Dekameronu Boccaccio v podstate najviac „zarezal do chorého tela vládnucej vrstvy“. Griselda je v podstate to dobré, to zdravé v ľudstve, čo vždy zachraňuje svet.

Názory

Fransesco de Sanctis v Dejinách talianskej literatúry hovorí: „Ak otvoríš Dekameron, len čo dočítaš prvú novelu, cítiš, akoby si spadol z neba. Nie je tu vývoj, je tu odrazu katastrofa alebo revolúcia, ktorá ti ukáže za jediný deň svet od základu zmenený.“

Významné postavy

signor Ciappelletto - pokrytec
mních Alberto - využíva ženskú hlúposť
fráter Cipolla - balamutí ľahkoverných Certalďanov brkom z krídla archanjela Gabriela

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dekameron