Francúzska akadémia

Francúzska akadémia (franc. Académie française) je francúzska inštitúcia zodpovedná za normovanie a kodifikáciu francúzštiny a vydávanie príslušných záväzných slovníkov a iných jazykovedných diel. Jej úloha je teda podobná Jazykovednému ústavu Ľ. Štúra Slovenskej akadémie vied.

Francúzska akadémia

Je to jedna z najstarších francúzskych inštitúcií. Bola založená v roku 1635 kardinálom Richelieuom, hlavným ministrom kráľa Ľudovíta XIII., s cieľom dohliadať na čistotu francúzskeho jazyka. Je najstaršou z piatich akadémií Francúzskeho inštitútu.

Akadémia pozostáva zo štyridsiatich členov. Noví členovia sú volení aktuálnymi členmi akadémie. Je to veľká prestíž stať sa jedným z jej členov. Akademici dostávajú funkciu na celý život, ale môže im byť odobraná pre nevhodné správanie. Úlohou Akadémie je pôsobiť ako oficiálna autorita týkajúca sa jazyka.

Dejiny

Kardinál Richelieu sa zaslúžil o vznik Francúzskej akadémie.

Za počiatok Akadémie môžeme považovať neformálnu skupinu, ktorá sa utvorila z návštevníkov literárneho salónu Madame de Rambouillet v Paríži (v hoteli Hôtel de Rambouillet) koncom dvadsiatych rokoch a začiatkom tridsiatych rokov sedemnásteho storočia. Kardinál Richelieu, taktiež jeden z pravidelných návštevníkov, si neskôr vzal túto skupinu pod svoju ochranu. V očakávaní oficiálneho vytvorenia orgánu bolo niekoľko členov vymenovaných v roku 1634. 22. februára 1635 na Richelieuovo naliehanie im kráľ Ľudovít XIII. udelil výsadnú listinu, ktorá oficiálne založila Francúzsku akadémiu. Výsadná listina bola zaregistrovaná v parlamente 10. júla 1637. Jej úlohou bolo „očistiť“ a upraviť francúzsky jazyk a dať mu pravidlá tak, aby bol zrozumiteľný pre všetkých.

Počas Veľkej francúzskej revolúcie pozastavil Národný konvent činnosť všetkým kráľovským akadémiám, vrátane Académie française. V roku 1792 bola zakázaná voľba nových členov (ako náhrada za tých, ktorí zomreli) a v roku 1793 boli dokonca zrušené Akadémie samé. Nahradil ich v roku 1795 jednotný orgán nazvaný Francúzsky inštitút (Institut de France). Napoleon Bonaparte sa vo funkcii prvého konzula rozhodol obnoviť pôvodné akadémie, ale len ako „triedy“ alebo sekcie Francúzskeho inštitútu. Druhá trieda inštitútu mala na starosti francúzsky jazyk, čím zodpovedala bývalej Francúzskej akadémii. Keď v roku 1816 nastúpil na trón Ľudovít XVIII., každá trieda opätovne nadobudla titul „Akadémia“ a z druhej triedy sa znovu stala Francúzska akadémia. Od tej doby existuje bez prerušenia.

Prezident Francúzska je protektorom alebo patrónom Akadémie. Túto úlohu pôvodne vykonával kardinál Richelieu, ktorého po jeho smrti v roku 1642 nasledoval Pierre Séguier, francúzsky kancelár. Kráľ Ľudovít XIV. prebral túto funkciu po Séguierovej smrti v roku 1672. Od tých čias zastáva francúzska hlava štátu funkciu protektora Akadémie.

V rokoch 1672-1805 sa oficiálne stretnutia Akadémie konali v Louvri, od roku 1805 sa členovia Akadémie stretávajú v budove kolégia štyroch národov (Collège des Quatre Nations), v súčasnosti známej ako Palais de l'Institut. Ostatné akadémie Francúzskeho inštitútu sa taktiež stretávajú v budove Palais de l'Institut.

Členstvo

Francúzska akadémia má štyridsať kresiel, z ktorých každému je pridelené samostatné číslo. Kandidatúry sa podávajú na konkrétne čísla, nie Akadémii. Ak je voľných viacero kresiel, kandidát sa môže uchádzať o každé kreslo zvlášť. Keďže každý novozvolený člen musí pri svojom prijatí do Akadémie predniesť reč, v ktorej vyjadrí uznanie svojmu predchodcovi, už sa stalo, že sa niektorí odmietli uchádzať o určité kreslo, pretože nemali radi svojho potenciálneho predchodcu.

