Wikipédia

Didaché

ranokresťanský spis apoštolských otcov z konca 1. alebo začiatku 2. storočia po Kristovi
O „didaché“, ako o poučnom materiáli obsahujúcom učenie apoštolov[1] pozri didaché (literárna kritika).

Didaché (iné názvy pozri nižšie) je ranokresťanský spis apoštolských otcov z konca 1. alebo začiatku 2. storočia po Kristovi. Dokument je popri Biblii jedným z najstarších kresťanských prameňov.[2][3][4] Je skôr kompiláciou starších textov,[5] ktorá však obsahuje aj prvky inovatívnosti. Poskytuje cenné údaje o raných kresťanských dejinách, liturgii a počiatkoch kánonického práva. Z cirkevnoprávneho hľadiska ide o pseudo-apoštolskú zbierku[6]. Dielo malo vplyv na ďalšie cirkevnoprávne zbierky, mimo iné na Apoštolské konštitúcie.[7][8][9][10][11]

Staroveké spisy Didaché

Názvy

upraviť
  • Didaché[2][3][12][10][13], menej často: Didache[14], (starogr. Διδαχή – Didaché)
  • Náuka dvanástich apoštolov[2][4], Učenie dvanástich apoštolov[13][12], Doktrína dvanástich apoštolov[15]
  • lat. Doctrina duodecim apostolorum[16][17] alebo Didache XII Apostolorum[4]
  • starogr. Διδαχὴ τῶν δώδεκα ἀποστόλων – Didaché tón dódeka apostolón[9][15][18]
  • podľa prvých slov aj: Učenie Pána skrze dvanástich apoštolov pohanom[16], (starogr. Διδαχὴ κυρίου διὰ τῶν δώδεκα ἀποστόλων τοῖς ἔθνεσιν – Didaché kyriou dia tón dódeka apostolón tois ethnesin)[18][9] pozn. Kyriou je niekedy písané aj s veľkým K[17]

Vznik a význam

upraviť

Spis vznikol pravdepodobne na východnom pobreží Stredozemného mora[2], t.j. v (západnej)[9] Sýrii[7][11][15][19][20] alebo Palestíne[15][20], poprípade v Egypte[3][7][11][19][20]. Napísaný bol v gréčtine anonymným autorom, zrejme v kruhoch židokresťanov. Text odráža proces prechodu kresťanstva ako židovskej sekty na komunitu zo sociologického hľadiska prevažne s pohanskými koreňmi. Pokúša sa prekonať napätie medzi nežidovskými a židovskými kresťanmi vytvorením identity oddelenej od judaizmu.[5] Narozdiel od iných obdobných spisov priamo nedémonizuje židovské praktiky ani neobsahuje protižidovské prvky.[21] Je určený najmä pohanským konvertitom.[9][15]

Presný dátum jeho vzniku nie je úplne istý, vznikol však zrejme v 1. storočí[2][15][17][22], hlavná kresťanská časť (kapitoly 7 až 15) možno medzi rokmi 70 až 80.[2] Iné zdroje ho kladú skôr do 2. storočia[3][19]. Viaceré pripúšťajú voľnejšie rozpätie neskorého 1. storočia a raného 2. storočia.[5][7][10][11][19][20] Chronologicky sa jej autor preto ešte radí k apoštolským otcom.[15][23]

Niektorí ranokresťanskí autori považovali Didaché za kanonický text a egyptskí autori a zostavovatelia ho rozsiahlo citovali v zbierkach 4. a 5. storočia. Eusebius z Cézarey ho na začiatku 4. storočia citoval vo svojich Cirkevných dejinách. Neradil ho medzi kánonické spisy ale považoval ho za ortodoxný. Spomínali ho tiež svätí Atanáz a Klement Alexandrijský (Paidagógos, Strómata) či Órigenes (De principiis, Homilia in Iudices). Tvoril základ siedmej kapitoly cirkevnoprávnej zbierky Apoštolské konštitúcie zo 4. storočia.[3][9][11][17]

Obsah a pramene

upraviť
 
Názov Didaché v rukopise objavenom v roku 1873

Didaché nie je jednotnou a koherentnou prácou, ale kompiláciou niekoľkých už existujúcich písomných prameňov, ktoré nadobudli platnosť používaním v rozptýlených kresťanských komunitách.[3] Vedci sa nevedia zhodnúť, či didachisti poznali Matúšovo evanjelium alebo či používali predkánonické formy synoptickej tradície.[7]

