Kontrakultúra 60. rokov

Kontrakultúra 60. rokov (v období medzi 1963 - 1974) (angl. counterculture) je nový druh kultúry, ktorá vznikla na základoch skoršej counterculture vzniknutej v USA a Spojenom kráľovstve a rozvinutej v západnom svete v 60. až 70. rokoch 20. storočia.

Hlavný symbol counterculture 60.rokov - symbol mierového hnutia.

Termín kontrakultúry je možné chápať v intenciách protestných hnutí 60. rokov ako označenie pre príslušníkov sociálnej skupiny bojujúcej priamo či nepriamo proti establišmentu (pojem na deskripciu negatívne chápanej neo-konzervatívnej alebo neoliberálne-trhovej vládnúcej triedy spoločnosti a jej štruktúr; prepojenie súkromného a štátneho sektora) a zároveň ako vytváranie vlastnej alternatívnej kultúry.

Hnutie sa revolucionizovalo počas intervencie USA vo Vietname (Vojna vo Vietname). Od tohto okamihu sa hnutie angažovalo aj v „Hnutí za občianske práva amerických černochov“(African-American Civil Rights Movement [1955–68]). V 60. rokoch vyvinulo dôležité aktivity na juhu USA, na ktorých sa zúčastnili aj študenti a aktivisti zo severu.

Sú niektoré faktory, ktoré odlišujú túto kultúru od hnutí oficiálnej opozície predošlej éry. Povojnový „baby-boom“ (populačná explózia) bol založený na bezprecedentnom počte mladých, ktorí boli ovplyvnení hnutím zmeny smerovania USA a ostatných demokratických spoločností. Medzi rokmi 1950-1960 vzrástla populácia až na 179 miliónov občanov. S postupom 60. rokov stúpalo napätie v spoločnosti, ktoré malo tendenciu pretekať cez generačné línie zaujímajúce sa o vojnu vo Vietname, rasové vzťahy, ľudskú sexualitu, práva žien, tradičné spôsoby autorít, experimenty s psychoaktívnymi drogami, čo spôsobovalo zmeny v interpretácii „amerického sna“.

Vynorili sa nové kultúrne formy vrátane pop-music, objavil sa fenomén Beatles a hippie kultúra, čo viedlo k rýchlej revolúcii mladej kultúry, ktorá zdôrazňovala potrebu zmeny a experimentov. Mnohí autori a skladatelia, vrátane Beatles, prišli do kontaktu s hnutím counterculture. V širšom zmysle, counterculture 60. rokov vyrástla vďaka problémom, ktoré poslúžili ako katalyzátor výnimočne rýchlej zmeny počas tejto éry.

Éra kontrakultúry sa seriózne začala na podnet zavraždenia prezidenta Johna F. Kennedyho. Skončila s uzavretím vojnových aktivít proti komunistickým krajinám v juhovýchodnej Ázii, s rezignáciou diskreditovaného prezidenta Richarda M. Nixona v auguste 1974. Kontrakultúra 60. rokov zrodila mnohé významné hnutia, ktoré pretrvali dlhšie obdobie. Celé hnutie bolo nazývané aj ako „culture war“ - kultúrna vojna, hlavne na východ od Berlínskeho múru vtedajšou politickou propagandou. Termín counterculture zaviedol prvýkrát autor a žurnalista Theodor Roszak v roku 1968.

Counterculture 60. rokov v USA

Sociologické pozadie hnutia

Viaceré nahromadené sociálne problémy naštartovali rast širokého hnutia „counterculture 60. rokov“. Jeden prúd z vplyvných mierových a nenásilných hnutí v USA riešil ústavné práva občanov vo vzťahu k nezákonnosti, špeciálne vzhľadom ku rasovej segregácii, pretrvávajúceho bezprávia na čiernych na juhu štátov, ktorého sa dopúšťala biela väčšina a rasovú diskrimináciu v pracovných príležitostiach na severe. Študentskí aktivisti bojovali na území vysokoškolských kampusov a občianski organizátori bojovali za založenie programov na potlačenie biedy a chudoby, hlavne vo vnútorných štvrtiach miest v USA.