Členom Akadémie sa hovorí „nesmrteľní“ (les immortels) a to kvôli mottu, ktoré sa nachádza na oficiálnej pečati Akadémie udelenej kardinálom Richelieuom. Motto, ktoré znie: À l'immortalité, teda „Na nesmrteľnosť“ sa však vzťahuje k francúzskemu jazyku a nie k akademikom.

Jeden z nesmrteľných je svojimi kolegami zvolený za stáleho tajomníka. Túto funkciu plní celý život, alebo dokiaľ z nej nerezignuje. Akadémia tiež môže bývalému stálemu tajomníkovi udeliť čestné tajomníctvo. Najstarší člen (podľa dátumu svojho zvolenia) je dekanom Akadémie.

Voľba nových členov

Raymond Poincaré bol jedným z piatich najvyšších predstaviteľov Francúzska, ktorí sa stali členmi Francúzskej akadémie. Na obrázku má oblečený typický zelený habit Akadémie.

Nových členov Akadémie volia aktuálni členovia (pôvodní boli vymenovaní). Keď sa uvoľní kreslo, záujemca, ktorý si želá byť kandidátom, sa oň uchádza u tajomníka. Existujúci členovia tiež môžu nominovať iných kandidátov. Kandidát je zvolený len v prípade, že dostane nadpolovičnú väčšinu hlasujúcich členov. Minimálny počet hlasujúcich, aby kandidát mohol byť zvolený, je 20. Ak žiaden z kandidátov nezíska nadpolovičnú väčšinu, voľba sa musí zopakovať neskôr. Voľba je platná len ak ju protektor Akadémie, t. j. prezident Francúzska, schváli. Prezidentovo schválenie však zvyčajne býva formalitou (jedinýkrát sa rozpútala kontroverzia týkajúca sa kandidáta Paula Moranda, ktorého zvoleniu sa postavil Charles de Gaulle v roku 1958. Morand bol nakoniec zvolený o desať rokov neskôr a bol prijatý bez obvyklej návštevy Elyzejského paláca).

Nový člen je slávnostne uvedený pri zasadaní Akadémie. Prednesie Akadémii reč, v ktorej musí „vychváliť“ člena ktorého nahrádza a potom si vypočuje reč jedného z akademikov. O osem dní neskôr sa koná verejná recepcia, na ktorej prednesie novozvolený člen ďalšiu reč, v ktorej ďakuje akademikom za svoje zvolenie. Už sa stalo, že člen (konkrétne Georges de Porto-Riche) nebol prijatý, pretože jeho pochvalná reč na svojho predchodcu nebola komisiou Akadémie pre čítanie považovaná za uspokojivú a on odmietol ju prepísať. Georges Clemenceau zas odmietol byť prijatý, pretože sa bál, že by ho prijímal jeho nepriateľ Raymond Poincaré.

Za celú svoju existenciu prijala Akadémia 710 nesmrteľných, z toho 4 boli ženy (prvá žena, Marguerite Yourcenarová, bola zvolená v roku 1980. Po nej nasledovali Jacqueline Worms de Romilly v roku 1988, Hélène Carrère d’Encausse v roku 1990, Florence Delayová v roku 2000 a Assia Djebarová v roku 2005. Okrem týchto zvolených žien kandidovalo ďalších 14, prvá v roku 1874). Osoby, ktoré nie sú občanmi Francúzska môžu byť a boli zvolené. Hoci väčšina akademikov sú spisovatelia, nie je podmienkou byť spisovateľom aby sa človek mohol stať členom. Členmi Akadémie už boli niekoľkí politici, právnici, vedci, historici, filozofi, a vyšší predstavitelia rímskokatolíckej cirkvi. Takisto už bolo členmi päť najvyšších predstaviteľov Francúzska (Adolphe Thiers, Raymond Poincaré, Paul Deschanel, Philippe Pétain, a Valéry Giscard d’Estaing), a jedna zahraničná hlava štátu (Léopold Sédar Senghor, prvý prezident Senegalu). Medzi ďalších slávnych akademikov patria aj: Alexandre Dumas mladší, Victor Hugo, Montesquieu, Louis Pasteur, Henri Poincaré či Voltaire.

