Dinosaury

skupina stavovcov, ktoré dominovali v druhohorách (vrátane vtákov)
Dinosaury v širšom, zriedkavom zmysle je iné označenie taxónu Dinosauromorpha, pozri Dinosauromorpha.

Dinosaury [jednotné číslo dinosaurus] (ak sú klasifikované ako rad tak aj: dinosaurotvaré[1]; staršie veľjaštery [2][3]; lat. Dinosauria) sú veľký taxón (konkrétne hodnotený napr. ako nadrad) plazov z taxónu Dinosauriformes/Dinosauromorpha. Boli to plazy rôznej veľkosti, ktoré mali pred 200 až 66 miliónmi rokov (teda počas takmer celých druhohôr) dominantné postavenie. Išlo väčšinou o suchozemské stavovce.

Dinosaury
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Dinosauria
Owen, 1842

Ilustrácia náleziska Dinosaur Park v USA, Alberta.
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Z vývojového hľadiska do dinosaurov patria aj vtáky, ale v niektorých systémoch (vrátane hlavného systému používaného na slovenskej wikipédii) sú vtáky - z čisto praktických dôvodov - z dinosaurov vyňaté (lebo tvoria samostatnú triedu blanovcov).

Etymológia

upraviť

Názov dinosaury navrhol v roku 1842 anglický anatóm a paleontológ Sir Richard Owen použitím gréckych slov deinos (v preklade hrozný) a sauros (v preklade jašter).

Vlastnosti

upraviť
 
Lebka dinosaurov a iných archosaurov predstavuje modifikovaný typ diapsidnej lebky, s troma otvormi navyše.

Napriek enormnej rôznorodosti je nadrad charakterizovaný napríklad týmito anatomickými znakmi: absencia postfrontálnych kostí, takmer alebo úplne otvorené acetabulum a bedrová jamka s dutinou. Podľa niektorých odborníkov však mohli poniektoré znaky vzniknúť až druhotne ako prispôsobenie dvojnohej chôdzi. Medzi ďalšie znaky dinosaurov patria napríklad zuby, ktoré sa im vymieňali po celý život (pokiaľ zuby druhotne nestratili).

Napriek skutočnosti, že dinosaury bývajú tradične ponímané ako plazy, kam z vývojového hľadiska aj patria, disponovali mnohými pre plazy netypickými znakmi. Ich nohy totiž netrčali do strán, ale boli umiestnené pod telom ako u dnešných cicavcov a vtákov, čo je energeticky oveľa výhodnejšie. Všetky dostupné dôkazy tiež svedčia o aktívnom a nezriedka vysoko organizovanom spôsobe života. Plazie ponímanie dinosaurov narúšajú aj stále ďalšie a ďalšie nálezy operených dinosaurov.

Vznik a rané obdobie dinosaurov

upraviť

Priami predkovia dinosaurov (už radení do skupiny Dinosauromorpha) sa objavili pred približne 235 miliónmi rokov, teda koncom stredného triasu, ako ďalšia skupina tzv. archosaurov (Archosauria). V tomto čase mali ešte ďaleko od dominancie – pevnine vládli až 6 m dlhé krokodílom podobné tvory zo skupiny Crurotarsi, hojné boli tiež hrochom podobné rynchosaury a dicynodonty. Predkovia dinosaurov boli nepatrní; všetko to boli malé a jemne stavané dravé zvieratá, trochu evokujúce dlhonohé jašterice, ale so zadnými končatinami oveľa dlhšími než predné. Medzi tieto zvieratá patril napríklad niečo vyše 50 cm dlhý Marasuchus.

Pred 229 miliónmi rokov už žili prvotní zástupcovia hlavných podskupín dinosaurov – dravých teropodov (Theropoda), dlhokrkých dinosaurov (Sauropodomorpha) a „vtákopanvých“ dinosaurov (Ornithischia). Rozmnožili sa najmä dravé dinosaury, ktoré veľkosťou dokázali konkurovať aj zástupcom Crurotarsi (menovite až do 5 metrov dlhý Herrerasaurus). Neskôr, pred 220 až 205 miliónmi rokov konkurencia dinosaurov stratila na počte, kým dinosaurov ešte pribudlo. Objavili sa prvé skutočne veľké dinosaury, ktorým by sa hmotnosťou nevyrovnali najväčšie dnešné slony – či už dravý rod Aliwalia z južnej Afriky (8 až 11 metrov dlhý) alebo 10 až 12 metrov dlhý dlhokrký Riojasaurus. Pred približne 205 miliónov rokov nastalo globálne vymieranie, ktoré dinosaury prežili takmer bez ujmy. Od nastávajúcej epochy sa hneď pevne chopili moci a nikdy inokedy nevídaným spôsobom dominovali suchozemským ekosystémom.

