Karl Pavlovič Briullov

	Karl Pavlovič Briullov
	; Autoportrét, 1848, olej na plátne, Tretiakovská galéria, Moskva
Narodenie	12. december 1799; Petrohrad, Rusko
Úmrtie	11. jún 1852 (52 rokov); Manziana, Taliansko
Odkazy
Commons	Karl Pavlovič Briullov
	Umelecký portál; Biografický portál

Karl Pavlovič Briullov, tiež Brulloff (rus. Карл Павлович Брюллов) (12. december 1799, Petrohrad, Rusko – † 11. jún 1852, Manziana) bol ruský maliar prvej polovice 19. storočia. Jeho diela možno umelecky zaradiť do obdobia prechodu medzi neoklasicizmom a romantizmom.

Briullov sa svojou tvorbou nielenže začlenil medzi velikánov ruského výtvarného umenia, ale súčasne si ako prvý ruský maliar získal uznanie v západnej Európe. Bol členom milánskej, parmskej a rímskej akadémie, profesor florentskej výtvarnej akadémie ako aj člen akadémie v Paríži.

Jeho majstrovské dielo Posledný deň Pompejí (1828) si svojím kompozičným prevedením a sugestívnym podaním získalo obrovské uznanie v Taliansku, v krajine, v ktorej strávil posledné obdobie svojho života. Kritika ho právom prirovnávala k významným maliarom akými boli Rembrandt, Rubens či van Dyck.

Mladosť a umelecké začiatky

Briullov sa narodil pred Vianocami roku 1799 do významnej umeleckej rodiny talianskeho pôvodu. Jeho prastarý otec, starý otec, otec ako aj dvaja starší bratia Fjodor a Alexandr boli maliarmi. Jeho otec bol navyše členom Výtvarnej akadémie v Sankt Peterburgu a svojim synom bol súčasne prvým učiteľom.

U Karla sa umelecké nadanie prejavilo vo veľmi mladom veku. Ako desaťročný sa v roku 1809 začal vzdelávať na petrohradskej výtvarnej akadémii. I keď výtvarný prejav tohto obdobia bol silne ovplyvnený klasicizmom, politické a spoločenské zmeny začiatku 19. storočia, vyvolané Francúzskou revolúciou a napoleonskými vojnami, našli svoj odraz aj v umeleckom prejave. Do tohto obdobia spadá nástup romantického prúdu v kultúre. Jedna z prvých Briullovových prác, Narcis (1819), hoci maľovaná v duchu klasicizmu, už nesie znaky nového nastupujúceho štýlu.

V roku 1821 ukončil štúdium na akadémii a v nasledujúcich dvoch rokoch, kedy začal samostatne tvoriť, badať v jeho dielach intenzívny prechod k novému výtvarnému ponímaniu. V tomto období sa venoval hlavne portrétnej maľbe, pre ktorú bola ústrednou témou romantická idealizácia ľudskej postavy.

Pobyt v Taliansku

V roku 1822 sa spolu s bratom Alexandrom vydal na umeleckú cestu po Európe. Cestoval po Nemecku, Rakúsku, severnom Taliansku; jeho poslednými zastávkami boli Florencia a Rím.

Posledný deň Pompejí, 1828, olej na plátne, Štátne ruské múzeum, Sankt Peterburg. Obraz je vrcholným dielom Briullovovej tvorby

Celkovo trinásť rokov strávil Briullov v Taliansku kde študoval výtvarné umenie od staroveku až po barok, v múzeách a galériách kopíroval diela starých majstrov, maľoval každodenný život v rímskych uliciach (vytvoril kolekciu žánrových výjavov zo života obyvateľov mesta). Z tohto obdobia pochádza jedno z Briullovových najznámejších diel, lyricky nežné Talianske poludnie (1827).