Vylúčenia z Akadémie

Členovia Akadémie ostávajú členmi celý svoj život. Avšak sa už stalo, že niektorí boli vylúčení pre veľmi nevhodné správanie. Prvý takýto prípad sa vyskytol v roku 1638, keď bol vylúčený Auger de Moléon de Granier pre krádež. Posledné vylúčenia sa odohrali na konci druhej svetovej vojny a týkali sa Abela Bonnarda, Abela Hermanta, Philippa Pétaina, a Charlesa Maurrasa, ktorí boli vylúčení pre svoju spoluprácu s Vichystickým režimom. Celkovo bolo z Akadémie vylúčených 20 členov.

„Štyridsiate prvé kreslo“

Mnoho významných francúzskych spisovateľov sa nestalo členmi Francúzskej akadémie. V roku 1855 spisovateľ Arsène Houssaye vymyslel výraz „štyridsiate prvé kreslo“ pre tie osobnosti, ktoré by si zaslúžili byť členmi, ale sa nimi nikdy nestali, či už preto, lebo ich kandidatúry boli odmietnuté, pretože nikdy nekandidovali, alebo preto, lebo zomreli skôr, než sa pre nich uvoľnilo kreslo. Medzi významné osobnosti francúzskej literatúry, ktoré sa nikdy nestali akademikmi patria napríklad: Honoré de Balzac, René Descartes, Denis Diderot, Gustave Flaubert, Molière, Marcel Proust, Jules Verne, či Émile Zola.

Uniforma

Oficiálna uniforma, ktorú nosia akademici, je známa ako l’habit vert, čiže zelený habit. Tento odev bol prvýkrát použitý v čase, keď Napoleon Bonaparte reorganizoval Francúzsky inštitút a je spoločný pre všetkých jeho členov. Skladá s z dlhého čierneho plášťa a čierneho dvojrohého klobúka s perom, oboje bohato vyšívané zlatozelenými listami, čiernych nohavíc alebo sukne. Motív výšiviek navrhol francúzsky maliar Jean-Babtiste Isabey. Každý člen (okrem žien a cirkevných predstaviteľov) navyše dostane slávnostný kord (l’épée), nádhernú zbraň vytvorenú pre túto udalosť veľkým gruzínskym zlatníkom Goudjim. Niektoré ženy predsa len o kord požiadali, prvá bola Mme Carrère d’Encausse, nasledovali ju aj Madames Florence Delayová a Assia Djebarová.

Funkcia

Akadémia je oficiálnou autoritou Francúzska pokiaľ ide o správne používanie francúzskeho jazyka, jeho gramatiku a slovnú zásobu, aj keď jej odporúčania nemajú žiadnu zákonnú právomoc. Niekedy dokonca ani vládne orgány nedbajú na jej rozhodnutia.

Francúzska akadémia má niekoľko funkcií:

• dohliadať na francúzsky jazyk

Toto jej pôvodné poslanie bolo definované v jej stanovách. Akadémia sa snažila o ustálenie francúzskeho jazyka.V súčasnosti zachováva jeho kvality a sleduje jeho vývoj. Definuje správne používanie a to jednak zdokonaľovaním akademického slovníka, ale tiež svojimi odporúčaniami a účasťou v rôznych názvoslovných komisiách.

• šíriť francúzsky jazyk do sveta ako súčasť frankofónie
• udeľovať ceny a dotácie

Toto poslanie, pôvodne neplánované, sa stalo možným vďaka darom, ktoré Akadémia dostala. Francúzska akadémia každým rokom udeľuje okolo šesťdesiat ocenení. Takisto podporuje dotáciami literárne a vedecké spoločnosti, pomáha mnohopočetným rodinám, vdovám, znevýhodneným osobám a tiež rozdeľuje niekoľko štipendií.

Akademický slovník

Akadémia vydáva slovník francúzskeho jazyka, známy ako Dictionnaire de l’Académie française, ktorý je vo Francii považovaný za oficiálny. Špeciálna komisia zložená z niekoľkých (nie zo všetkých) členov Akadémie sa zaoberá kompiláciou slovníka. Akadémia dokončila 8 vydaní, ktoré vyšli v rokoch 1694, 1718, 1740, 1762, 1798, 1835, 1878 a 1935. V súčasnosti pracuje na deviatom vydaní, ktorého prvý zväzok (A až Enzyme) sa objavil v roku 1992, a druhý zväzok (Éocène až Mappemonde) v roku 2000. V roku 1778 sa Akadémia pokúsila zostaviť historický slovník francúzskeho jazyka, ale zriekla sa tejto myšlienky, keďže sa práca nedostala za písmeno A.