Spôsob života

upraviť
 
Skamenelina tarbosaura v múzeu v Muensteri.

Vedci skúmajúci dinosaury sa dnes v podstate jednohlasne zhodujú, že všetky dinosaury žili aktívnym životom. Mnohé bylinožravce dokázateľne putovali v stádach (rohaté dinosaury ako Centrosaurus, mnohé dlhokrké dinosaury alebo iguanodony a hadrosaury), poniektoré dokázateľne migrovali tisíce kilometrov (rohatý Pachyrhinosaurus a iné). Čriedy u niektorých migrujúcich dinosaurov pritom dosahovali počty v hodnote viacerých tisícov (vtákopyskatý rod Maiasaura), čo je pri niekoľko ton vážiacich živočíchoch naozaj úctyhodné. Doložené sú aj kilometrové hniezdne kolónie a starostlivosť o mláďatá (najlepšie doložené u hadrosaurov).

Dravé dinosaury žili v menších skupinách alebo osamote. Skutočne veľké dravce (10 a viac metrov dlhé) asi spravidla osamote, kým stredne veľké formy nezriedka pri prenasledovaní čried bylinožravcov pozvoľne vytvorili väčšie skupiny. U niektorých pomerne veľkých dravých dinosaurov sa podľa všetkého vytvárali rodinné tlupy (Albertosaurus, doložené nálezom „rodinky“ jedincov rôzneho veku spolu s veľkým bylinožravým dinosaurom rodu Hypacrosaurus), kým menšie snáď lovili v skupinách ako vlky (napríklad „raptory“, resp. zástupcovia Dromaeosauridae).

Veľkosť

upraviť
 
Veľkostné porovnanie najväčších dinosaurov s človekom

Dinosaury ako skupina predstavovali najväčšie suchozemské živočíchy všetkých čias. Niektoré zrejme mohli dosiahnuť dĺžku až okolo 50 metrov (teda o 20 metrov viac, než dosahujú najväčšie veľryby) a hmotnosť až cez 100 ton. Zatiaľ najväčším relatívne dobre známym dinosaurom je rod Argentinosaurus, u ktorého sa predpokladá hmotnosť 75 až 90 ton (vážil teda asi toľko, ako 15 dospelých slonov). Podobne veľký bol aj Puertasaurus, aj keď niektoré izolované obrovské kosti naznačujú existenciu ešte väčších dinosaurov (napríklad druh Amphicoelias fragillimus u ktorého sa dĺžka odhaduje až 60 m!). Na druhej strane však existovali aj veľmi drobné dinosaury (napr. dromeosauridy rodu Microraptor alebo Epidendrosaurus), ktoré dosahovali veľkosť len desiatok centimetrov a stoviek gramov.

Gigantické rozmery boli typické tiež pre mäsožravé dinosaury. Najväčšia známa takmer kompletná kostra mäsožravého dinosaura je asi 12 metrov dlhá a patrí druhu Tyrannosaurus rex. Tyrannosaurus tak vďaka tomu po dlhú dobu držal miesto najväčšieho známeho mäsožravého dinosaura, ale v 90. rokoch minulého storočia ho predbehol objav argentínskeho Giganotosaura (14 m). Ani ten však zrejme nebol najväčší, o čom svedčia nedávne nálezy Spinosaura o dĺžke 16 až 18 m.

Inteligencia

upraviť

Za najinteligentnejšieho dinosaura sa všeobecne považuje druh Troodon formosus z obdobia vrchnej kriedy a nájdený v USA a Kanade, ktorého encefalizačný kvocient (EQ – vyjadrujúci pomernú veľkosť mozgu k telu oproti rovnako ťažkému krokodílovi) predstavovala až 6,5. Troodon bol tak zrejme rovnako inteligentný ako dnešné šelmy a vtáky (a oveľa inteligentnejší ako dnešné plazy). Nedávno bol však zmeraný objem mozgovne iného malého teropóda z obdobia vrchnej kriedy, druh Bambiraptor feinbergi (objavený v roku 1995 v Montane, USA). Výsledok zodpovedá takmer dvojnásobku hodnoty než u Troodona (EQ 12,5 – 13,8). Ak porovnávame EQ nelietavých dinosaurov s vtákmi, vyjde nám väčšinou hodnota 0.05 až 1.4. Najinteligentnejšími dinosaurami vôbec sú dnešné vrany (konkrétne vrana kaledónska). Väčšina dinosaurov (predovšetkým bylinožravých) však zrejme príliš vysokú inteligenciu nedosahovala. U takýchto typov dinosaurov, preberala niektoré funkcie mozgu miecha.

