Sapfo

Sapfo alebo Sapfó (starogréc. Σαπφώ - Sapfó, v aiolskom dialekte Ψάπφω, * asi 627 pred Kr., Mytiléna – † asi 568 pred Kr., Lesbos) bola starogrécka lyrická poetka.

Sapfo
Busta s nápisom Sapfo z Eresu. Rímska kópia gréckeho originálu asi z 5. stor. pred Kr.
Narodenie	asi 627 pred Kr. Mytiléna
Úmrtie	asi 568 pred Kr. Lesbos
Odkazy
Projekt Gutenberg	Sapfo (plné texty diel autora)
Commons	Sapfo
Biografický portál

Básnik Alkaios (vľavo) a poetka Sapfó (vpravo), obaja držia barbitos, červenofigúrový kalathos zdobený Brygovým maliarom zo začiatku 5. stor. pred Kr.

O jej živote sa vie len málo. Pochádzala z bohatej rodiny z Lesbosu, hoci mená jej rodičov nie sú isté. Staroveké zdroje hovoria, že mala troch bratov; Charaxos (Χάραξος), Larichos (Λάριχος) a Eurygios (Εὐρύγιος). Dvoch z nich, Charaxos a Larichos, spomína aj vo svojej tzv. Bratovskej básni, objavenej v roku 2014. Okolo roku 600 pred Kristom bola vyhostená na Sicíliu a mohla pokračovať v práci až do roku 570 pred Kristom. Podľa legendy sa zabila skokom z leukadských útesov kvôli láske k prievozníkovi Faónovi.

Sapfo pravdepodobne zložila okolo 10 000 veršov. Jej poézia bola známa a veľmi obdivovaná počas veľkej časti staroveku a patrila medzi deviatich lyrických básnikov, ktorých si učenci z helenistickej Alexandrie najviac vážili. Jej poézia je stále považovaná za mimoriadnu a jej diela naďalej ovplyvňujú iných spisovateľov. Okrem poézie je známa aj ako symbol lásky a túžby medzi ženami, pričom anglické slová sapphic a lesbian sú odvodené z jej vlastného mena a názvu jej rodného ostrova. Zatiaľ čo jej význam ako poetky je potvrdený od najstarších čias, všetky interpretácie jej diela boli ovplyvnené diskusiami o jej sexualite.

Život

Narodila sa v aristokratickej rodine na ostrove Lesbos. Desať rokov prežila so svojou rodinou v emigrácii na Sicílii a na svoj rodný ostrov sa vrátila až približne v roku 580 pred Kr.. Na ostrove si otvorila školu, ktorá sa zaoberala výchovou mladých dievčat z vyššej spoločnosti. Jej nový domov bol v tom období strediskom kultúry, a tak ich vzdelávala v speve, tanci, hudbe a poézii.

Tvorba

Ako námety na jej literárne diela slúžili udalosti z každodenného života (odchody alebo svadby jej žiačok či rodinné zážitky), ale tiež mýty, krásy prírody alebo spomienky. Svoje diela písala v aiolskom nárečí. Jej diela sú preniknuté priateľstvom, láskou a krásou, čo zosilňuje aj jazyk, v ktorom písala, nakoľko mal vyhovujúcu štylistickú a lexikálnu štruktúru. Napísala deväť kníh poézie, ktoré sa spomínajú v gréckych dokumentoch, a Gréci ich aj veľmi radi čítali, no vďaka tomu, že v neskoršom období jej dielo spálili byzantskí spisovatelia, sa zachovala len jediná kompletná óda („Modlitba k Afrodite“) a mnoho zlomkov z jej básní.

Odkaz

Hoci väčšina z jej poézie je dnes stratená, vo svojej dobe mala nesmiernu reputáciu, o čom svedčí i to, že ju sám Platón označil za desiatu múzu. Jej dielo bolo síce zničené, no neprestalo byť napodobňované (napr. v staroveku boli napodobňované jej svadobné piesne, epithalamiá). Bola neprekonateľná svojou hĺbkou citov, ktoré opisovala vo svojich básňach a stala sa múzou i pre rímskych básnikov, ako napr. Gaius Valerius Catullus alebo Quintus Horatius Flaccus. Obľúbeným námetom a múzou sa stala i pre umelcov v období romantizmu.

Ukážka zo Sapfinej tvorby: Vyznanie

Grécky originál

Prebásnenie do slovenčiny

φαίνεταί μοι κῆνος ἴσος θέοισιν ἔμμεν ὤνηρ, ὄστις ἐναντίος τοι ἰζάνει, καὶ πλασίον ἆδυ φωνεύ- σας ὑπακούει καὶ γελαίσας ἰμερόεν, τό μοι μάν καρδίαν ἐν στήθεσιν ἐπτόασεν· ὡς γὰρ εὔιδον βροχέως σε, φώνας οὐδὲν ἔτ᾿ εἴκει· ἀλλὰ καμ μὲν γλῶσσα ἔαγε, λέπτον δ᾿ αὔτικα χρῷ πῦρ ὐπαδεδρόμακεν, ὀππάτεσσι δ᾿ οὐδὲν ὄρημ᾿, ἐπιρρόμ- βεισι δ᾿ ἄκουαι. ἀ δέ μ᾿ ἵδρως κακχέεται, τρόμος δὲ πᾶσαν ἄγρει, χλωροτέρα δὲ ποίας ἔμμι, τεθνάκην δ᾿ ὀλίγω ᾿πιδεύης φαίνομαι (ἄλλα). ἀλλὰ πὰν τόλματον, [ἐπεὶ καὶ πένητα].

Nesmrteľný ako boh sa mi vidí ten muž, ktorý sedí ti zoči-voči, ktorý zblízka načúva, ako sladko zvučí tvoj hlások a tvoj nežne perlivý smiech. To všetko pridúša mi zmätené srdce v hrudi. Len čo zazriem úchytkom, ako horíš, nemo sa schúlim. Zdrevenie mi jazyk a drobný plameň odrazu ma pod kožou začne páliť, v očiach sa mi rozvalí čierna noc a v ušiach mi hučí. Chladný pot ma zalieva, mráz mi beží po tele, som zelenejšia než tráva – a čo chýba, aby som vyzerala načisto mŕtva? Ale všetko musíme zniesť,...

Sapfo považovala lásku za silu prírody, ktorej nič nemôže vzdorovať, a tiež za Afroditin dar, ktorý dokáže úplne precítiť len ženská senzibilita. Takto napríklad Sapfo spomína na milovanú dievčinu:

Niekto má rád pechotu, niekto jazdu,
niekto lode na čiernej zemi najviac
obdivuje; pre mňa je krásne všetko,
po čom kto túži.

Objasním to každému celkom ľahko:
Helena, čo kedysi vídavala
toľko slávnych hrdinov, oddala sa
ľahtikárovi

- veď on zničil kvitnúce mesto Tróju -
od dieťaťa, od milých rodičov sa
odvrátila; na bludnú cestu lásky
zviedla ju Kypris.

Tak vše sklame rozmarné srdce ženy,
ktorá myslí jedine na prítomnosť.
Tak aj mne už odišla milá družka
Anaktoria,

ktorej pružnú chôdzu a rozžiarený
pôvab tváre videla by som radšej
ako lýdske vozy a bojovníkov,
rinčiacich kovom.

Pozri aj

• Sapfická strofa

Iné projekty

Wikicitáty

Commons

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Sapfo
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sapfo