Počas svojho talianskeho pobytu sa sústredil predovšetkým na portrétne diela. Celkovo namaľoval viac ako stodvadsať portrétov osobností z rôznych oblastí spoločenského života – boli medzi nimi umelci, politici, ale aj príslušníci šľachtických rodín. Nadväzoval kontakty s vplyvnými ľuďmi a bol častým hosťom stretnutí umelcov pri rôznych spoločenských príležitostiach. Na jednom z nich prišlo v roku 1827 aj k nadviazaniu osudovej známosti s aristokratkou Júliou Samojlovovou, ktorá v Taliansku žila istý čas po rozluke svojho manželstva. Samojlovová sa mu okrem blízkej priateľky stala i modelkou, portrétovanou na viacerých obrazoch.

Z tohto obdobia pochádza aj Briullovove najvýznamnejšie dielo Posledný deň Pompejí, vzniku ktorého predchádzala umelcova návšteva mesta zničeného výbuchom Vezuvu v roku 79 po Kr.

Návrat do Ruska

Portrét V.A.Musina-Puškina, 1838, olej na plátne, Jaroslavľské umelecké múzeum, Jaroslavľ

Keď sa v roku 1835 sa vrátil do vlasti mal už povesť slávneho a veľkého maliara. Na jeho počesť bola na petrohradskej Výtvarnej akadémii usporiadaná slávnostná recepcia; zvláštnu poctu mu audienciou udelil cár Mikuláš I.

V nasledujúcom roku bol menovaný profesorom na Výtvarnej akadémii, kde preukázal, že je nielen výnimočným umelcom ale aj vynikajúcim pedagógom.

Posledné roky života

Koncom štyridsiatych rokov sa Briullovovi začal náhle zhoršovať zdravotný stav. Na odporúčanie lekárov v roku 1849 opustil Rusko a v nádeji, že k uzdraveniu mu môže pomôcť teplejšie podnebie, vycestoval z krajiny. Do rodnej vlasti sa už nikdy nevrátil. Cestou navštívil Nemecko, Anglicko, zavítal na ostrov Madeiru až sa v roku 1850 definitívne usadil v Taliansku. Napriek čiastočnému zlepšeniu zdravia však 23. júna 1852 v mestečku Manziana neďaleko Ríma zomrel na mŕtvicu. V talianskom hlavnom meste bol, po boku viacerých umeleckých velikánov, aj pochovaný na miestnom protestantskom cintoríne.

Dielo K. Briullova

Briullovovo výtvarné dielo je pomerne obsiahle. Bol predovšetkým portrétistom, no nevyhýbal sa ani krajinkám, historickým témam a žánrovým scénam. Patril k nemnohým ruským výtvarným umelcom, ktorí dosiahli medzinárodné uznanie v takých umeleckých centrách akými boli Rím či Paríž. Ocenenie jeho prínosu pre ruskú kultúru sa mu dostalo i v rodnej krajine – jeho podobizeň vo forme reliéfu sa nachádza na pamätníku Tisícročie Ruska v Nižnom Novgorode.

Galéria

Talianske poludnie, 1827, olej na plátne, Štátne ruské múzeum, Sankt Peterburg
Talianske ráno, 1829, olej na plátne, Kunsthalle Kiel, Kiel
Jazdkyňa, 1832, olej na plátne, Tretiakovská galéria, Moskva
Vpád Vandalov do Ríma, 1833 – 1836, olej na plátne, Tretiakovská galéria, Moskva
Portrét básnika V. A. Žukovského, 1837, olej na plátne, Tretiakovská galéria, Moskva
Portrét básnika I. A. Krylova, 1839, olej na plátne, Tretiakovská galéria, Moskva
Portrét Márie Arkadievny Bekovovej s dcérou, 1839, olej na plátne, Tretiakovská galéria, Moskva
Portrét Júlie Samojlovovej a jej adoptívnej dcéry Amazilie Paccini, pred 1842, olej na plátne, Štátne ruské múzeum, Sankt Peterburg
Bachčisarajská fontána, 1849, olej na plátne, Puškinovo múzeum, Moskva

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Karl Pavlovič Briullov

Zdroje

A. Gubarev, Ruské múzeum, Progress, Moskva, 1981
O. Petrova, A. Dmitrenko, Государственный Русский музей, Sovetskij chudožnik, Leningrad, 1969
Briullov na Olga's Gallery