Hlasové prejavy

upraviť

Je veľmi pravdepodobné, že dinosaury (najmä bylinožravé) medzi sebou dokázali komunikovať akýmsi vrčaním alebo revom, ktorým by odohnali blížiacich sa dravých dinosaurov. Väčšina dinosaurov zrejme hlasivkami disponovala, aj keď sa vo fosíliách nezachovali. Na fosilizovaných lebkách niektorých dinosaurov, napríklad u rohatých dinosaurov je badateľná veľká dutina v nosovej kosti, ktorá bola rozdelená kostnými vrúbkami a predpokladá sa, že jej funkciou bolo vyludzovanie tónov. Hadrosaury sa zase vyznačujú hrebeňmi, ktoré možno označiť za akési rezonančné rúrky, pravdepodobne rovnako umožňujúce vyludzovať tóny. Kedysi sa myslelo, že tieto hrebene slúžili pri plávaní, táto hypotéza sa však neskôr ukázala ako mylná, nakoľko tlakom vody by sa vzduch z pľúc vytlačil a tým by zviera nemohlo dýchať. Ak dinosaury predsa len nejaké zvuky vydávali, menšie druhy (napr. Saltopus) tak len tenko pípali ako vtáky a veľké dlhokrké dinosaury (sauropódy) zase vydávali hlboký zvuk, ktorý by ľudské ucho nezachytilo.

Sfarbenie dinosaurov

upraviť

Dinosaury boli spočiatku predstavované ako tvory sivé. Táto predstava však celkom určite nie je pravdivá a dinosaury rovnako ako aj dnešné živočíchy boli farebné. Jednotlivé farby a vzory na ich pokožke pravdepodobne záviseli od spôsobu ich života – dinosaury žijúce v lesoch sa kvôli maskovaniu odlišovali od dinosaurov obývajúcich voľné priestranstvá. U platňochrbtových dinosauroch (akým bol aj slávny Stegosaurus) sa domnievame, že rady ich kostených platničiek boli bohato zásobované krvou a je preto možné, že sa sfarbili do červena a odlákali tak prítomnosť nebezpečných predátorov. Sfarbenie zohrávalo dôlezitú rolu aj počas obdobia párenia, kedy si samice vyberali jedinca, ktorý im najviac imponoval.

Vzhľadom na prítomnosť peria u mnohých druhov dinosaurov je predpoklad sfarbenia veľmi pravdepodobný. Začiatkom roku 2010 vedci oznámili, že boli objavené molekuly pigmentov (pôvodných farbív) v primitívnom perí nelietavých teropódov rodu Sinosauropteryx, Anchiornis, Caudipteryx a snáď aj niektorých ďalších. Ide o historicky vôbec prvú príležitosť, kedy bola identifikovaná farba nelietavého dinosaura.

Reprodukčná biológia dinosaurov

upraviť
 
Umelecká rekonštrukcia embrya Therizinosaura

Dinosaury sa podobne ako všetky dnešné plazy a vtáky rozmnožovali vajcami. Početné objavy vajíčok i celých hniezd alebo hniezdnych kolónií boli od 20. rokov minulého storočia postupne nachádzané prakticky po celom svete (predovšetkým Mongolsko, USA, Čína a Argentína). Dinosaurie vajcia mali pevnú škrupinu, často zdobenú rôznymi vystupujúcimi útvarmi. Dnes poznáme dinosaurie vajcia z viac než 200 lokalít po celom svete. Dodnes však neexistuje relevantná metóda na určenie pohlavia u týchto vyhynutých tvorov. Iba v prípade niektorých skupín na toto rozlíšenie ukazujú napríklad rôzne imponujúce útvary na lebkách (hadrosauridy, ceratopsy, pachycefalosauridy).

