Zvárková oceľ

Zvárková oceľ alebo nevhodne zvárkové železo (staršie zvarková oceľ, zvarkové železo) je :

• pôvodne oceľ, ktorá je výsledkom tlakového zvárania hrudiek železa (či ocele) pochádzajúcich buď z hrudkovacej pece alebo z pudlovacej pece; v kovárskom slangu sa ako zvárková oceľ označuje len kaliteľná zvárková oceľ a ako zvárkové železo len nekaliteľná zvárková oceľ.
• istý čas od cca. 20. rokov 20. storočia: autogénne alebo elektricky zvárateľná oceľ (zvárateľná v dôsledku určitého nízkeho podielu uhlíka a veľmi nízkeho podielu síry a fosforu); v súčasnosti je takto definovaný termín zvárková oceľ obsolentný, lebo takmer každá oceľ je zvárateľná

Troska rozvalcovaná vo feritickej matrici zvárkovej ocele

Zvárková oceľ z pudlovacej pece

Surové železo a šrot sa pri miešaní (pudlovaní) a za prístupu vzduchu zpracovávalo na cestovitú hmotu (tzn. nebola dosiahnutá teplota topenia), z ktorej sa následne bucharom vykovali tyče a zároveň sa tak odstraňovala troska. Tyče sa následne rozvalcovali na hrubé plechy, ktoré sa vo zväzkoch na valcoch kovársky alebo tavením zvárali. Potom sa z nich vyvalcovala tvarová oceľ (profily). ^{[chýba zdroj]}

Tento postup vynašiel Angličan Henry Corte v roku 1784.

Veľký obsah zavalcovanej trosky spôsoboval vrstevnatosť materiálu. Pre malý obsah uhlíka dosahuje oceľ medze pevnosti v tahu 330 až 400 MPa, ťažnosť sa pohybuje od 12 do 25%. Vlastnosti oceli sú značne rozdielne v smere valcovania (vyšší) a kolmo na smer valcovania. ^{[chýba zdroj]}

Pred vznikom mäkkej ocele, sa výrobky ako nity, klince, drôty, reťaze, železničné spojky, vodné a parné potrubia, matice, skrutky, podkovy, zábradlia, popruhy na drevené krovy striech a ozdobné kovania vyrábali z tvárnej ocele.