Toponymum

Toponymum (iné názvy:geografický názov, zemepisný názov, zemepisné vlastné meno, geonymum, miestny názov, miestne meno) je vlastné meno topografického objektu, teda vlastné podstatné meno neživého objektu alebo javu pevne fixovaného v krajine, napr. názov svetadielu, štátu, pohoria, rieky, ľudského sídla atď. Toponymami sa okrem geografie zaoberá jazykovedný odbor toponomastika.

Druhy toponým

• Choronymá – vlastné mená väčších zemepisných celkov prírodného (Európa) alebo administratívneho charakteru (Slovensko)
• Ojkonymá (miestne názvy/mená v užšom zmysle, osadné názvy) – názvy obývaných objektov a miest, či už existujúcich alebo zaniknutých, t. j. názvy miest, dedín, osád, samôt, jednotlivých domov a pod. (Bratislava, Stará Lehota, osada Amerika, samota U Silnických, dom U Zelenej žaby)
• Anoikonymá (vlastné pomiestne mená) – názvy zemepisných objektov nesídliskovej povahy, napr. vlastné mená riek, pohorí, pozemkov, ciest atď. (Váh, Vysoké Tatry, Lamačská cesta)
  • Hydronymá– moria, jazerá, studničky, potoky, vodopády, vodné stavby a iné objekty vodného charakteru
  • Oronymá – nesídliskové mená označujúce hory, pohoria, kopce, skaly, chrbáty, úbočia, údolia, nížiny, roviny a jaskyne
  • Pozemkové mená – parcely, hony, lúky, polia, polesie, neobrobené pôdy (chotárne názvy) a pod.
  • Mená drobných prírodných útvarov a predmetov v krajine (dôležitých pre orientáciu, pamiatkovo cenných a pod.)
  • Hodonymá – vlastné mená dopravných ciest
  • Názvy verejných priestranstiev – názvy ulíc, námestí, nábreží, mostov, tunelov, sadov, parkov, prípadne iných verejných priestranstiev, ktoré spravidla stanoví obec svojim rozhodnutím. Názvy ulíc a pod. sú zároveň hodonymá.

Charakteristika

Zemepisné názvy (toponymá, geonymá) sa vzťahujú na osídlené alebo neosídlené miesta v teréne a majú svoju časovú i priestorovú dimenziu. Ich rozloženie v teréne predstavuje toponymický kontext, pričom skutočný stav zastupuje mapa. Preto patrí kartografické spracovanie k metóde toponymického výskumu. Geonymá sa na rozdiel od apelatív (všeobecné podstatné mená: hrach, cibule, kapusty) vyskytujú v jazykovej podobe ako jednotliviny (Hrachovisko, Cibuľnica, Kapustnica). Na mapách sa musia zachytiť nielen reprezentanti prírodných javov, ale ich úplné súbory, ktoré podmienili vznik geoným (napr. pri názve Hrubá hora – zaznamenáva sa charakter porastu, šírka, výška…).

Pri pomenúvaní sa jeden z charakteristických znakov objektu stáva pomenovacím motívom a vlastným menom tohto objektu sa stáva slovo (slovné spojenie), ktorého lexikálny (apelatívny) význam v danej jazykovej situácii najlepšie zodpovedá pomenovacej potrebe.

Po vzniku vlastného mena sa lexikálny význam pôvodného apelatíva stáva postupne irelevantným. Vlastné mená predstavujú takto osobitú a špecifickú časť slovnej zásoby. Iba z terénnych názvov možno dnes získať údaje o nárečových ekvivalentoch, ktoré sú takto významnými dokladmi o pestovaní kultúrnych rastlín napr.: chmeľu, konope, kapusty na Slovensku, ale sú aj cennými dokladmi pri skúmaní vývinu a členenia slovenských nárečí.

Motivácia, ktorá je podnetom pri vzniku vlastného mena predstavuje istý spôsob výberu, príznaku, vlastnosti alebo okolnosti. Tvorba toponým je motivovaná predovšetkým na základe geografických a geologických príznakov, z historického hľadiska, ovplyvňuje ju aj spoločenský alebo obyvateľský charakter územia a napokon ich význam môže vysvetľovať i povera, legenda či povesť.

Literatúra

• MAJTÁN, Milan. Z lexiky slovenskej toponymie. Bratislava : Veda, 1996. 191 s. ISBN 80-224-0480-2.