Fyziológia

upraviť
 
Lebka a časť kostry druhu Tyrannosaurus rex v Palais de la Découverte, Paríž

Už od 60. rokov 20. storočia je známe, že dinosaury mali rýchly metabolizmus, podobný metabolizmu dnešných vtákov, nie súčasných plazov. Je tiež vysoko pravdepodobné, že minimálne niektoré (pravdepodobne všetky teropódy) dinosaury boli teplokrvné a ich telesná teplota tak nebola závislá na teplote okolitého prostredia (podobne ako u dnešných vtákov a cicavcov). To zodpovedá novšiemu poňatiu dinosaurov čoby rýchlych a aktívnych tvorov, žijúcich napríklad aj v polárnych oblastiach a migrujúcich na veľké vzdialenosti. V roku 2014 sa však objavila štúdia, že ktorá v dinosauroch vidí skôr tzv. mezotermy.

Vieme tiež, že nelietavé dinosaury rástli relatívne rýchlo (dospievali obyčajne okolo 10. roku života) a nedožívali sa príliš vysokého veku.

Početné známky zranení a chorôb na kostiach niektorých dinosaurov svedčia aj o tom, že tieto praveké tvory trpeli početnými chorobami vrátane nádorových ochorení. Boli objavené fosílne odtlačky tel parazitov, medzi ktorých hostiteľov najskôr patrili pterosaury a operené dinosaury (napr. veľké blchy, vši a kliešte). Veľkými parazitmi dinosaurov boli napríklad jurské a kriedové blchy rodu Pseudopulex, dosahujúce dĺžku aj cez 2 cm (zhruba desaťnásobok veľkosti dnešných bĺch).

Čo sa týka rýchlosti pohybu, väčšina veľkých štvornohých dinosaurov zrejme vysokých rýchlostí v behu nedosahovala. Niektoré menšie a stredne veľké dinosaury však boli schopné dosiahnuť pozoruhodnú rýchlosť okolo 40 km/h, ako ukázali odtlačky sérii ich stôp. Vôbec najrýchlejšie boli zrejme tzv. pštrosie dinosaury (Ornithomimosauria), schopné v behu presiahnuť rýchlosť 60 km/h.

Dinosaury a vtáky

upraviť
 
Veľký vtákovitý dinosaurus rodu Achillobator z čeľade Dromaeosauridae.
Medzi vedcami skúmajúcimi dinosaury dnes panuje konsenzus, že dravé dinosaury sú priami predkovia vtákov. Môžu za to mnohé anatomické podobnosti ako dýchací systém založený na pľúcnych vakoch (doložený u dravých dinosaurov a vyspelých zástupcov Sauropodomorpha), výskyt furkuly a tiež nález peria u stále väčšieho počtu dinosaurov, ktoré ešte definitívne boli „klasickými“ dinosaurami a nie nelietavými vtákmi. Podľa najnovších objavov boli dokonca aj predkovia samotného Tyrannosaura operení (ako svedčí nález rodu Dilong). Ozývali sa síce niekoľkí skeptici, no nové a nové objavy ich argumenty vyvracajú (dinosaury mali naozaj perie, naozaj mali dýchací systém ako vtáky, naozaj boli operené dinosaury aj pred výskytom rodu Archaeopteryx atď.). Vo všeobecnosti sa dá povedať, že operenie slúžilo dinosaurom primárne k termoregulácií, využitie pri lete bolo až sekundárnym krokom. U niektorých druhov dinosaurov (napr. druh Similicaudipteryx) slúžilo operenie samcov aj pri predvádzaní sa počas zásnub[4].

Vymretie dinosaurov

upraviť
 
Scéna zo Severnej Ameriky na sklonku éry dinosaurov. Na ilustrácii vidieť dvojicu rohatých dinosaurov z rodu Triceratops, kým v pozadí sa kŕmia dva edmontosaury.

Mnohé teórie sa pokúšali vysvetliť veľké vymieranie na konci kriedy, ktoré zahubilo „klasické“ (alebo „nevtáčie“) dinosaury. Toto vymieranie však postihlo mnohé morské plazy, dokonca i mnohé cicavce a vtáky. Nemuselo však ísť iba o jednu príčinu, ale o súčinnosť viacerých (najmä dopad cca 10 km veľkého meteoritu a obrovská sopečná aktivita v Indii, ktoré sa udiali v približne rovnakom čase).

