Pápežský štát
| Pápežský štát Status Ecclesiasticus
| |||||||||||
Geografia
| |||||||||||
Rozloha
|
41 407 km² (z roku 1857)
| ||||||||||
Najdlhšia rieka
|
|||||||||||
| Obyvateľstvo | |||||||||||
Počet obyvateľov
|
3 126 263 (z roku 1857)
| ||||||||||
Národnostné zloženie
|
|||||||||||
| Štátny útvar | |||||||||||
| |||||||||||
Pápežský štát alebo cirkevný štát (po latinsky Status Ecclesiasticus, Status Pontificius, Dicio Pontificia alebo Patrimonium Sancti Petri; po taliansky Lo Stato Ecclesiastico, Lo Stato della Chiesa, Gli Stati della Chiesa alebo Gli Stati Pontificii) bol historický štátny útvar na Apeninskom polostrove v rokoch 756 – 1870. Jeho pokračovateľom je dnes, v istom zmysle, Vatikánsky mestský štát.
Dejiny
upraviť
Milánsky edikt v roku 313 zabezpečil kresťanom, aby neboli prenasledovaní a v roku 381 bolo kresťanstvo vyhlásené za hlavné náboženstvo Rímskej ríše.[1]
Prví rímski kresťanskí biskupi prakticky nemali žiaden majetok ani svetskú moc. Prvým majetkom rímskeho pápeža bol Lateránsky palác, ktorý daroval cisár Konštantín I. Základy pápežskej svetskej moci položil predovšetkým sv. Gregor I. Veľký (590 − 604), ktorý sa staral o zlepšenie situácie katolíckej cirkvi a aj Rimanov, ktorí boli sužovaní vojnami, hladom a chorobami. De facto teda zastupoval panovníkov Byzantskej ríše.
Pre históriu cirkevného štátu bola významná aj takzvaná Pipinova donácia z roku 755. Pipin III. daroval Štefanovi II. Rím, Ravennu a Pentapolis. Táto oblasť tvorila hlavnú oporu svetskej pápežskej moci. Po niekoľko storočí (až do roku 1870), zostala pod zvrchovanou mocou rímskych pápežov.
Už v 6. storočí sa rímsky biskup vďaka darom a dedičstvu kráľov a šľachty stal najbohatším pozemkovým vlastníkom v Taliansku. Rímsky pápež Gregor I. Veľký (590 – 604) položil základy svetskej moci pápežov. Podstatne zväčšil majetok cirkvi a zaviedol systematickú správu jej územia. Za skutočného vlastníka pápežských statkov sa tradične pokladal apoštol Peter, preto statky rímskeho biskupa niesli meno Patrimonium sancti Petri (majetok svätého Petra).[2]
Franský kráľ Pipin prisľúbil roku 754 zmluvou z Quiercy pápežovi Štefanovi II., že uzná oblasti patriace k byzantskému vojvodstvu Rím (územie medzi Gaetou, Tiberom a Todi). Bola to tzv. Pipinova donácia. Roku 756 prinútil Pipin longobardského kráľa Aistulfa, aby pápežovi vydal časti bývalého byzantského exarchátu Ravenna, Romagna a Pentapolis (Rimini, Pesaro, Fano, Senigallia a Ancona). Tato donácia znamenala začiatok existencie cirkevného štátu. Po rozbití longobardskej ríše franský kráľ Karol Veľký roku 774 Pipinovu donáciu potvrdil. Na rozdiel od Pipinovej donácie bola tzv. Konštantínova donácia z rokov 750 – 800 falzifikátom, na ktorej základe si pápeži až do 15. storočia robili nárok na nezávislú moc v Taliansku a na nadradené postavenie pápežstva nad svetskou mocou. Až do 11. storočia sa podarilo pápežom vymaniť sa spod vplyvu nemeckých kráľov a rímskych cisárov a rímskej, resp. talianskej šľachty. Tento boj medzi pápežmi a cisármi dosiahol po prvýkrát vrchol za Jána VII., ktorý kládol moc pápeža nad moc cisársku a zakázal investitúru, t. j. uvádzanie biskupov a iných cirkevných hodnostárov do úradu kráľom, resp. cisárom. Cirkevný štát zaznamenal najväčší územný prírastok za pápeža Inocenta III. (1198 – 1216). Tento pápež bol poručníkom nemeckého kráľa Fridricha II. a pre údajne nesplnené panovníkove služby zabral cisárske majetky, takže územie cirkevného štátu takmer zdvojnásobil. V roku 1201 získal dedičstvom grófky Matildy Toskánskej (1115) ďalšie významné územie (tzv. Matildine statky). Fridrich II. uznal tieto pápežské nároky roku 1213. Takúto podobu mal cirkevný štát sedemsto rokov (až do roku 1870).
V 14. storočí sa pápežstvo dostalo pod vplyv francúzskych kráľov, ktorí presťahovali sídlo pápežov do Avignonu (tzv. avignonské zajatie 1309 – 1377). Po návrate pápeža do Ríma došlo k cirkevnému rozkolu (schizma), niekedy až s tromi pápežmi proti sebe, ktorý skončil v roku 1415 na kostnickom koncile. V 14. – 15. storočí zaviedli pápeži absolutistický vládny systém s úradníckym a vojenským aparátom. V období renesancie vystupovali ako mecenáši a prizývali na svoje dvory staviteľov, inžinierov, umelcov a vedcov z celého sveta. Do tejto etapy prišla reformácia (1517) a plienenie Ríma žoldniermi nemeckého cisára Karola V. (1527). V nasledujúcom období sa pápeži pokúšali zjednotiť cirkevný štát. Po tridsať ročnej vojne (1618 – 1648) sa vplyv a význam pápežov oslabil, Taliansko sa stalo miestom súperenia veľmocí (Španielska, Francúzska, Habsburgovcov). Po vojne o španielske dedičstvo (1700, 1713 – 1714) si Rakúsko zaistilo vládu nad Talianskom. Vzťah medzi Rímom a európskymi štátmi sa upravoval konkordátmi. Veľká francúzska revolúcia mala ohlas aj v cirkevnom štáte. V roku 1798 tu bola vyhlásená s pomocou francúzskych revolučných jednotiek republika a pápež bol deportovaný do južného Francúzska. V roku 1809 začlenil francúzsky cisár Napoleon Bonaparte cirkevný štát do svojho impéria. Na viedenskom kongrese roku 1814 až 1815 bol však cirkevný štát obnovený. Pápež vládol ďalej pod ochranou francúzskych jednotiek. Keď sa Francúzi po prusko-francúzskej vojne roku 1870 stiahli, zmocnili sa talianske vojská Ríma. Rím bol vyhlásený za hlavné mesto zjednoteného Talianska, taliansky parlament poskytol pápežovi záruky suverenity vo Vatikáne, v Lateráne a v Castel Gandolfo, príspevok na krytie jeho výdajov a slobodu k vykonávaniu cirkevných obradov. Na protest proti obsadeniu Ríma zostali však pápeži vo Vatikáne a označovali sa za tzv. vatikánskych väzňov.
Riešením boli až Lateránske zmluvy medzi pápežom Piom XI. a fašistickým diktátorom Benitom Mussolinim z roku 1929, na základe ktorých sa Vatikán stal suverénnym štátom. Pápež sa formálne vzdal vlastníctva stredovekého cirkevného štátu a uznal Rím za hlavné mesto Talianska. (podrobnejšie pozri: Vatikán).
Referencie
upraviťIné projekty
upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pápežský štát
Externé odkazy
upraviť- FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