Environmentalizmus vznikol z veľkého nepochopenia škôd spôsobených industrializáciou, používaním pesticídov a na druhej strane z dobre mieneného úmyslu zlepšiť kvalitu života rapídne rastúcej populácie. Kľúčové úlohy zohrali v tomto hnutí Rachel Carsonová a ďalšie osobnosti.

Potrebu ochraňovať práva žien, gayov, invalidov a iné opomínané sociálne skupiny dali do popredia záujmu mladí ľudia, ktorí si želali vytvoriť priateľskejšie a tolerantnejšie sociálne prostredie.

Sexuálna revolúcia vznikla takisto v generáciách, ktoré dorástli v 60. rokoch, vznikla u nich požiadavka kontroly pôrodnosti vzhľadom k väčšej slobode v sexe a k odporu voči tradičnému manželstvu. Na účet tejto zmeny názorov možno prirátať zvýšený počet detí narodených mimo manželstva z 5% na 25% u bielych a z 25% na 66% u Afroameričanov, ktorých generácia nastúpila v 90. rokoch 20. storočia.

Sexuálna revolúcia obsahovala aj uvedomenie si sexuálnych rolí, akceptovanie homosexuality a občianskych práv inak orientovaných. Jadro sexuálnej emancipácie však spočívalo v otázke, prečo je sex dôležitý a v odstránení pokryteckého vzťahu voči nemu.

Protest proti vojne vo Vietname pri Pentagone.

Vplyv vojny vo Vietname

Nahrávanie Give Peace the Chance - John Lennon a Yoko Ono, Timothy Leary a Rosemary Leary, Judy Marcioni, Paul Williams.

Predlžujúca sa vojna vo Vietname rozdelila občanov USA na súhlasiacich s vojnou a na jej odporcov. Stala sa najdôležitejším faktorom prispievajúcim k vzostupu širokého hnutia kontrakultúry. Existuje široko prijatá mienka, že protivojnové názory má len mládež je mýtus. Veľké protivojnové protesty uskutočnené tisíckami väčšinou mladých ľudí vo všetkých veľkých amerických mestách však úspešne spojili milióny občanov proti vojne a proti vojnovej politike, ktorá prevažovala počas piatich kongresov a dvoch prezidentských úradov. Pravicová opozícia voči mierovému hnutiu, ktorá mala miesto v oficiálnej politike aj v neoficiálnych skupinách, nazývala mierových aktivistov „vietnikmi“. Slovná koncovka „-nik“ mala naznačiť ruský alebo komunistický vplyv spájaný s protivojnovými protestantmi.

Prvý väčší protest sa konal 1. októbra 1960 v Bostone v Massachusetts. Organizoval ho „Výbor pre rozumnú atómovú politiku“ na čele s Erichom Frommom, guvernérom Michiganu G. Mennenom Williamsom a Steve Allenom po boku s folkovými spevákmi Joan Baezovou a Petom Seegerom. Následne každý rok sa konalo množstvo demonštrácií až do 20. januára 1973, keď vošli do platnosti „Parížske dohody (1973)“.

Ďalšie opozičné hnutie proti vojne vo Vietname pokračovalo v 1964 v amerických kampusoch. Študentský aktivizmus sa stal dominantným chovaním u generácie „baby-boomu“ a preniesol sa z nich na ďalšie demografické skupiny - strednú a vyššiu triedu, chudobných, robotníkov a registrované menšiny. Knihy hnutia counterculture, napríklad od Barbary Garsonovej „MacBird“ a nová hudba hnutia povzbudzovali ducha nonkonformizmu a opozície voči vládnucej elite.

Od 1968, čo bol rok po všeobecnej marcovej mobilizácii, až do všeobecnej marcovej manifestácie „National Mobilization Committee“ a konca vojny vo Vietname v 1974 prebiehal široký občiansky protest, ktorý mal podstatný vplyv na ukončenie tejto vojny.

Politika

Hnutie za občianske práva

Joan Baezová a Bob Dylan na pochode za občianske práva vo Washingtone 28.8.1963.

