Pavol II. (pápež)
Pavol II. (vlastným menom Pietro Barbo, * 23. február 1417 Benátky, Taliansko – † 26. júl 1471, Rím) bol 211. pápež.[1]
Pavol II. | ||||||||
211. rímsky biskup | ||||||||
Papa Paolo II, Cristofano dell’Altissimo | ||||||||
Funkcie a tituly | ||||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|---|
Pontifikát | ||||||||
30. august 1464 – 26. júl 1471 | ||||||||
| ||||||||
Biografické údaje | ||||||||
Rodné meno | Pietro Barbo | |||||||
Narodenie | 23. február 1417 Benátky, Taliansko | |||||||
Úmrtie | 26. júl 1471 (54 rokov) Rím, Taliansko | |||||||
Svätenia | ||||||||
Cirkev | rímskokatolícka | |||||||
Pápež | ||||||||
Voľba | 30. august 1464 | |||||||
Odkazy | ||||||||
Pavol II. | ||||||||
Kompletný zoznam pápežov | ||||||||
Pápežský úrad zastával od 30. augusta 1464 do svojej smrti. Bol synovcom pápeža Eugena IV.
Životopis
upraviťNarodil sa v Benátkách do rodiny vplyvných a bohatých patricijov, ktorých rodinné väzby siahali až k pápežovi Eugenovi IV. Vďaka nemu a svojej tete, sestre dotyčného pápeža sa Pietro stal už v roku 1440 kardinálom a mal veľký vplyv za pontifikátov Mikuláša V. a Kalixta III. Aj vďaka tomuto vplyvu sa stal nástupcom Kalixta III.
Pápež
upraviťVolebná kapitulácia, ktorú si kardináli od budúceho pápeža vymohli, bola ukážkou snahy kúrie obmedziť vplyv pápežov a preniesť tento vplyv na koncily, či dokonca priamo na kardinálske kolégium. Pavol II. sa zaviazal „pokračovať v bojoch s Turkami“, „zreformovať cirkev“ a konečne i „zvolať v najbližšej dobe všeobecný koncil“. Pavol II. však kardinálov oklamal; pred voľbou totiž všetko sľúbil len ústne a ihneď po voľbe donútil kardinálov k poslušnosti. Pápežstvo sa opäť vrátilo k absolútnej vláde rímskeho pontifika.
Napriek tomu však čiastočne splnil to, čo vo svojej volebnej kapitulácii sľúbil. Ide o pápežovu účasť na vojne proti Turkom. Jeho riešenie tohto problému je však oveľa efektívnejšie, než riešenia ponúkané predošlými pápežmi. Na rozdiel od priamej (a nie príliš efektívnej) účasti na vojne zvolávaním vlastného vojska sa Pavol II. radšej sústredil na finančnú podporu Uhorského kráľovstva.
Pápežstvo sa za jeho pontifikátu vojensky stretávalo nielen s protivníkmi na medzinárodnom poli (Čechy, Osmanská ríša či Francúzsko), ale i na poli "vnútropolitickom", t. j. v samotnom Taliansku, kde sa jeho politickými konkurentmi stali už tradičné protipápežské štáty, ako sú Benátky, Neapolské kráľovstvo, či Florencia pod vládou Lorenza di Piero de' Medici.
Rím a Benátky
upraviťPavol II. nebol výrazne humanistický pápež, neprial humanistickým literátom. Obľúbil si však výtvarné umenie, pamiatky a archeológiu. Vďaka nemu sa v Ríme začali rozvíjať prvé archeologické výskumy. Mali, pochopiteľne, dobovo príznačný ráz starožitníckych "vykopávok", nie vedecký charakter. Ich začatie súbor nálezov však znamenali základ pápežských zbierok (dnes Vatikánskych múzeí) a mali tiež vplyv na budúci umelecký a architektonický vývoj Ríma.
Pôvodom Benátčan, dbal Pavol II. na rozvoj rodného mesta. Pri chráme sv. Marka si dal vybudovať rezidenciu – palác typu opevneného kastelu s dvomi nárožnými vežami s cimburím.
Miloval tiež zlatníctvo a medailérstvo, ktoré bolo v tej dobe v začiatkoch svojho rozvoja. Ako prvý pápež si dal odliať inštalačnú medailu so svojim portrétom a zaviedol post pápežského medailéra, ktorým pre neho i jeho nástupcu bol Cristoforo di Geremia. Inštalačné medaily sa pri uvedení pápeža do úradu rozhadzovali medzi ľud počas jeho sprievodu do Svätopeterskej baziliky.
Pozri aj
upraviťIné projekty
upraviť- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pavol II. (pápež)
Zdroj
upraviťTento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pavel II. na českej Wikipédii.
Referencie
upraviť
Predchodca: Pius II. |
Pápež Pavol II. (pápež) (zoznam) |
Nástupca: Sixtus IV. |