Ochrana francúzskeho jazyka

Francúzska kultúra sa vďaka rozšírenosti anglických médií dostáva pod čím ďalej tým väčší tlak. Akadémia sa snaží zabrániť prenikaniu anglických výrazov do francúzštiny. Napríklad navrhla (s rozpačitým úspechom), aby niektoré slovíčka vypožičané z angličtiny (ako napríklad walkman a software) boli nahradené slovíčkami odvodenými z francúzskych (baladeur a logiciel). Akadémia sa navyše snaží zmodernizovať francúzsky pravopis. Občas však býva podrobená kritike za svoje príliš konzervatívne názory. Nedávna kontroverzia sa týkala uznania ženských ekvivalentov niektorých profesií za spisovné. Napríklad v roku 1997 začala vláda Lionela Jospina používať ženské podstatné meno „la ministre“ (ministerka) pre pomenovanie členiek vlády, podľa vzoru Kanady, Belgicka a Švajčiarska a bežného, aj keď dovtedy nie spisovného používania vo Francúzsku. Akadémia však trvala na tradičnom mužskom podstatnom mene „le ministre“ pre ministra hociktorého pohlavia. Použitie ktorejkoľvek formy ostáva naďalej sporné.

Ocenenia

Akadémia má na starosti odovzdávanie niekoľkých ocenení v rôznych oblastiach (vrátane literatúry, poézie, divadla, kina, histórie a prekladu). Takmer všetky boli vytvorené v dvadsiatom storočí a len dve z nich boli udeľované pred rokom 1780. Celkovo akadémia udeľuje viac než 60 ocenení, väčšinu z nich každoročne.

Najdôležitejšie ocenenie je Veľká cena frankofónie (Grand prix de la francophonie), ktorú uviedli v roku 1986 a ktorá je finančne fundovaná vládami Francúzska, Kanady, Monaka a Maroka. Medzi ďalšie dôležité ocenenia patria: Grand prix de littérature (za literárne dielo), Grand prix du roman (za román), Grand prix de poésie (za poéziu), Grand prix de philosophie (za filozofické dielo), and the Grand prix Gobert (za dielo o francúzskej histórii).

V roku 1948 udelila Francúzska akadémia svoju zlatú medailu za francúzsky jazyk pápežovi Piovi XII. ako uznanie za "prítulnosť", ktorú ustavične preukazoval francúzskemu jazyku a kultúre. Toto rozhodnutie úradne vyhlásili pri slávnostnom zasadnutí Akadémie.

Aktuálni členovia

Členovia Akadémie podľa čísel jednotlivých kresiel:

Kreslo	Meno	Zvolený
1	Claude Dagens	2008
2	Dany Laferrière	2013
3	Jean-Denis Bredin	1989
4	Jean-Luc Marion	2008
5	Assia Djebarová	2005
6	Marc Fumaroli	1995
7	Jules Hoffman	2012
8	Michel Déon	1978
9	Alain Decaux	1979
10	Florence Delayová	2000
11	Gabriel de Broglie	2001
12	Jean d’Ormesson	1973
13	Simone Veilová	2008
14	Hélène Carrère d’Encausse	1990
15	Frédéric Vitoux	2001
16	Valéry Giscard d’Estaing	2003
17	Érik Orsenna	1998
18	Michel Serres	1990
19	Jean-Loup Dabadie	2008
20	Angelo Rinaldi	2001
21	Alain Finkielkraut	2014
22	René de Obaldia	1999
23	Pierre Rosenberg	1995
24	Max Gallo	2007
25	Dominique Fernandez	2007
26	Jean-Marie Rouart	1997
27	Pierre Nora	2001
28	Jean-Christophe Rufin	2008
29	Amin Maalouf	2011
30	Danièle Sallenave	2011
31	Michael Edwards	2013
32	François Weyergans	2009
33	Dominique Bona	2013
34	François Cheng	2002
35	Yves Pouliquen	2001
36	Philippe Beaussant	2007
37	René Girard	2005
38	Marc Lambron	2014
39	Jean Clair	2008
40	Xavier Darcos	2013

Pozri aj

• Zoznam členov Francúzskej akadémie

Externé odkazy

• L’Académie française (po francúzsky)

Francúzsky portál