Existuje zjavná príbuznosť mudroslovnými knihami Starého zákona, kumránskymi spismi ako aj rabínskym učením. Mohlo teda sčasti ísť o prispôsobenie staršej židovskej práce[19] určenej pohanským konvertitom (prozelytom).[15] Nasvedčuje tomu antický latinský spis Doctrina apostolorum, ktorý obsahoval prvých šesť kapitol bez ďalších kresťanských prírastkov.[19] Táto predkresťanská časť knihy sa objavuje aj v iných kresťanských spisoch vrátane Apoštolskom zriadení Egyptskej cirkvi, Barnabášovej epištoly (18 – 20)[7], Hermovom pastierovi či v arabskej verzii Života svätého Šenutu. Naopak úplná verzia Didaché bola použitá napr. v Apoštolských konštitúciách a Apoštolských didaskáliách.[9][15][19][22]

Celkovo má Didaché 16 krátkych kapitol.[3][15] Spis sa ďalej z materiálneho obsahového hľadiska delí na viacero častí. Jednotlivé zdroje uvádzajú rozličné delenia na dve[2][19], tri[3][9][15] alebo štyri[5][7] časti. Nasledujúci text pre sprehľadnenie pracuje primárne s rozdelením na 4 časti.

Prvá časť (kapitoly 1 – 6)[3] pojednáva o náuke o dvoch cestách (života a smrti)[3], takže spis býva nazývaný aj ako katechizmus dvoch ciest.[15] Práve táto časť nesie znaky podobné s inými ranými spismi ako Barnabášova epištola[7] či s kumránskymi spismi[9] a je zjavne staršieho predkresťanského charakteru.[21]

Druhá a tretia časť (niekedy sa ráta ako jedna – hlavná časť spisu; t. j. kapitoly 7 – 10 – 15)[3][21] poskytujú informácie o ranom cirkevnom poriadku a eucharistických modlitbách. Ide o inovatívnu časť.[9]

Ak sa táto časť delí na dve, tak prvá pojednáva najmä o liturgických otázkach krstu, pôstu, slávenia nedele, modlitbách či slávení Eucharistie.[7][15] Prednostne sa mal krst uskutočňovať v tečúcej vode no povolený bol i krst vylievaním vody na hlavu krsteného. Pôst sa mal držať v stredu a piatok a nie v pondelok a štvrtok ako „to robia pokrytci“.[19] Tu sa spis zjavne rozchádza so židovskou tradíciou.[21] Zároveň ide o prvý prameň, kde sa deň odpočinku preniesol zo soboty na nedeľu.[15]

Liturgická časť reprodukuje verziu Modlitby Pána, ktorá sa podobá verzii z Matúšovho evanjelia (Mt 6: 9 – 13) a obsahuje neskoršiu doxologickú prílohu. Ďalej obsahuje obsahuje formulácie modlitieb[2]: za kalich (9: 2), chlieb (9: 3 – 4) a záverečnú modlitba vďakyvzdania (10: 2 – 6). Tieto tri modlitby nasledujú za spoločnou podštruktúrou, ktorá znie: „Ďakujeme ti, Otče za [...], ktoré si nám dal poznať prostredníctvom Ježiša, svojho služobníka; sláva Ti naveky.‘‘[7] Nie je úplne zrejmé, či sa recitovali počas eucharistie alebo agapé, resp. čo nasledovalo ako prvé.[11] Inšpirované sú starými židovskými modlitbami recitovanými pri hostinách.[11][22] Koptská verzia Didaché obsahuje na konci 10. kapitoly vetu navyše. Ide o vďakyvzdanie za „parfúm‘‘, ktorým sa často interpretuje ako voňavý olej alebo krizma. Novšie hypotézy navrhujú, že išlo o modlitbu nad kadidlom páleným počas spoločného pokrmu.[19]

Druhá časť hlavného celku Didaché obsahuje informácie o cirkevnoprávnych predpisoch a vnútornej štruktúre ranej Cirkvi. V rámci nej sú rozlíšení apoštoli, proroci, biskupi a diakoni.[7][15] Predpisy v 11: 1 – 15: 4 odrážajú tendencie vtedajšej doby, keď potulní proroci a učitelia boli ešte stále bežným javom. Pokyny pre veriacich sú jednoduché a pragmatické. Každý, kto zostane viac ako tri dni či pýta peniaze je falošným prorokom. Ak chce ten, kto prichádza v mene Pána zostať dlhšie, musí podľa Didaché pracovať. Skutoční proroci a učitelia, ktorí sa usadia v kresťanskej komunite, však majú nárok na komunálnu podporu (13: 1 – 7).[7] Poúča tiež funkcionárov ranej obce. Dáva pokyny na ustanovenie biskupov a diakonov, ktorých si treba vážiť rovnako ako prorokov a učiteľov (15: 1 – 2).[7] Biskupský úrad je stále málo rozvinutý,[9] z hľadiska vývoja cirkvi sa stále jedná o neskoré obdobie pneumatickej demokracie, keď boli cirkvi spravované volenými charizmatickými hodnostármi (biskupmi).[10][15][24] Časť popisujúca štruktúru ranej cirkvi popisuje vzťahy v západosýrskej cirkvi, čo viedlo k tomu, že vznik diela sa prisudzoval tejto oblasti.[9][22]

