Impérium (zvrchovaná moc)

Impérium označovalo v Starovekom Ríme najvyššiu výkonnú moc v štáte, ktorá bola zverená najvyšším úradníkom doby (kráľom počas kráľovstva a konzulom, diktátorom a prétorom za obdobia republiky). Vonkajším znakom imperia boli liktori so zväzkami prútov (fasces).

Odlišuje sa od auctoritas a potestas, rozdielnych a vo všeobecnosti nižších druhov moci v Rímskej republike a cisárstve. Imperium mohlo byť vládou nad konkrétnou vojenskou jednotkou alebo nad provinciou či územím.

Jednotlivci, ktorým bola udelená takáto moc, sa označovali ako magistrati alebo promagistrati. Patrili k nim edil, prétor, konzul, magister equitum a diktátor. Vo všeobecnosti bolo imperium rozsahom niečej moci a mohlo zahŕňať čokoľvek, napríklad verejný úrad, obchod, politický vplyv alebo bohatstvo.

Staroveký Rím

Impérium pôvodne znamenalo absolútnu alebo kráľovskú moc – slovo je odvodené od latinského slovesa imperare (rozkazovať) – ktorá sa za republiky obmedzila kolegialitou republikánskych magistrátov a právom občanov na odvolanie alebo možnosť provocatio.

Imperium si v armáde ponechalo absolútnu moc a moc imperátora (veliteľa armády) trestať zostala neobmedzená. Titul imperator neskôr nosil výlučne cisár ako veliteľ ozbrojených síl. V skutočnosti je latinské slovo imperator koreňom anglického slova emperor.

V Starovekom Ríme sa imperium mohlo používať ako výraz označujúci charakteristiku ľudí, ich majetkové bohatstvo alebo mieru formálnej moci, ktorú mali. Táto kvalifikácia sa mohla používať v pomerne voľnom kontexte (používali ju napríklad básnici, ktorí nemuseli nevyhnutne písať o štátnych úradníkoch). V rímskej spoločnosti to však bol aj formálnejší pojem právnej autority. Človek s imperiom (imperátor) mal v zásade absolútnu právomoc uplatňovať právo v rámci svojho magistrátu alebo promagistrátu. Mohol ho vetovať alebo zrušiť buď magistrát alebo promagistrát, ktorý bol jeho kolegom s rovnakou právomocou (napr. kolega konzul), alebo ten, ktorého imperium prevyšovalo jeho imperium – teda imperium maius (väčšie imperium), alebo Tribún ľudu.

Niektorí moderní znalci, ako napríklad A. H. M. Jones, definovali imperium ako „moc, ktorú štát udelil osobe, aby robila to, čo považuje za najlepší záujem štátu“.

Imperium sa prejavovalo dvoma spôsobmi: magister alebo promagister nosil palicu zo slonoviny s orlom ako osobný symbol svojho úradu; každého takéhoto magistra sprevádzali aj liktori s fasces (tradičné symboly imperia a moci), keď sa nachádzal mimo pomeria, pričom k fasces sa pridávali sekery na označenie právomoci cisárskeho magistráta ukladať tresty smrti mimo Ríma (sekery sa v pomeriu odstraňovali). Počet liktorov, ktorí sprevádzali magistráta, bol otvoreným ukazovateľom stupňa imperia. Keď bol v službe, magistrát, ktorý mal imperium väčšie alebo rovnaké ako prétor, nosil šerpu rituálne uviazanú na prednej strane kyrysu. Okrem toho každý muž uplatňujúci imperium v rámci svojej sféry vplyvu mal právo na kurulnú stoličku.

• Edil (aedilis curulis) – 2 liktori
  • Keďže plebejský edil (aedilis plebis) nemal imperium, nesprevádzali ho liktori.
• Magister equitum (diktátorov zástupca) – 6 liktorov
• Prétor – 6 liktorov (2 liktori v rámci pomeria)
• Konzul – 12 liktorov
• Diktátor – 24 liktorov mimo pomeria a 12 vo vnútri pomeria; od Sullovej diktatúry sa druhé pravidlo ignorovalo.
  • Na znak toho, že diktátor mohol vykonávať trest smrti v Ríme aj mimo neho, jeho liktori neodstraňovali sekery zo svojich fascií v rámci pomeria.

Diktátorské imperium bolo nadradené konzulskému, konzulské prétorovskému a prétorovské edilovskému; o tom, či prétorovské imperium bolo alebo nebolo nadradené „jazdecko-magisteriálskemu“ imperiu, sa vedú historické spory.