Teória impaktu

upraviť
 
Umelecká predstava dopadu chicxulubského meteoritu

Snáď najviac uznávanou teóriou vyhynutia dinosaurov je tá o katastrofe spôsobenej dopadom vesmírneho telesa na Zem. Táto teória vznikla v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, keď dvaja americkí vedci, Luis a Walter Alvarezovci, poukázali na obrovské množstvo irídia nachádzajúceho sa v sedimentoch geologickej hranice Krieda-Terciér. Podľa ich teórie dopadol na Zem zhruba pred 65 miliónmi rokov gigantický asteroid s priemerom viac ako 10 km. Táto teória mala však jeden drobný "nedostatok". Keby na Zem dopadol asteroid (a spôsobil takú katastrofu), niekde by predsa musel byť nejaký kráter alebo aspoň jeho pozostatky. Dôkaz prišiel v deväťdesiatych rokoch. Pri mexickom polostrove Yucatán objavili geológovia pozostatky obrovského krátera (Chicxulub), ktorý zodpovedal aj približným časom dopadu.

Podľa výskumu z Kalifornskej univerzity v Berkeley mohol mať dopad asteroidu súvis so zvýšenou sopečnou činnosťou v Dekanských trapoch.[5]

Sopečná činnosť

upraviť

Výskumy z Dekanskej plošiny v Indii uviedli, že za vyhynutie dinosaurov nesie vinu masívna sopečná činnosť. Dekanska plošina, je geologický masív sopečného pôvodu vzniknutý zrejme počas iba 30 000-ročnej sopečnej aktivity. Francúzka Anne-Lise Chenet so svojimi kolegami skúmala tento sopečný masív a dospela k záveru, že na konci kriedy sopka vychrlila veľké množstvo lávy a prachu, ktoré výrazne prispelo k zániku dinosaurov. Niektorí vedci podporujúci túto hypotézu sa domnievali, že to spôsobil asteroid. Respektíve, že na konci kriedy sa na zem zrútilo viacero jeho úlomkov, a jeden z nich, Šiva, dopadol na dekansku plošinu a odštartoval tak sopečný proces. Podľa ďalších teórií mohli sopečnú činnosť mimo miesta dopadu spôsobiť aj seizmické vlny.

Medzinárodný tím vedcov v roku 2020 publikoval výskum, ktorý sa zameral na sopečnú aktivitu v období vyhynutia. Výsledky naznačujú, že sopečná aktivita síce spôsobila globálne otepľovanie, ale nemala priamy vplyv na vyhynutie a jedinou príčinou vyhynutia bol asteroid.[6]

Možné prežitie dinosaurov do obdobia treťohôr

upraviť

Už dlho vedci špekulujú o možnom prežití dinosaurov do paleocénu (najstaršieho obdobia treťohôr). Podľa štúdii z roku 2007 (Fassett et al.), nevtáčie dinosaury naozaj kritickú geologickú hranicu K-T prežili. Aspoň na území dnešného Nového Mexika a Colorada v USA, kde sa ich skameneliny veľmi pravdepodobne nachádzali ešte pred 64,4 miliónmi rokov (a prežili tak minimálne 1,1 milióna rokov po skončení druhohôr). Podľa iných paleontológov však tieto údaje nie sú správne a ide o kriedové fosílie druhotne uložené už v treťohornom období.

Dlhý čas sa predpokladalo, že žiadne dinosaury nedokázali hrabať nory a dlhodobo ich obývať, čo bolo pokladané za jedno z vysvetlení ich vyhynutia. V roku 2007 však bol objavený malý dinosaurus druhu Oryctodromeus cubicularis, ktorý preukázateľne dokázal hrabať nory. Takýchto druhov dinosaurov zrejme aj na konci kriedy mohlo byť viac, takže možnosť ich prežitia do starších treťohôr sa tak aspoň v teoretickej rovine zvýšila.

Dinosaury na Slovensku

upraviť

Na Slovensku sú fosílie dinosaurov veľmi zriedkavé, keďže územie dnešného Slovenska bolo väčšinu druhohôr zaliate morom. Drobný nález druhohorných plazov pochádza zo strednotriasových sedimentov gutensteinského súvrstvia z Demänovskej doliny Nízkych Tatier[7]. Vo Vysokých Tatrách však boli nájdené skamenené stopy veľkého dravého dinosaura (podľa stôp asi 4 metre dlhého) pomenovaného pôvodne Coelurosaurichnus tatricus[8] (meno sa však medzinárodne neujalo, namiesto toho býva používané rodové meno „Eubrontes“). Spomínané stopy pravdepodobne zanechal jedinec rodu Liliensternus. Žiaden iný rovnako veľký dravý dinosaurus totiž nie je z rovnako starých európskych skamenelín zatiaľ známy. Drobný nález kosti plaza pochádza aj zo súvekých vrchnotriasových vápencov z oblasti Čičmian v Strážovských vrchoch.[9] Zuby jurských krokodílov boli nájdené aj jurských horninách v oblasti bradlového pásma na východnom Slovensku (Beňatina, Kyjov).[10]