Hnutie African-American Civil Rights Movement (1955–68), ktoré viedol Martin Luther King, v USA bolo kľúčovým prvkom širokého counterculture hnutia. Uplatňovalo požiadavku nenásilia a zabezpečenia rovnakých práv uvedených v ústave Spojených štátov pre všetkých občanov. Viaceré štáty federácie nezákonne odmietali viaceré z ústavných práv vzťahovať na Afroameričanov. V roku 1955 zahájil M. L. King bojkot segregovanej dopravy v Alabame, čím sa začalo nenásilné hnutie za občianske práva. Po nástupe Lyndona B. Johnsona do úradu prezidenta v 1964 bol odhlasovaný nový ústavný zákon „Civil Rights Act of 1964“, ktorý uzákonil zrušenie segregácie Afroameričanov v školstve, pracovných príležitostiach, doprave a ostatných verejných službách.

Strana čiernych panterov bola silová zložka černošského hnutia, ktorá mala ozbrojené skupiny pozostávajúce z extrémistickeho krídla politického spektra hnutia. Mnohí chodili viditeľne ozbrojení, mali znaky príslušnosti k hnutiu (čierny baret, odznaky), často mali ozbrojené konflikty s americkou políciou. Pôvodne slúžili ako domobrana v černošských štvrtiach, neskôr sa viac zamerali na politický a sociálny aktivizmus. Zakladatelia strany boli Bobby Seale a Huey P. Newton.

Black Power bolo hnutie za ústavné práva afroamerického etnika, no bez militantnej zložky. Jeho členmi boli aj športovci, ktorí vyhrali na olympiáde v Mexiku medaily, ktoré im však boli odobraté kvôli verejnej prezentácii ich príslušnosti k tomuto hnutiu. V rámci sebauvedomovacieho procesu a boja za práva farebnej menšiny vznikla vplyvná černošská organizácia Black Power a jej umelecká odnož Black Arts movement (BAM). BAM bolo aktívne v rokoch 1965-1975 oficiálne ako umelecké združenie, no bolo do veľkej miery prestúpené ideologickými témami a hlavne bojom za rovnoprávnosť čiernych občanov. Jeho aktivistami boli prakticky všetky černošské slávne osobnosti hudby a ďalších umeleckých žánrov. V literatúre známy Everett LeRoi James bol básnikom Beat generation, no prestúpil na islam a začal bojovať v emancipačnom hnutí BAM pod menom Amiri Baraka.

V marci 1960 založili farební študenti na „North Carolina University“ organizáciu „SNCC“ (Student Nonviolent Coordinating Committee), ktorá organizovala protesty študentov na juhu USA.

Hnutie za slobodu slova

Rok 1966 - Berkeley - protest študentov, na obrázku Mario Savio rozdáva materiály, ktoré univerzita zakázala distribuovať na jej pôde.

Väčšina hnutia kontrakultúry vznikla v študentských kampusoch. Hnutie za slobodu slova v roku 1964 na University of California, Berkeley, ktoré malo svoje korene v Hnutí za občianske práva amerického juhu, bolo jedno z prvých. V Berkeley sa začala skupina študentov identifikovať ako názorové zoskupenie, ktoré je v spore s vedením a praktikami univerzity a tým aj s jej sponzormi. Iní vzbúreneckí mladí ľudia, ktorí neboli študentami, tiež prispeli k nárastu hnutia. Študenti demonštrovali požiadavky na slobodu slova, na dodržiavanie akademických slobôd a proti verbovaniu vojakov na akademickej pôde univerzity a kampusu.

Nová ľavica

„Nová ľavica“ je všeobecný názov používaný v rôznych krajinách na opísanie ľavicových hnutí, ktoré vznikali v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Tieto sa líšili od ľavičiarskych hnutí, ktoré boli viac orientované k labouristickému aktivizmu tým, že prijali sociálny aktivizmus. „Americká Nová ľavica“ je spájaná s masovými protestami v kampusoch univerzít a radikálnymi ľavicovými hnutiami, ako napr. Weatherman.

Britská „Nová ľavica“ bolo hnutie vedené intelektuálmi, ktoré korigovalo chyby „Starej ľavice“ (hlavne marxizmus-leninizmus a sociálnu demokraciu) v období po druhej svetovej vojne. Nová ľavica bola zložená z pedagógov, agitátorov a ďalších, ktorí sa snažili realizovať v širokom spektre reforiem v oblasti práv sexuálnych menšín, interupcií, gendrových tém, halucinogénov. Vznikla na pôde univerzít, festivalov, komún; počas protestov v uliciach a šíri sa cez alternatívne tlačové média v USA, NSR, Taliansku, Veľkej Británii a najmä v časopise New Left Review (spopularizoval frankurtskú školu, filozofiu Gramsciho či Althussera).