 
Nikomédijsky metropolita Filotheos Bryennios, ktorý objavil prvý nájdený exemplár Didaché

Okrem morálky, etiky a cirkevnej praxe sa Didaché v 16. kapitole (posledná časť, 16:1 – 8) zaoberá aj apokalyptickým koncom sveta a eschatologickou nádejou, t.j. druhým príchodom Krista na konci vekov.[3] Ovplyvnená je zrejme knihou Daniel, ponímanie je už skôr ovplyvnené kresťanstvom než judaizmom.[21] Vyhradzuje telesné vzkriesenie iba pre spravodlivých. Vysvetlenie konečných udalosti sa končí náhle, čo je dôvodom, že viacerí špekulujú, že sa z Didaché stratil popis súdu nad svetom. Apoštolské konštitúcie a gruzínska verzia takýto koniec majú, aj keď sa výrazne líšia.[7]

Exempláre

upraviť

Text bol dlho zabudnutý a zmienky o ňom sa zachovali len v iných ranokresťanských dielach. Exemplár vzácneho diela z roku 1056 bol objavený až v roku 1873[17][9]/1875[17] v konštantínopolskom Monastieri Božieho hrobu[17] nikomédijskym metropolitom Filotheom Bryenniom.[3] Publikovaný bol po prvý raz v roku 1883.[17][9][20] Dnes sa tento exemplár nachádza v knižnici pravoslávneho jeruzalemského patriarchu pod označením Codex H 54.[19][20] (pozn. Monastier patril jeruzalemskému patriarchátu).[17] Dva ďalšie exempláre boli nájdené neskôr v Egypte. Jeden grécky (Oxyrhynchus Papyrus 1782) pochádza z konca 4. storočia a obsahuje nie viac ako 65 slov. Druhý je koptský[3] (Oriental 9171) napísaný v strednej koptčine s fajjúmskym vplyvom. Uložený je v British Museum.[3] Okrem nich existujú aj etiópske a gruzínske fragmenty.[7] Z nich gruzínsky je najúplnejší, no jeho hodnovernosť bola nedávno spochybnená a tvrdí sa, že je to vlastne moderná verzia z prvej polovice 19. storočia.[9][19] Latinský spis Doctrina apostolorum nie je prekladom gréckeho Didaché ako sa niekedy predpokladalo.[22]

Medzi významných komentátorov Didaché patrili napr. Jean-Paul Audet, Robert A. Kraft, Stanislas Giet, Kurt Niederwimmer či Giovanni Visonà.[22]