História objavov

upraviť

Kosti dinosaurov poznali už starí Číňania okolo roku 300 nl, kedy máme prvý písomný záznam o ich objavení. Možno však predpokladať, že ich miestni obyvatelia poznali už pred zhruba dvoma tisíckami rokov. Starí Číňania verili, že veľké kosti patrili drakom a dali im meno konglong („hrozný drak“). V niektorých oblastiach Číny boli (a doteraz sú) tieto fosílie tak početné, že ich miestni mudrci a lekári rozbíjali na prach a používali údajne ako prostriedok na mužskú potenciu. Tiež pôvodní obyvatelia Severnej Ameriky sa už pred mnohými stovkami (a možno tisíckami) rokov stretávali s fosílnymi kosťami veľkých vyhynutých zvierat, vrátane kostí dinosaurov (predovšetkým na severozápade USA a na západe Kanady). V Európe, boli tieto kosti dinosaurov (ale aj mamutov, jaskynných medveďov a pod.) považované za pozostatky veľkých zvierat, ktoré zahubila potopa sveta. Prvá kvalitná písomná zmienka o dinosaurích fosílii však pochádza z Anglicka roku 1676 (iný údaj hovorí o roku 1677), ide však zatiaľ len o zobrazenie bez odborného popisu (autorom bol vtedajší riaditeľ Ashmolean museum Robert Plot a išlo o časť stehennej kosti megalosaura).

 
William Buckland
Prvý identifikovaný Dinosaurus je Mosasaurus Georgesom Cuvierom roku 1795.

Prvým vedecky opísaným dinosaurom bol Megalosaurus, popísaný roku 1824, ale o dinosauroch prepukol záujem až po objave iného dinosaura, Iguanodona. V máji roku 1822 našiel doktor a nadšenec paleontológie, Gideon Mantell, v oblasti Tilgate Forest v juhoanglickom grófstve Sussex kus pieskovca so skamenelými zubami. Zub ho nadchol a tak pátral po ďalších pozostatkoch záhadného živočícha. Mal šťastie a objavil ďalšie fosílie patriace rovnakému druhu. Doktor Mantell dospel k záveru, že išlo o obrovitého plaza a čo viac, z tvaru a opotrebovanie zubov usúdil, že to bol bylinožravec. Nález doktora Mantella však nebol prijatý vedcom z Geologickej spoločnosti v Londýne. Tvrdili, že ide o zub ryby, prípadne cicavca. Bol dokonca varovaný profesorom oxfordskej univerzity, Williamom Bucklandom, aby netvrdil, že nález pochádza z pieskovcových lomov oblasti Tilgate Forest, pretože „v žiadnom prípade nemôžu byť tak staré.“ Sám Buckland opísal v roku 1824 z fosílnych pozostatkov ktoré mal k dispozícii (časť čeľuste, panvy, lopatky zadné nohy a niekoľko stavcov) megalosaura (použil iba rodové meno). Opísal ho ako obrovitého dravého jaštera, hoci si všimol, že zuby sú, podobne ako u krokodílov, zasadené v jamkách. Megalosaurus bol bez problémov akceptovaný vedeckou verejnosťou a stal sa prvým formálne opísaným dinosaurom. Gideon Mantell svoj boj nevzdával. Vydal sa do Londýna, aby nájdené zuby porovnal so zubami v múzejných zbierkach plazov. Nenašiel však nič podobné tomu, čo mal v ruke. Zhodou náhod sa v múzeu stretol so Samuelom Stutchburym, ktorý sa zaoberal štúdiom leguánov. Fosílny zub bol nápadne podobný zubom leguána. To bolo pre Mantella konečný impulz a tak roku 1825 opísal bylinožravého plaza pod menom Iguanodon (v preklade „leguánov zub“). Tentoraz sa mu už dostalo patričného uznania. Do roku 1852 (kedy zomrel G. Mantell) bolo známych už deväť druhov vyhynutých gigantických plazov, ktorí sa výrazne odlišovali od súčasných plazov. Sir Richard Owen tieto živočíchy pomenoval dinosaury (v preklade "Hrozné jaštery").