Hnutia začali upadať v 70. rokoch, keď sa rozpadala členská základňa.

Jeden z ideologických vodcov nemeckých aj svetových ľavicových študentov bol Herbert Marcuse prepojený s Frankfurtskou školou kritickej teórie. Bol to vplyvný libertarián a socialistický mysliteľ činný v študentskom hnutí v Západnom Nemecku a neomarxistický filozof „Novej ľavice“.

Herbert Marcuse v roku 1955 v Newtone (Massachusetts).

Vznik „Novej ľavice“ v 50. a 60. rokoch 20. stor. viedol k oživeniu záujmu o libertariánsky socializmus. Kritika Nových ľavičiarov voči Starým ľavičiarom a ich autoritárstvu bola spojená so silným záujmom o osobnú slobodu a autonómiu aj pod vplyvom myšlienok Corneliusa Castoriadisa a viedla k znovuobjaveniu starších socialistických tradícií, napríklad ľavého komunizmu.

Nová ľavica tiež viedla k obnoveniu anarchizmu. Časopisy ako „Radical America“ a „Black Mask in America“, „Solidarity“, „Big Flame and Democracy & Nature“, nasledované „The International Journal of Inclusive Democracy v UK“, predstavovali rad ľavých libertariánskych ideí novej generácie. Z tohto vznikli pojmy ako sociálna ekológia, autonomizmus a súčasná ekonomická participácia, (parecon), a Inkluzívna demokracia (angl. Inclusive Democracy).

Hnutie proti atómovej vojne a energii

Protest proti atómovej vojne v Bonne - 120 tisíc účastníkov. Miesto konania bolo v Bonner Hofgarten 14. októbra 1979.

Hnutie counterculture prejavovalo nedôveru používaniu nukleárnych technológií, jednak ako zdroja energie a jednak ako vojnovej zbrane. Už od 1945, od zničenia Hirošimy, diplomacia debatovala o bombardovaní jadrovými zbraňami. Od roku 1954 sa uskutočňovali intenzívne atómové testy, napríklad v Pacifiku a púštnych oblastiach USA. V roku 1961, keď vrcholila studená vojna, okolo 50 000 žien z „Women Strike for Peace“ uskutočnilo spoločný pochod cez 60 miest USA, aby demonštrovalo proti používaniu nukleárnych zbraní. V roku 1963 viaceré krajiny ratifikovali dohodu „Partial Test Ban Treaty“, ktorá zakazovala testovanie jadrových zbraní v atmosfére.

V 1958, na Trafalgar Square v Londýne demonštrovalo 60 000-100 000 protestujúcich študentov, pacifistov a občanov Británie za zákaz vodíkovej bomby ("ban the Bomb").

V Západnom Nemecku vznikol protest proti postaveniu novej atómovej elektrárne vo Wyhle. Projekt stavby bol zrušený v 1975 a tento úspech inšpiroval opozíciu aj v iných krajinách Európy a Severnej Ameriky.

Hnutie za práva žien

Úloha žien ako domácich gazdiniek v industriálnej spoločnosti dostala výzvu v 1963, keď americká feministka Betty Friedanová zverejnila „The Feminine Mystique“, čím dala podnet hnutiu žien a ovplyvnila vznik toho, čo mnohí nazývali Druhá vlna feminizmu. Iné aktivistky, napríklad Gloria Steinem a Angela Davisová, ovplyvnili mnohé z mladých generácií žien. Pre National Organisation of Women mala výrazný význam procedúra v kongrese USA okolo odhlasovania „The Civil Rights Act of 1964“, v ktorej sa ženské hnutie silne aktivizovalo. Feminizmus získal bývalú hodnotu vďaka protestnému hnutiu v neskorých 60. rokoch, keď ženy v hnutiach ako Students for a Democratic Society rebelovali proti „podpornej“ úlohe, ktorú zdedili od „Novej ľavice“. V 70. rokoch bol rozšírený pamflet s názvom „Women and Their Bodies“, v roku 1971 ako kniha „Our Bodies, Ourselves“. Toto dielo malo výnimočný vplyv na rozvoj feminizmu.

