Urartu

Urartu alebo Vanské kráľovstvo bolo staroveké kráľovstvo, ktoré existovalo v 9. stor. pred Kr. až zač. 6. stor. pred Kr. v horách na hornom toku Eufratu a Tigrisu a okolo Vanského jazera. Krajina bola už od svojho vzniku najväčším protivníkom silnej Asýrie.

Pevnosť Erebuni je hrad z čias **Urartu** (Jerevan, Arménsko)

V 9. storočí pred Kr. došlo k zjednoteniu rôznych urartujských (urartských) kmeňov, ktoré vtedy hovorili podobným jazykom ako Churriti – urartčinou (= vančinou). Vládcovia tohto štátu nielen úspešne odrážali útoky Asýrčanov, ale neskôr začali robiť nájazdy na územie Asýrskej ríše. Niekedy v 8. storočí pred Kr. malo územie Urartu najväčšiu rozlohu.

Názov

V asýrskych prameňoch sa územie od 13. stor. pred Kr. spomína ako Uruatri/Uratri a od 9. storočia Urartu. V urartuských textoch sa krajina nazýva Biai/Biainili.

Dejiny

V 13. storočí pred Kr. bolo Asýrčanom územie známe a vládcovia tzv. stredoasýrskej ríše si ho snažili podrobiť, čo sa im aj niekoľkokrát čiastočne podarilo. Od 11. storočia pred Kr. sem začali prenikať churritské a aramejské kmene zo severozápadnej Mezopotámie, ktoré časom splynuli s miestnym obyvateľstvom a vytvorili národ Urartčanov s množstvom malých mestských štátov. Okolo roku 835 pred Kr. sa tieto mestské štáty spojili pod vládou jediného panovníka Sarduriho I. (835 až 820 pred Kr.) ako odpoveď na stále asýrske útoky z juhu. Hlavným urartuským mestom bol pôvodne Arzaškun, neskôr sa ním stala Tušpa (pri dnešnom meste Van). Konflikt medzi oboma mocnosťami – Urartu a Asýriou – sa stal doslova chronickým. Najväčšou prekážkou asýrskych ambícií na severe bolo mocné kráľovstvo Urartu, no priamemu asýrskemu vojenskému zásahu bránili nepreniknuteľné pohoria. Aj keby sa Asýrčanom podarilo prekročiť hory alebo dosiahnuť Urartu lepšie prístupnými priesmykmi na východe alebo západe, Urartujci mohli vždy ustúpiť do svojich mohutných horských pevností a ponechať na drsných zimných podmienkach, aby prinútili Asýrčanov k odchodu. Asýrčania síce niekoľkokrát slávili úspechy nad Urartujcami, no nad ich územím nikdy nezískali úplnú kontrolu.

Na pamäť svojich úspechov dali vládcovia Urartu vytesať nápisy v klinovom písme podobnom novoasýrskemu klinopisu, niekedy na ťažko dostupných miestach.

Od konca 8. storočia pred Kr. (porážka Sargonom II. v roku 714 pred Kr.) začala moc Urartu upadať, zo severu útočili kočovníci (Kimeri, Skýti a Médi) a z juhu zasa silnel tlak Asýrskej ríše. Tieto tlaky nakoniec spôsobili zánik štátu Urartu asi začiatkom 6. storočia pred Kr. Štát bol začlenený do Médskej ríše.

Po zániku štátu

Niekedy v 6. storočí pred Kr. sa na bývalom území Urartu sformovali nové kmeňové celky, z ktorých sa neskôr vyvinuli dve národnosti: arménska a gruzínska. Predkovia dnešných Arménov žili na území okolo Vanského jazera. Gruzínci a im príbuzné kmene, ktoré žili v údolí riek Araks a Kura (kde sa rozkladala bájna Kolchida) a v priľahlých horských oblastiach, vytvorili gruzínsku národnosť.