Súcit
Súcit je cit útrpnosti s nešťastím druhého človeka.[1] Naplnenosť súcitom sa volá súcitnosť[2] alebo ľútostivosť.
Podľa J. J. Rousseaua je súcit prirodzený cit, ktorý tlmí v každom jednotlivcovi sebeckosť a prispieva tak k vzájomnému zachovaniu celého druhu. Súcit nahradzuje v prirodnom stave zákony a cnosť; spolu s pudom sebazáchovy tvorí základ mravného a spoločenského života a zhoduje sa so zásadou: „Prospievaj sebe tak, aby si čo najmenej škodil druhému“.[1]
Stefan Zweig tvrdí, že súcit je dvojaký. Jeden slabošský a sentimentálny, ktorý je vlastne iba netrpezlivosťou srdca, aby sa čo najrýchlejšie zbavilo trápneho dojatia nad cudzím nešťastím, súcit, ktorý vôbec nie je spolucítením, ale iba inštinktívnou obranou vlastnej duše pred cudzím utrpením. A druhý - jedine ten má zmysel - nesentimentálny, ale tvorivý súcit, ktorý vie, čo chce, a je rozhodnutý trpezlivo a účastne vydržať všetko až do svojich posledných síl, ba i nad ne.[3]
Referencie
upraviť- ↑ a b DUROZOI, Gérard; ROUSSEL, André. Filozofický slovník. 1. vyd. Praha : Ewa edition, 1994. 352 s. ISBN 80-85764-07-5. S. 279. (Poznámka:Citované aj vo Filite.)
- ↑ FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
- ↑ Zweig, Stefan. Netrpezlivosť srdca. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1983. str. 5 (Poznámka: Citované aj vo Filite.)