Counterculture 60. rokov v Európe

Counterculture 60. rokov bolo aj hnutím západnej Európy, s centrami v Londýne, Amsterdame, Ríme a Západnom Berlíne. Rivalizovala so sesterským hnutím v USA s centrami v San Francisco a New Yorku. V strednej Európe poznali mladí ľudia pieseň San Francisco od Scotta MacKenzieho ako hymnu slobody, táto pieseň bola hrávaná počas Pražskej jari 1968 až do okupácie vojskami Varšavskej zmluvy.

„Provo“ bolo pôvodne holandské subkultúrne hnutie vzniknuté v polovici 60. rokov zamerané na vyprovokovanie násilných odpovedí vládnych elít, pričom sa používala technika nenásilných protestov ako lákadlo. Jednou z týchto manifestácií bol francúzsky generálny štrajk v Paríži v máji 1968, ktorý temer povalil francúzsku vládu.

Jeho počiatok bol na akademickej pôde Parížskej univerzity. Prvý incident sa odohral na fakulte v Nanterre na začiatku roku 1968 a bol iniciovaný krajnou ľavicou. 22. marca 1968 vzniklo hnutie „Mouvement du 22 mars“ vedené Danielom Cohn-Benditom. Množstvo incidentov viedlo k uzavretiu fakulty dňa 2. mája 1968. Agitácia hnutia sa preniesla do Paríža. Tento proces vyvrcholil 3. mája, keď polícia urobila brutálny zásah proti mítingu študentov na dvore Sorbonny. Výsledok bol 500 zatknutých, čo vyvolalo bezprostrednú solidárnu reakciu študentstva. Revolta začala v ulici rue du Quartier latin. Vzbúrenci vytvorili barikády, použili molotovove koktejly. Polícia zase slzotvorný plyn. Hnutie živené aj odbormi študentov na čele so Jacquesom Sauvageotom sa rozšírilo na lýceá, ktoré sformovali „Lýcejné akčné rady“. Vzbura kulminovala v noci z 10. na 11. mája bojmi v uliciach a na barikádach. Boli stovky zranených. Študenti vzbudili sympatie verejnosti a nasledoval štrajk francúzskych odborárov 13. mája 1968, ktorý protestoval proti policajnej brutalite. Vznikla vlna spontánnych štrajkov, ktorá vyvolala spoločenskú krízu.

V Nemecku sa rozvinulo Nemecké študentské hnutie 60. rokov, pričom jeho najvýraznejšou postavou sa stal Rudi Dutschke, na ktorého pravicový radikál v roku 1968 spáchal atentát, ktorý však Dutschke s vážnymi následkami prežil. „Kommune 1“ alebo „K1“ bola prvá politicky motivovaná komúna v Západnom Nemecku. Bola založená 12. januára 1967 v Západnom Berlíne, a rozpustená v novembri 1969. Počas svojej existencie bola „K1“ neslávna svojimi bizarnými akciami, ktoré sa pohybovali medzi satirou a provokáciou. Tieto predstavenia slúžili ako inšpirácia pre „Sponti“ hnutie a ďalšie ľavicové skupiny.

Na konci leta 1968 sa „Komúna 1“ premiestnila do opustenej továrne na Stefanstraße s príkazom zmeniť orientáciu. Táto druhá fáza „K1“ bola charakterizovaná sexom, hudbou, drogami. Neočakávane komúnu navštívili záujemci z celého sveta, napríklad Jimmy Hendrix, ktorý sa objavil jedného rána v spálni komúny.

Undergroundové hnutie bolo súčasťou kontrakultúry v Spojenom kráľovstve prepojené na undergroundovú kultúru v USA a asociované s fenoménom hippies. Toto hnutie malo sídlo v okolí Ladbroke Grove a Notting Hill v Londýne. Zakladalo vlastné obchody a noviny, skupiny, kluby a alternatívny životný štýl, typickým bolo užívanie marihuany a LSD spojené so silnou socio-politickou agendou, čo malo vytvoriť alternatívnu spoločnosť.