 
Othniel Charles Marsh, fotografia z 19. storočia
 
Edward Drinker Cope, fotografia z 19. storočia

V roku 1858 sa v New Jersey našlo na jednom mieste množstvo fosílnych pozostatkov. Profesor anatómie, Leidy tieto kosti preskúmal a vo svojej publikácií ich pomenoval Hadrosaurus. Opísal ho, ako živočícha veľmi podobného iguanodonovi, ktorý sa pohyboval na dvoch končatinách podobne, ako dnešné vtáky. O pár rokov neskôr (1878), zaznamenali v Belgicku jeden obzvlášť pozoruhodný nález. V jednej uhoľnej bani bol objavený masový hrob iguanodonov. Ležalo tu spolu takmer 30 jedincov medzi ktorými boli aj kompletné kostry. Po dlhodobej štúdií sa zistilo, že na tomto mieste bola pred miliónmi rokov roklina do ktorej všetky tieto živočíchy popadali. Okrem tohto nálezu, sa v Európe sa v 19. storočí našli mnohé ďalšie náleziská, napríklad v kameňolome v Trosingene, kde sa našli tisíce kostí patriacich rodu Platysaurus. Taktiež fosílne odtlačky Archaeopteryxa v Nemecku, ktorý bol pre vedcov vtedy prvý známy vtáči dinosaurus. Medzi najznámejších paleontológov tej doby možno považovať Edwarda Drinkera Copea a Othniela Marsha, ktorí pomenovali desiatky druhov dinosaurov. Objavili tiež početné náleziská v Colorade, Wyomingu a Montane. Medzi ich najvýznamnejší objav patrí Brontosaurus (dnes známy ako Apatosaurus), Camarasaurus, Diplodocus, Stegosaurus a Allosaurus.

Systematika

upraviť

Dinosaury sa patria spolu s pterosaurami, krokodílmi a „tekodontami“ do skupiny Archosauria, čo boli vyspelé diapsidné plazy (mali teda dva spánkové otvory). Dinosaury a pterosaury boli pravdepodobne blízko príbuzné a vytvárali skupinu Ornithodira.

Dinosauria sa delí sa na dve podskupiny (rady) – Saurischia a Ornithischia. Ornithischia je charakterizovaná predentárnou kosťou na sánke a panvou, ktorá pripomínala panvu vtákov (odtiaľ pochádza vžitý názov – vtákopanvé dinosaury). Typickými znakmi Saurischia sú predĺžený druhý prst predných končatín, tendencia k predlžovaniu krku a lonová kosť smerujúca dopredu (u niektorých vyspelých foriem často druhotne modifikovaná). Zástupcovia tejto skupiny mali pôvodne chytavé predné končatiny.

Takto vyzerá zjednodušená systematika dinosaurov[11]:

Rad Saurischia

upraviť
 
panva dinosaurov Saurischia

†Rad Ornithischia

upraviť
 
panva dinosaurov Ornithischia

V kultúre

upraviť

Podľa ľudských meradiel, dinosaury boli tvory fantastického vzhľadu a často obrovských rozmerov. Ako taký, uchopili populárnu predstavivosť a stali sa trvalou súčasťou ľudskej kultúry.

 
Socha Megalosaura v Crystal Palace Park, v Londýne

Verejné nadšenie dinosaurov sa najprv vyvíjalo vo viktoriánskom Anglicku, kde v roku 1854 (tri desaťročia po prvých vedecky opísaných pozostatkoch dinosaurov), boli odhalené slávne sochy dinosaurov v Londýnskom Crystal Palace, vďaka čomu, sa dinosaury stali tak populárne, že čoskoro sa na trh priviedli ich repliky. V nasledujúcich desaťročiach sa exponáty dinosaurov rozšírili po celom svete.

Populárna posadnutosť dinosaurov bola založená na ich vzhľade v literatúre, vo filmoch a ďalších médiach. Objavili sa vo filmoch ako One Million Years B.C. (v tomto filme sú dve závažné chyby a to, pred miliónom rokov dinosaury dávno vyhynuli a zároveň s nimi ľudské bytosti nikdy nežili). Prvé filmy boli založené na umeleckých predstavách, skutočný boom prišiel s rozvojom počítačovej animácie. Vo filme Jurský park (1993) a jeho troch pokračovaniach, už môžeme vidieť celkom realistických dinosaurov. K ich popularite neskôr prispel i dokumentárny film od BBC, Putovanie s dinosaurami.