Referencie

upraviť
  1. ↑ didaché. In: HERIBAN, Jozef. Príručný lexikón biblických vied. Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1992. (Biblica; zv. 4.) S. 316.
  2. ↑ a b c d e f g h DIDACHÉ. In: KRAFT, Heinrich. Slovník starokresťanskej literatúry. Preklad Vojtech Mikula. Trnava : Dobrá kniha, 1994. ISBN 80-7141-048-9. S. 126.
  3. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o Didachē. In: Encyclopedia Britannica [online]. Encyclopedia Britannica, [cit. 2021-01-14]. Dostupné online.
  4. ↑ a b c Náuka dvanástich apoštolov. In: HERIBAN, Jozef. Príručný lexikón biblických vied. Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1992. (Biblica; zv. 4.) S. 727.
  5. ↑ a b c d CANER, Daniel F. Didache. In: The Cambridge Dictionary of Christianity. Ed. Daniel Patte. Cambridge : Cambridge University Press, 2010. ISBN 978-0-521-52785-9, 978-0-521-82096-7. S. 324.
  6. ↑ kánonické právo. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 8. Kalh – Kokp. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied. [Cit. 2021-01-14]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3. S. 116.
  7. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o DIDACHE. In: New Catholic Encyclopedia. 2nd Ed. Vol. 4. Com – Dyn. Washington; Detroit et al. : The Catholic University of America; Gale, 2003. ISBN 0-7876-4008-5. S. 736.
  8. ↑ Apoštolské konštitúcie. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 1. A – Belk. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied. [Cit. 2021-01-14]. Dostupné online. S. 316.
  9. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o DIDACHÉ, Nauka dvanácti apoštolů. In: FARRUGIA, Edward G.; AMBROS, Pavel, ed. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Preklad Adam Mackerle. Vyd. 1. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2010. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S. 265 – 266.
  10. ↑ a b c d Didaché. In: Encyklopedie antiky. Ed. Ludvík Svoboda. Praha : Academia, 1973. S. 144.
  11. ↑ a b c d e f g Didache. In: The Encyclopedia of Early Christianity. Ed. Everett Ferguson, Michael P. McHugh, Frederick W. Norris. New York : Routledge, 1999. ISBN 0-8153-3319-6, 978-0-8153-3319-7. S. 328.
  12. ↑ a b Didaché. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2003. 702 s. ISBN 80-224-0761-5. Zväzok 3. (Č – Eg), s. 359.
  13. ↑ a b Didaché. In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch A-L. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 8096915932. S. 275.
  14. ↑ ŠPETKO, Jozef. Knižná kultúra a písmo. Martin : Matica slovenská, 1968. S. 416.
  15. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p VLADÁR, Vojtech. Dejiny cirkevného práva. Praha : Leges, 2017. ISBN 978-80-7502-238-7. S. 79 – 80.
  16. ↑ a b STANČEK, Ľubomír; NOVÁKOVÁ, Iveta. Misijný fenomén. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 2002. ISBN 978-80-7142-100-9. S. 29.
  17. ↑ a b c d e f g h i Didache. In: The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. Frank Leslie Cross, Elizabeth A. Livingstone. 3rd. ed. Oxford : Oxford University Press, 1997. ISBN 019211655X, 9780192116550. S. 478 – 479.
  18. ↑ a b WILHITE, Shawn J.; HAYKIN, Michael A. G. The Didache: A Commentary. Eugene, OR : Wipf and Stock Publishers, 2019. (The Apostolic Fathers Commentary Series; zv. 1.) Dostupné online. ISBN 978-1-4982-0511-5.
  19. ↑ a b c d e f g h i j k l DIDACHE. In: The Coptic Encyclopedia. Ed. Aziz S. Atiya. Vol. III.. New York : Macmillan Publishing Company, 1991. ISBN 0-02-897025-X. S. 898 – 899.
  20. ↑ a b c d e f Didache. In: Lexikon für Theologie und Kirche. Ed. Michael Buchberger, Walter Kasper. 3., völlig neubearb. Aufl. Band 3. Dämon bis Fragmentenstreit. Freiburg, Basel, Rom, Wien : Verlag Herder, 1995. ISBN 3-451-22003-2. S. 207 – 208.
  21. ↑ a b c d e Didache. In: A Dictionary of Jewish–Christian Relations. Ed. Edward Kessler a NeilWenborn. 1st Ed. Cambridge : Cambridge University Press, 2005. ISBN 978-0-511-13485-2, 0-511-13485-1. S. 127.
  22. ↑ a b c d e f DIDACHE. In: Encyclopedia of Ancient Christianity. Downers Grove : InterVarsity Press, 2014. ISBN 978-0-8308-9717-9. S. 1:708 – 1:709.
  23. ↑ Apostolic Father. In: Encyclopedia Britannica [online]. Encyclopedia Britannica, [cit. 2021-01-14]. Dostupné online.
  24. ↑ Bishop. In: The Encyclopedia of Early Christianity. Ed. Everett Ferguson, Michael P. McHugh, Frederick W. Norris. 2nd edition New York : Routledge, 1999. ISBN 0-8153-3319-6, 978-0-8153-3319-7. S. 182.

Ďalšia literatúra

upraviť
  • Didaché - Učení Páně skrze Dvanáct apoštolů národům. Preklad Antonij Drda. Hostinné : Stauros, 1994. 22 s. (Nekanonické knihy Nového zákona; zv. 1.) Z gréckeho originálu Διδαχὴ τοῦ κυρίου διὰ τῶν δώδεκα ἀποστόλων τοῖς ἔθνεσιν. ISBN 80-238-1735-3.
  • Spisy apoštolských Otců. Ed. Dan Drápal; Ladislav Varcl; Jan Sokol. 2 Vyd. Praha : Kalich, 2004. 278 s. ISBN 80-7017-003-4.

Externé odkazy

upraviť
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Didaché&oldid=7891793“
  NODES
chat 1
todo 1