K undergroundovej kultúre patril časopis „Oz“, politicko-satirický humorný časopis, vydávaný medzi 1963-1969 v Sydney. Jeho ďalšia inkarnácia sa konala v Londýne medzi 1967-1973 ako psychedelicko-hippieovského časopisu. „Oz“ ako tlač podzemia sa stal subjektom dvoch slávnych súdnych procesov proti obscénnosti, jeden v Austrálii 1964 a druhý v Anglicku v 1971.

Časť undergroundovej scény sa v niektorých európskych krajinách výrazne politicky zradikalizovala, čo viedlo k vzniku viacerých extrémistickych až teroristických skupín ako Frakcia Červenej armády či Hnutie 2. júna v Západnom Nemecku, alebo Červené brigády v Taliansku.

Životný štýl v counterculture 60. rokov

Komúny, kolektívy a medzinárodné komunity dosiahli popularitu práve počas tejto éry. Prvé komunity, napríklad „Hog Farm“ v USA a „Findhorn“ v Európe boli vytvorené ako poctivé agrárne pokusy o návrat k prírode a krajine a životu oslobodenému od rušivých vonkajších vplyvov. Tak ako vývoj pokračoval, mnohí ľudia zakladali a zaľudňovali nové komunity ako odpoveď na nie len dezilúziu zo štandardných obcí, ale aj na nespokojnosť s určitými prvkami counterculture samotnej. Niektoré zo samorozpočtových komunít boli miestom vzniku a propagácie medzinárodného hnutia „Green Movement“.

Objavenie sa záujmu o rozširovanie vedomia, jógu, okultné praktiky a rozširovanie ľudského potenciálu pomohlo zmeniť názory na organizované náboženstvo práve počas tejto éry. V roku 1957 podľa prieskumov „Gallupovho ústavu“ 69% občanov mienilo, že náboženstvo má stúpajúci vplyv. V neskorých 60. rokoch výskumy indikovali viac ako 20% posilnenie tohto názoru.

„Generation Gap“, (slov. generačná priepasť), inak povedané nevyhnutná potreba rozdeľovať starých a mladých, nebola nikdy silnejšia ako počas counterculture. Veľká miera generačnej priepasti v 60. rokoch až neskorých 70. rokoch sa prejavovala v rýchlej zmene módy, účesových trendoch, ktoré si adoptovala mladá generácia, čo bolo často nepochopené a zosmiešňované staršími. Do novej módy patrili dlhé vlasy u mužov, afroúčesy, odhaľujúce obliekanie u žien a hlavne psychedelické oblečenie a šperky a znaky krátko žijúcej kultúry hippie (hippies sami seba nazývali Freaks alebo Heads). Uniformou tejto generácie sa stalo pohodlné oblečenie zostavené z modrých džínsov, tričiek s nápismi a znakmi, ručná výroba oblečenia batikovaním a tvorbou nápisov. Tento módny štýl zanikol s novou érou v štýle Disco a Punk Rocku v neskorších 70. rokoch, no globálna popularita tričiek a džínsov stále pokračuje.

Centrom diania v hnutí hippies bol mestský dištrikt Haight-Ashbury v San Franciscu. Západné pobrežie zrodilo ako prvé novú kultúru slobody. Jeho obyvateľmi boli najskôr Afroameričania, neskôr prišli v 60. rokoch hippies. Do tohto centra smerovali v 1967 kroky mládeže, aby tu zažili leto lásky ako „deti kvetov“. V Haigh-Ashbury bývali Grateful Dead, Janis Joplin, Jimi Hendrix a kapela Jefferson Airplane. Tu sa sformovali základné filozofické piliere hnutia hippies; mysticizmus, alternatívne náboženstvá, meditovanie, užívanie psychoaktívnych látok a voľná láska sa stali výraznými znakmi ich životného štýlu.

Drogy a kontrakultúra

V západnom svete bolo do vzniku hnutia kontrakultúry užívanie drog podrobené reštrikciám zákonov. Anti-establishment však začal používať v súvislosti s nadobúdaním poznatkov o východných náboženstvách a kultúrach rekreačné drogy, ku ktorým patrila hlavne marihuana. Psychoaktívne drogy sa tak podieľali nepochybne na celkovej dynamike rozvoja subkultúrnych hnutí a ich téz. Marihuana bola najrozšírenejšia v kampusoch. Jej užívanie sa však konalo v undergounde.