Referencie

upraviť
  1. MATOUŠEK, Branislav; TRNKA, A. Prehľad systému chordátov. Acta Facultatis paedagogicae Universitatis Tyrnaviensis : Series B - rerum naturalium (Trnava: Trnavská univerzita), 1997, čís. 1, s. 41 – 54. ISBN 80-88774-29-2.
  2. praplazy. In: BETINA, Vladimír et al. Malá encyklopédia biológie. Bratislava: Obzor, 1975. S. 397
  3. LENOCHOVÁ, Mária et al. Biológia pre 1. ročník gymnázia. 3. vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1994. ISBN 80-08-021318-X. s. 158
  4. W. Scott Persons, IV, Philip J. Currie, and Mark A. Norell. Oviraptorosaur tail forms and functions. Acta Palaeontologica Polonica, 2013; DOI: 10.4202/app.2012.0093
  5. The eruptive tempo of Deccan volcanism in relation to the Cretaceous-Paleogene boundary [online]. Science, [cit. 2019-02-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. On impact and volcanism across the Cretaceous-Paleogene boundary [online]. Science, 2020-01-17, [cit. 2020-01-17]. Dostupné online. (po anglicky)
  7. Čerňanský, A., Klein, N., Soták, J., Olšavský, M., Šurka, J. a Herich, P., 2018: A Middle Triassic pachypleurosaur (Diapsida: Eosauropterygia) from a restricted carbonate ramp in the Western Carpathians (Gutenstein Formation, Fatric Unit): paleogeographic implications. Geologica Carpathica, 69, 1, 3–16. https://doi.org/10.1515/geoca-2018-0001
  8. Michalík, J., Planderová, E., Sýkora, M., 1976: To the stratigraphic and paleogeographic position of the Tomanová formation in the uppermost Triassic of the West Carpathians. Geologický zborník - Geologica Carpathica, 27, 2, 299 – 318.
  9. Čerňanský, A., Klein, N., Renesto, S., Michalík, J., Šurka, J. a Sentpetery, M., 2020: The first skeletal evidence of an Upper Triassic (Rhaetian) diapsid reptile from the Western Carpathians (Strážov Highlands, Slovakia). Geologica Carpathica, 71, 2, 134–149 https://doi.org/10.31577/GeolCarp.71.2.3
  10. Čerňanský, A., Schlögl, J., Mlynský, T. & Józsa, Š., 2019: First evidence of the Jurassic thalattosuchian (both teleosaurid and metriorhynchid) crocodylomorphs from Slovakia (Western Carpathians), Historical Biology, 31, 8, 1008-1015, https://doi.org/10.1080/08912963.2017.1414212
  11. odvodená od [1] Archivované 2008-10-19 na Wayback Machine a upravená podľa nových štúdií

Pozri aj

upraviť

Iné projekty

upraviť
  •   Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Dinosaury
  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dinosaury
  •   Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Dinosaury

Externé odkazy

upraviť
  • DinoData – stránka s veľkým množstvom informácií o dinosauroch (po anglicky, kvôli prístupu sa treba zaregistrovať)
  • Dinosaur Mailing List – aktuálne témy ohľadom dinosaurov s obsažným archívom (po anglicky)
  • Dinosaur World – internetová verzia populárnej série plagátov o prehistorickom živote, s veľkým množstvom zaujímavostí a dobrých ilustrácií (po anglicky)
  • Thescelosaurus! Archivované 2007-04-25 na Wayback Machine – prehľadná stránka, populárne ladený úvod do technickejších stránok (po anglicky).
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Dinosauři na českej Wikipédii a Dinosaur na anglickej Wikipédii.
  • Carpenter, K. 2000: Dinosaur Reproduction: Myths and Facts. The Earth Scientist vol 17, 3 – 8.
  • Sereno, P.C. 1999: Evolution of the Dinosaurs. Science Vol. 284, 2137 – 2147.
  • Sill, W. 2001: The Anvil of Evolution. Earthwatch August 2001, 24 – 31.
  • David Burnie: Veľká obrazová encyklopédia dinosaurov, Bratislava 2009.
  • Helmut Werner: 1000 dinosaurov, Bratislava 2008.
  • Mareš, J. 1993: Záhada dinosaurů, Svoboda-Libertas, Praha.
  • Holtz, Thomas R. Jr. 2007: Dinosaurs: The Most Complete, Up-to-Date Encyclopedia for Dinosaur Lovers of All Ages. Random House.
  NODES
Done 1