Promagister, čiže človek vykonávajúci kuriálny úrad bez toho, aby tento úrad skutočne zastával, mal tiež imperium v rovnakom stupni ako skutoční nositelia tohto úradu (t. j. prokonzulské imperium sa viac-menej rovnalo konzulskému imperiu, proprétorské imperium prétorskému) a sprevádzal ho rovnaký počet liktorov.

Niektoré mimoriadne velenia, ako napríklad Pompeiovo slávne velenie proti pirátom, mali imperium maius, čo znamenalo, že v rámci svojej sféry velenia prevyšovali všetkých ostatných držiteľov imperia rovnakého typu alebo hodnosti (v Pompeiovom prípade dokonca aj konzulov). Imperium maius sa neskôr stalo charakteristickým znakom Rímskeho cisára.

Ďalšie použitie tohto termínu v Rímskom práve sa týkalo právomoci rozšíriť objektívne právo nad rámec jeho jednoduchého výkladu, čím sa imperium dotýkalo od formálnych zákonodarcov v rámci stále republikánskej ústavy – ľudových zhromaždení, senátu, magistrátov, cisára a ich delegátov – až právnej vedy.

Neskoršia Rímska ríša

Kým si Byzantskí Východorímski cisári zachovali úplné rímske imperium a podriadili si biskupstvo, na feudálnom Západe sa v rámci postrímskeho kresťanstva dlho súperilo o nadvládu medzi sacerdotium v osobe Pápeža a svetským imperiom cisára Rímsko-nemeckej ríše, počnúc Karolom Veľkým, o ktorom sa tvrdilo, že „obnovil“ úrad západorímskeho cisára medzi novými kráľovstvami západnej Európy. Obaja sa odvolávali na dedičstvo Rímskeho práva svojím titulárnym spojením so samotným mestom Rím: Pápež, rímsky biskup, verzus cisár Svätej ríše rímskej (aj keď mal sídlo Severne od Álp).

Donatio Constantini, ktorým pápežstvo údajne získalo územie Patrimonium Petri v strednom Taliansku, sa stalo zbraňou proti cisárovi. Prvý pápež, ktorý ju použil v oficiálnom akte a opieral sa o ňu, Lev IX. cituje „Donatio“ v liste z roku 1054 konštantínopolskému patriarchovi Michaélovi I., aby dokázal, že Svätá stolica vlastní pozemské aj nebeské imperium, kráľovské kňazstvo. Odvtedy „Donatio“ nadobudlo väčší význam a častejšie sa používalo ako dôkaz v cirkevných a politických konfliktoch medzi pápežstvom a svetskou mocou, napr.: Anzelm z Luccy a kardinál Deusdedit ho vložili do svojich zbierok kánonov; cirkevní spisovatelia pri obrane pápežstva počas konfliktov na začiatku 12. storočia ho citovali ako autoritatívne.

V jednej trpkej 'epizóde' pápež Gregor IX., ktorý niekoľkokrát sprostredkoval medzi Lombardmi a cisárom Rímsko-nemeckej ríše Fridrichom II., opätovne potvrdil svoje právo rozhodcu medzi spornými stranami. V početných manifestoch pápeža a cisára sa antagonizmus medzi cirkvou a štátom ešte viac prejavil: pápež si nárokoval imperium animarum („velenie duší“, t. j. vyslovovanie Božej vôle veriacim) a principatus rerum et corporum in universo mundo („prvenstvo nad všetkými vecami a telami v celom svete“), zatiaľ čo cisár chcel obnoviť imperium mundi, imperium (ako podľa rímskeho práva) nad (teraz už kresťanským) svetom. Rím mal byť opäť hlavným mestom sveta a Fridrich sa mal stať skutočným cisárom Rimanov, preto energicky protestoval proti autorite pápeža. Úspechy cisára, najmä jeho víťazstvo nad Lombardmi v Bitke pri Cortenuove (1237), len vystupňovali napätie medzi cirkvou a štátom. Pápež ho opäť exkomunikoval ako „samozvaného kacíra“, „rúhavú beštiu z Apokalypsy“ (20. marca 1239), ktorý sa teraz pokúšal dobyť zvyšok Itálie (t. j. pápežské štáty a pod.).

Pozri aj

• Cursus honorum

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Imperium na anglickej Wikipédii.