Najvýraznejšie sa podpísalo pod rozvoj drogových praktík subkultúry LSD, ktoré vzniklo prvýkrát v laboratóriách „Sandozu“ a v 60. rokoch sa stalo predmetom výskumu v CIA. Na Harvardovej univerzite následne vznikol výskumný tím, ktorý skúmal účinky LSD na dobrovoľníkoch z radov vyučujúcich (Alan Watts) a študentov. Vo výskumnom tíme boli aj Timothy Leary a Richard Alpert (prekrstený budhista Ram Dass), ktorí využívali ako pokusné osoby študentov a väzňov.

Okrem štátneho projektu výskumu si robili súkromný výskum osoby z akademických kruhov, napríklad Timothy Leary, Owsley Stanley, Aldous Huxley alebo Terrence McKenna.

Autobus „Furthur“ na ceste po Štátoch

Vytvorili sa aj laické skupiny užívateľov a experimentátorov s psychedelikami, napríklad skupina Merry Pranksters vytvorená okolo spisovateľa Kena Keseyho. Kesey a „Merry Pranksters“ pomáhali hodiť tieň na subkultúru 60. rokov, keď odštartovali cestu naprieč americkou krajinou v lete 1964 v autobuse s názvom „Furthur“ a prevádzkovali v ňom psychedelickú školu.

V roku 1959 sa stal Kesey dobrovoľníkom v medicínskom výskume financovanom CIA, ktorý sa nazýval „MK Ultra project“. Tieto pokusy testovali účinky LSD, psilocybínu, meskalínu a iných psychedelík. Po testoch pokračoval Kesey v experimentoch sám a nahovoril na túto činnosť veľa svojich priateľov. Takto vznikol kolektív Merry Pranksters. Pranksters navštevovali Timothy Learyho v Millbrooku v štáte New York, kde sa experimentovalo hlavne s LSD z dôvodu rozširovania vedomia a rastu osobnosti.

Pranksters tvorili priamu spojnicu medzi Beat generation a psychedelickou scénou 60. rokov. Autobus riadila bítnická ikona Neal Cassady, bítnický básnik Allen Ginsberg, jeho priateľ, ktorý bol nejaký čas na palube. Jack Kerouac takisto inklinoval k scéne Merry Pranksters. Potom, ako sa títo vrátili do Kalifornie, spopularizovali používanie LSD tzv. kyselinovými testami („acid test“ - párty spojená s požitím LSD), ktorých hrdinom bol Kesey a jeho dom v La Honda v Kalifornii, kde sa zastavovali všetci noví prišelci na West Coast.

Drogovú scénu dokresľovalo užívanie psychedelík na prírodnej báze pochádzajúcich z Mexika a strednej Ameriky. Boli to peyote, ktorý obsahoval alkaloid meskalín vyrábaný zo šťavy kaktusu druhu Lophophora, psychoaktívne huby s obsahom psilocybínu, MDA, marihuana. Jim DeRogatis (hudobný publicista) napísal, že peyote bol dostať v Austine a v štáte Texas už oveľa skôr, ako vypukla kontrakultúra 60. rokov, pred rokom 1961.

Referencie

• John Bassett McCleary, Hippie encyklopedie, preklad L. Snížek, Levné knihy a.s. a Volvox Globator, Praha, 2010, ISBN 8072077902, ISBN 9788072077908
• Beatnici, zostavil Marián Andričík, Slovart, 2010, slovenčina, antológia, ISBN 978-80-8085-633-5
• Terrence McKenna, Návrat archaismu, Maťa a Dharmagaia, 1998, český preklad Alexandr Neuman&Blumfeld, strán 346, ISBN 80-85905-43-4 a ISBN 80-86013-55-3
• PERNÝ, L. 2014. Hudobná kontrakultúra na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia v kulturologickej perspektíve I. Nitra: Katedra kulturológie FF UKF. 84 s. ISBN 978-80-558-0677-8, s.11

Pozri aj

• Alan Watts
• Neal Cassady
• John Bassett McCleary
• Máj 1968 v Paríži
• Neomarxizmus

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Counterculture of the 1960s na anglickej Wikipédii.
• Social Movements of the 1960s^{[nefunkčný odkaz]}
• Filit - Kontrakultúra

Literárny portál